Dnes stojíme pod Skalkou, pod mohutným bralom, kde sa spája kontemplácia krajiny s ľudskou kontempláciou a kde premodlené kamene svedčia o Božej milosti danej tomuto miestu. Miestu, kde si mnísi uvedomovali absolútnu zvrchovanosť, božstvo a vykupiteľské dielo Ježiša Krista, aby ho uznali za svojho panovníka ako rytieri ducha, ako vybraná delegácia ľudu, ako tí, ktorých láskou a ktorých povinnosťou je modliť sa za všetkých. Tu sa mnísi modlili breviár, spievali žalmy počas matutina, ranných chvál či nešpor, tu znel tajomný spev Dum medium silentium – a noc vtedy naozaj dosiahla polovicu svojho plynutia a vesmír zasiahlo hlboké mlčanie. Tu mnísi ukladali do Božieho hrobu Telo Kristovo, tu bdeli a tu čakali na vzkriesenie, tu oslavovali nanebovstúpenie, tadiaľto chodievali procesie na významné sviatky a tu sa obracali k pokániu srdcia zločincov, srdcia chudobných a kniežat, srdcia tých, čo sa cítili nadradení, aby napokon priznali, že sú len popol a prach a o pár mesiacov či desaťročí sa ním stali naozaj.
A my sa dnes dotýkame, Skalka, teba. A vidíme Váh tiecť ako dlhú slzu po tvojej tvári, Krajina. Ty si pamätáš, ako po prašných cestách na tvojej tvári, ako cez tvoje dediny a lesy prechádzali prví mnísi a ako klčovali lesy a ako sa ukladali na spánok v jaskyniach na tvojich dlaniach. Ty si pamätáš dobrotu ľudí, genialitu Slovákov, ich ľudové piesne, mystiku ich ornamentov a príbehov, ich pracovitosť, ich hlbokú zbožnosť a chudobu, čo im bola očistným kúpeľom, aby ich potom zaodela do rubáša dobroty. A tam, kde ľudia trpeli a kde sa vzdávali mnohého, tam ich požehnával Boh. A tam požehnal stovkami svätých i teba, Krajina. Množstvom svätých, po ktorých nám dnes nezostalo ani pamiatky. Ty si si s nami vytrpela všetky vojny, bola si svedkom radostí aj bolesti, si svedkom aj doby dnešnej, keď sme spohodlneli, keď sme zabudli na svoje korene, a keď sme vyhnali z našich polí, z domov, z myšlienok a z tvorby aj teba, Krajina. Krajina, dnes si svedkom, ako mlčíme, keď sa zabíjajú naši pravoslávni bratia, dnes si svedkom, ako sa skláňame a nakláňame do všetkých strán, dnes si svedkom, ako umlčujeme vlastné svedomie, podobne ako kedysi umlčiavali prorokov a svätcov. A keď sa na poľných cestách leskne v júnovom slnku zlatý kríž, prichádza ľútosť a hanba za vlastnú malosť. A ozýva sa tvoja bolestná pieseň, Krajina.
A pritom nie si bezmenná. Tvojím menom je Slovensko. To sladké slovo nesúce v sebe celú krásu, celú bolesť, celé to sklamanie, i krivdu, aj zúfalstvo, ako prebudiť národ spiaci hlbokým spánkom bolesti i ľahostajnosti...
A tak ako nehodní synovia kráčame po chrbte Skalky. A prichádzame za svätým Andrejom-Svoradom.
Ako si prišiel z Poľska medzi našich, svätý Svorad, tak príď ešte raz uprostred týchto čias. Prichádzame za tebou a skláňame sa pred tvojím pustovníctvom, pred pokáním, čo si konal za svet. Prichádzame, lebo nás povoláva Kristus premietnutý cez tvoje skutky. Svätý Svorad, eremita a divotvorca, krajina, ktorú si miloval sa v diadéme Vršateckých bradiel týči k nebesiam. Svätý Svorad, čo si u Spasiteľa medzi spravodlivými, prihovor sa za nás. Prihovor sa za Slovensko. Za túto zem, kde sme slepí, hoci máme oči, kde sme studení, hoci máme srdcia, ba ešte horšie – kde sme vlažní, hoci vieme, že Boh vypľúva vlažných zo svojich úst. Otvor nám oči, aby sme naozaj uvideli Krista a dokázali sa dívať na dejiny i správne rozlišovať to, čo sa odohráva dnes.
A pod tebou, Skalka, sa ticho a súmerne vlní Váh dlhý ako štóla kňaza. A nad Trenčínom bdie hrad ako bdeli dávni rytieri. Okrem bratstva pokrvného, ktoré tak osobne a tak jasne cítime, si práve na tebe uvedomujeme i príbuzenstvo duchovné. Že to, čo je vlastnou podstatou básnictva, keď naoko neživým veciam pripisuje život, sa stáva na Skalke skutočnosťou. Veci naozaj žijú. Žijú kamene, v ktorých sú uložené modlitby starých mníchov, žije každý strom, ktorého sa dotýkala ich ruka, žije rieka, ku ktorej sa skláňali a ktorá prijala ich odraz na svojej hladine ako dar.
Tak povedz, Skalka, kto je tu z kameňa – my alebo ty? Kto žije naozaj – ty, z ktorej vzišlo dobro alebo my, z ktorých často nevzchádza nič? Ach, Skalka, prečo sme si takí istí vlastnou existenciou, ale pochybujeme o existencii svätého Svorada, ba aj samotného Spasiteľa...
A tak si, Skalka, Sitnom, a v tvojich útrobách spia namiesto vojakov rytieri ducha. A oni sa prebudia a oblečú si na seba brnenia nových ľudí. A vtedy budeme hodní Slovenska. Vtedy budeme hodní dedičstva našich otcov. Vtedy budeme hodní, Skalka, teba.
A ty sa na nás dívaš okom kríža z kláštornej strechy. A ty sa na nás dívaš kamenným oltárom na tvojom nádvorí. A my odchádzame, a predsa v našej duši zostáva čosi prastaré a pevné. A vietor nad hladinou Váhu šepká: Skalka...
