Vo všetkom nás tromfla.
A keďže to bolo v dobe, keď sme ešte nemali spoločenský prehľad, nevedeli sme, čo sú prisťahovalci, čo je to bohatá a čo chudobná krajina, keď sa nám slovo „Estónsko“ zdalo byť najvtipnejšou slovnou hračkou v atlase a nechápali sme, ako sa doňho dostal „Tóno“, akosi nám neprekážalo, že aktívna blonďatá Anna dáva prízvuk na predposlednú slabiku a že sa narodila pri Kyjeve. Ešte sme nevedeli, čo je tá Ukrajina zač.
Roky prešli a veľa sa toho nezmenilo. Aj keď je Ukrajina „hen za rohom“, ešte stále o nej (česť výnimkám) veľa nevieme. Ešte stále je synonymom zaostalosti. Predavačov na blšáku. Mafie. Ešte stále sa len zopár cestovných kancelárií pokúsi uskutočniť viac-menej slabo obsadené stanovačky v Poloninách s výletom do Užhorodu alebo na miesta, kde tvoril I. Olbracht.
A čo ešte horšie. Tu v Prahe slovo „Ukrajinec“ znamená osobu nižšej triedy. Ukrajinky sú upratovačky. Ukrajinci sú sekuriťáci. Ukrajinci sú tí, na ktorých sa uškrniete, keď vám podajú steak s „nechte si chutnat“ s ruským akcentom. Ukrajinci sú tí, čo nosia smiešne baranice, predávajú na ulici „parfumy“, pracujú načierno v zdravotníctve a v obchodoch si pýtajú taxfree.
Akoby ani nemohli byť ľuďmi. Akoby v ich krajine nestúpala z východných Karpát hmla tak jemne, ako keď oslíky a býky dýchali na novonarodeného Krista. Akoby bol „východ“ zlou čiernou dierou, od ktorej treba mať ruky preč, akoby sme tam vlastne nepatrili my sami. Akoby hlavné mestá našich susedných štátov boli Praha, Viedeň, Varšava a Budapešť. Akoby Taras Ševčenko nemohol tak veľkolepo a tak citlivo popísať život Jana Husa...
Ja viem, že mnoho ľudí bolo na Ukrajine a vravia, že sú tam síce dobrosrdeční ľudia, ale inak veľká bieda. Ja viem, že mnohým z tých ľudí niečo na Ukrajine „zmizlo“. Ja viem, že nie všetky Ukrajinky si zarábajú práve tým najpočestnejším spôsobom. Ja viem, že je tam veľa rýchlozbohatlíkov a kriminality.
Ale k napísaniu mojej maličkej vzbury ma prinútil tento odkaz na toaletách jedného z pražských obchodných centier. Už dlhšiu dobu tam totiž upratuje práve jedna ukrajinská pani:
PS: Mimochodom, Anka sa nevolala Anka a momentálne študuje architektúru v Berlíne. Jej meno figuruje na výsledkových listinách nespočetne veľa súťaží. Aj z ľudského hľadiska mala pred nami vždy navrch. Vlastne zo všetkých hľadísk. (Jej krása, tenis, francúzština, tanečná, saxofón, zvieratá, návštevy galérií, kreslenie komiksov, písanie poviedok, šoférovanie by boli len ničnevyjadrujúcim menovaním. "Anka" nám nikdy nezabudla poslať SMS na narodeniny, pozvať na návštevu a navštíviť bývalých učitľov. Ďakujem za všetko.) Tak už nechcem počuť žiadne „iba Ukrajinec“. Ani z mojich ukecaných úst.
