„Hm, zvláštne,“ prehodil by ktosi. Alebo: „Počkaj, mám domnelú krivdu, dnes na znamenia nie je čas...“ „Pozhovej, pokým si ešte niečo neoverím v duši.“ Česi by vzdychli: „Bláhové...“ Ktosi moderný by myslel na Freuda. Na prejavy náboženstva. A ktosi pokrokový zašomral: „Len chladnú hlavu, priatelia...“
Ak by dnes prišiel Zachariáš a naprieč zdreveneným jazykom by zo seba vydral vzdych, nenašiel by sa nikto, kto by mu porozumel.
Ak by dnes prišiel Ján Krstiteľ – Prodromos, ako ho nazývali Gréci – nik by nepočul jeho hromový hlas. Tak medzi nami chodí Spasiteľ, a my ho odmietame.
Tak pomedzi nás chodievajú proroci a básnici a my prenášame vlastnú špinu na nich: „Nie, mlč, to nie je hodnotné... Mlč, kniha, ja nechcem priznať, že vo veršoch je pravda...“ Tak zatvárame okenice pred Bohom s tým, že sa do nášho sveta nehodí. Že už je všetko príliš zložité a príliš pokrokové na kresťanstvo. Že naša duša dnes nemá čas a viac už nemôže.
Tak prosím o odpustenie Zachariášov, čo nám dnes prorokujú; tých, čo na okamih sami neverili, aby sa stali znamením pre neveriacich. Tak prosím o odpustenie Jánov, čo kričia na púšťach a uprostred námestí. Tak prosím o odpustenie – veď ak je Kráľovstvo, veď ak je Pravda, celý náš život má byť postavený inak. Prosím o prepáčenie, že sme takí biedni. Že nehovoríme tam, kde treba. Že nehoríme za sväté veci. Že umelci zmĺkli. Akoby takto ohňu v nás zdrevenel a zhasol jazyk. A sami sme sa stali nemými Zachariášmi, čo ani nevedia, že ich navštívil anjel. A že je blízko narodenie, vzkriesenie, aj súd, ktorého sme sami predzvesťou.
