Normálne vysoké podpätky nenosím. Ale keď treba, dám si. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Robo, ale no! Veď čo si zas taký priečny?! Máš decko. Tvoj Mišo chodí do parádnej školy, kde sa spíkuje po anglicky. Okej. Nechcem tu už rozoberať, koľko tam za neho platíš a či má tvoj synátor dáke výhody. Ale do frasa! Musíš uznať, že aj ty by si mu radšej kúpil nejakú solídnu knihu, encyklopédiu alebo poriadny slovník ako štátnu zástavu, na ktorú ti aj tak bude zvysoka kašlať. Alebo si myslíš, že nie?
Dnes ráno sa mi prvýkrát pri hokeji rozbúšilo srdce. Vtom vošla do kuchyne moja africká spolubývajúca. „My tento šport nemáme. Lebo nemáme klziská,“ povedala. Usmiala som sa, keď som si predstavila kompletný černošský manšaft s hokejkami a sledujúc posledné sekundy zápasu, keď boli naši natlačení pred bránkou Kanaďanov, povedala som: „U nás je to národný šport.“ „To znamená, že teraz všetci pozerajú hokej?“ pokračovala Arnette z Afriky, ktorá mi vždy kladie tak trochu netradičné otázky a spýtala sa: „Vyhrali ste?“
To bolo! Keď nám prišli domov zapojiť telefón! Po rodinných debatách sme mu v byte vyhradili špeciálne miesto, lebo telefón predsa nemohol byť hocikde! Musel byť na mieste, aby mohla spokojne telefonovať aj tetka od susedov, keď zaklopala na dvere s päťkorunáčkou v ruke, či si môže prebrnknúť. Ty fakt! Malo to svoje čaro a bolo to akési iné ako dnes. Také vzácnejšie...
Rím je nevyspytateľný. Jeden deň je nejaká demonštrácia, o deň neskôr vyvedie niečo Berlusconi a v stredu nefunguje metro, lebo je štrajk. Vo štvrtok hulákajú v uliciach futbaloví fanúšikovia a v piatok otvárajú svetovú výstavu. Cez víkend prídu do mesta vládni predstavitelia z iných štátov a v nedeľu začne ponad Rím lietať vrtuľník, lebo má nejakú akciu Benedikt. V Ríme sa stále niečo deje. A keď máte náááhodou na chvíľu pocit, že predsa len bude úplne všedný deň, prekvapí vás aspoň počasie. Tak ako dnes!
Pamätám si, ako nám pred desiatimi rokmi doniesol na hodinu na maličké kúsočky svedomito nakrájanú bábovku. „To mi dala manželka Milana Rúfusa, keď som ich bol včera navštíviť. Tak som vám... Aby ste každý ochutnali,“ hovoril nám spred katedry akoby až s detskou radosťou. Tento veľký človek sa vedel neuveriteľne tešiť z maličkostí a učil to aj nás – jeho študentov – ktorí sme vtedy ešte poriadne netušili, akou cťou je poznať a mať za učiteľa práve jeho - Imricha Vaška.
„Máš nový sveter, však?“ opýtala sa ma Mária, keď sme sa opäť raz usadili v cukrárni. „Ale niééé, nie je nový, ale ty si ho ešte nevide... Teda... Chcela som povedať, že pri tebe som ho ešte nemala,“ kľučkovala som, v duchu si nadávajúc, aká som nemožná... „A ako vieš, že som ho ešte pri tebe nemala?“ pokračovala som trochu rozpačito a v rýchlosti zavesila naše kabáty na vešiak. „Pamätám si ich. Keď sa ťa dotknem. Poznám tvoje svetre,“ s úsmevom odpovedala Mária a prstami si k sebe pritiahla letáčik s ponukou káv, ktorý nahmatala na stole.
Môj dedko Ondro richtárčil dvadsaťpäť rokov. Ľudia vravia, že to mal v krvi. Vyznal sa a dedina bola spokojná. „Otec bol dobrý človek,“ zvykne okrem toho spomenúť moja mama.
Moja babka Žofka je neuveriteľný optimista. Zaujíma sa, kde som si kúpila nové čižmy a najlepšie je, ak boli poriadne drahé. Šmejdy proste neuznáva. Páčia sa jej biele kabáty a keď vo dvore zaparkujeme naše autá, poobzerá, či sú všetky podľa jej predstáv. Sleduje zľavy v supermarketoch a aj keď v živote v žiadnom nebola a ani sa nechystá, občas starostlivo vystihne kúsoček z letáku, aby nám ukázala, čo sa jej vidí. Horšie je, keď príde choroba. Vtedy stíchne, no nikdy nezabudne spomenúť, že len keby ešte po tých schodoch vyšla...
Ponúkam niekoľko fotografií, ktoré som urobila za ostatné dva týždne. Volila som dni, keď bolo pekné počasie a jasná obloha. Všetky vznikli medzi 17-stou a 19-stou hodinou večer. Fotila som na automatike Nikonom D60. Nuž, kuknite... Myslím, že Rím je nádherné mesto...
Sedela som na múriku z kameňov, s kolenom podopretým pod bradou. Hľadala som záchytný bod, niečo, odrazový mostík pre tú otázku. Do frasa! Prečo sme niekedy takí...? „Buon giorno,“ drgol do mňa a podával mi pomaranč.
...tie zrnká púšťala pomedzi kolená na odtrhnutý zdrap novín, kde sa jej hromadila hŕstka skazenej ryže... Oddeľovala biele od čiernych, sklonená nad pekáčom, pokojná a sústredená...
Dovolili sme si bez tvojho vedomia a súhlasu urobiť ti také malé - veľké prekvapenie... Dúfame a pevne veríme, že sme splnili nejakú tú tvoju predstavu a budeš spokojná. Lebo my sme veľmi... Tak teda naber odvahu a vstúp do izby...
Mala som deväť a pamätám si, že sme doma mali celý deň zapnutú telku. Jasné, že som nevedela, o čo ide. Ale páčila sa mi Krylova pesnička a z atmosféry v našej kuchyni, kde bolo stále počuť televízor z vedľajšej izby, som vytušila, že sa možno niečo stane...
Pamätám si, ako ma priviezli na operačku a sestrička mi sľúbila, že ak si dám pichnúť narkózu, venuje mi striekačku. Byť lekárkou bolo odjakživa mojím snom a mať v mojej detskej lekárničke skutočnú striekačku, bolo ako mať medzi obyčajnými bábikami vyobliekanú barbie. Povolila som, o niekoľko minút zaspala a začala operácia môjho srdca...
To, že mi mama každé ráno pred odchodom do školy dávala krížik na čelo, bolo pre mňa akési samozrejmé. „Mamí, už idem,“ zakričala som z chodby a urobila posledné úpravy pred zrkadlom. Mama tromi krokmi odišla od sporáka, dala mi krížik na čelo a už som bežala dole schodmi v bytovke.
Šestnásty október 1978. Námestie vo Vatikáne v podvečer tohto dňa bezpochyby zažíva jednu z najdôležitejších chvíľ vo svojej histórii. „Habemus papam,“ zaznieva z centrálneho balkóna na Bazilike svätého Petra a Rímom sa nesie radostný potlesk.
Predstavila som si, že predo mnou sedí Karol Sudor, ktorý mi položil otázku: „Čo prvé si pamätáte z detstva?“ Bez prípravy by som odpovedala...
Už dávno som sa vo vlaku necítila tak dobre ako dnes. V jednom vozni so mnou sedeli štyri asi šesťdesiatročné ženy a jeden muž. Bavili sa. A ja – sledujúc ich – bavila som sa s nimi.
Bola to tá najväčšia kytica, akú som kedy z kvetinárstva niesla. Viem, že kvety sú slabou náplasťou na život a smrť človeka, ale tie chryzantémy a ľalie pre Pala mali byť vyjadrením tej najúprimnejšej vďaky, akú si vôbec viete predstaviť.
Keď mi prvýkrát vysmiaty downík vytrhol mobil z ruky, inštinktívne som sa zľakla. Vzápätí však s ním pribehol späť, začal ma ťahať za ruku a šťastný ukazoval na displej. Pochopila som, že sa ho nemusím báť.
