Minulé leto na dovolenke boli v našom hoteli Európania zo všetkých kútov kontinentu, Balkán nevynímajúc. Spriatelili sme sa tam so srbskou rodinkou, „Dobar dan“ nesmelo chýbať pri žiadnom stretnutí a asi najoduševnenejšie sa nám zdravil ich malý syn Nedjelko. Keď som však v jedno ráno vstúpila do jedálne, Nedjelko zareagoval veľmi zvláštne. Namiesto starého známeho pozdravu vyskočil od stola, zvýskol, vydesene na mňa pozrel a utekal preč. Nerozumela som, čo sa mu porobilo.
Stačilo však skloniť hlavu a poznala som príčinu chlapcovej reakcie, aj to, prečo na mňa hlúčik Srbov ukazoval prstom. Nedjelka vystrašila moja košeľa „U.S.Army“. Pripomenula mu vojnu. Kým mne pripomínala dovtedy iba módu, u (nielen) dievčat veľmi obľúbený army style.
Poznám veľa teórií o vojnách. O spravodlivej vojne, o obrannej vojne, o nutnej vojne medzi islamským a kresťanským svetom, o zániku západu, o tom, že v modernom svete nahradí vojny trh. Ale pri tom slove vojna sa asi naozaj zabúda na to, ako veľmi zasahuje do života ľudí, najčastejšie tých, ktorí si ju ani neželali – civilistov. A niekedy ich poznačí až tak, že stačí jediný pohľad na obyčajnú dievčenskú tmavozelenú košeľu...
Viem, že vo vzdialenosti pár hodín lietadlom na východ je teraz práve vojna. Je to už vojna modernejšia, pod drobnohľadom medzinárodných organizácií, obetí je pomenej, ľudský život má v 21. storočí omnoho väčšiu hodnotu a ochranu ako kedysi. O tejto vojne sa dobre diskutuje, reportáže z Haify a Bejrútu sú pútavé, analyzuje sa pri nich, kto má na čo právo a kto s čím nemal začať prvý. Hej, chápem, o každej vojne sa ľuďom oddávna dobre debatuje. O každej. Kým sa však bytostne netýka práve vás.
