Aké je to len hlúpe postaviť si vlastnú kariéru ako palác mysliac si, že v ňom budem bývať naveky. Že zo všetkého najviac sa skvie moja kariéra. Že to ona je motiváciou mojich dní a smerom, kam otáčam svoje srdce. To jej a vlastnému egu zasväcujem tento večer, namosúrené ráno, mesiac a celý rok.
Aké je hlúpe kalkulovať, čo si o mne pomyslia druhí. Čo by na tento článok povedal ten a ten, akoby som sa v práve napísanej básni zapáčil takej či onakej skupine. Aké je pochabé stúpnuť si do légie svätých štítov s myšlienkou: „Ó, aký som čistý! Veď sa venujem výnimočnej veci!“ Aké je hlúpe rozmýšľať: som dobrý? Som taký alebo lepší ako ten či onen? To kto oprávnil človeka porovnávať tie najneporovnateľnejšie veličiny – ten tajomný vesmír, druhého človeka?
Tak tu stojím so srdcom zatvoreným ako skala, cez ktoré sa len jemne lupeň po lupeni prediera ruža. A opovažujem sa brať k perám slová ako vzácnu šatku, ktorej sa bojím privoňať: „Nehľaď na naše hriechy...“ a „Uzdrav...“ A odpusť, že sme boli nevďační. Že sme nevedeli byť ani ako jarná tráva, čo celá plápolajúca v zelenom volá na chválu, že sa aspoň na niekoľko týždňov mohla stretnúť so starými steblami. Že sa aspoň v láskavých chvíľach skorého marca mohla pokloniť svojej predchodkyni. Že sa aspoň na chvíľu stretlo mladé tŕstie so starým a odovzdalo si skúsenosť. Že vôbec smieme aspoň ako posledný vozeň vlaku vidieť odchádzajúci svet, ktorý už naše deti neuvidia. A čo im budeme schopní odovzdať? Komu sme slúžili? Zábave? Pohodliu? Egu?
Tak beriem poéziu ako skalnú ružu a dvíham ju hore k nebesiam. Že ak je naše srdce kameňom, nech je to aspoň báseň – skalnička - jediný výraz, že Ti chceme slúžiť. Nech je pieseň aspoň úbohý prejav ľudskosti, aspoň ľútosti, práce či chvály ako toho jediného, čoho je naše pokolenie schopné. Prijmi naše hriešne srdce. A modlitby a básne tých najvzácnejších medzi nami, ktorým uprostred duše porozkvitali skalné kvetiny. Uzdrav tých, ktorí nevládzu; to radšej nám odober mladícku silu, ktorú nevieme ani využiť. Deus, tu conversus vivificabis nos. A že sme vo všetkom takí podlí, odpusť. Že sa v nás neusadil ani jediný slabučký koreň skalničky.
