Normálne vysoké podpätky nenosím. Ale keď treba, dám si. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Popletení. Boli sme popletení, keď sme si mysleli, že naša láska vydrží až do smrti alebo aj po nej. Boli sme popletení, keď sme verili, že oni predsa nemôžu klamať. Boli sme popletení z ich úsmevu, zdanlivej otvorenosti, ktorá sa len skryla za slušnosť a konvencie.
Môj redakčný kolega Paľko má na krku sedemdesiatku. Pochádza z Moravy, no so slovenčinou vie narábať majstrovsky. Podľa mňa je jeden z najlepších novinárov a v tomto fachu ma kedykoľvek strčí do vrecka. Snažila som sa od neho učiť a potešilo ma, keď mi raz povedal: „Aďka, už roztváraš krídla. Sledujem ťa a tvoje články sú stále lepšie. Len sa neboj a daj do nich srdce...“ Vzápätí však, tak ako zvyčajne, nezabudol pripomenúť, že on už nevládze a že už asi skončí... „Len keby ten dôchodok nebol taký...,“ zvykol sa posťažovať, ale stále písal... Až do minulého týždňa...
Niekedy mám pocit, že každá túra do hôr pripomína život. Tak ako včera, keď som v Tatrách šliapala na Popradské pleso...
Včera som mala na starosti moje štvorročné netere – dvojčatá Simonku s Martinkou. Pred spaním prišla na rad večerná modlitba a poviem vám, bola to ukážka vskutku hlbokej nábožnosti...
Naša cesta na 42. ročník cyklotúry Okolo Tatier začala skutočne veselo. Moja kamoška Eva, ktorá sa na túto akciu vybrala aj s Eliškou prvýkrát v živote (ja som šla v aute na sprievodnom vozidle), doplietla čas odchodu a na stanici, odkiaľ sa mali vlakom prepraviť do Nižnej – miesta štartu – prišla o hodinu skôr. Konkrétne o štvrť na šesť ráno!
Dnes som v schránke našla obálku. Fíha! Môj kamoš Peťo, alebo Nancy ako sa zvykol podpisovať v množstve listov, ktoré mi kedysi poslal, bude kňaz! Možno nič zvláštne... Ja si však myslím, že toto oznámenie v mojej schránke skrýva za sebou celkom pekný príbeh, ktorý začal pred trinástimi rokmi...
„Kde sa toľko ponáhľaš? Veď si sadni! Stále kdesi utekáš, a potom nevieš, čo vlastne chceš,“ povedal mi dnes takmer 60 – ročný muž, s ktorým som sa stretla prvýkrát v živote. Vtedy ma na chvíľu prikoval k zemi. „A viete, že máte pravdu?“ povedala som mu a obrátila tvár hore... Tam, kde stál s rozprestretými rukami Kristus, o ktorom mi tento muž povedal: „Chcel som, aby sme mali kde chodiť...“
Minulý týždeň sa brali moji bývalí spolužiaci. „Ako dar som im kúpila spoločenskú hru Európa. Myslíš, že je to v pohode?“ spýtala sa ma Katka, s ktorou som štyri roky sedela v jednej lavici. „Suuuuper, parádny darček,“ odpovedala som uznanlivo a spomenula si na večery u nás doma – za veľkým červeným stolom v našej kuchyni.
Odjakživa bývali v jednom meste. On si ich prvé stretnutie pamätal dopodrobna. „Mala si belasé tričko a kvetovanú sukňu,“ vravel jej po rokoch, keď už boli dospelí...
Bola som tam už piatykrát... Kvôli jednej jedinej veci... Kvôli Božiemu milosrdenstvu. A nech to znie akokoľvek naivne, opäť viem, že som tam nebola zbytočne...
Keď som po škole začala učiť v strednej odbornej škole, vyfasovala som čisto chlapčenskú triedu nadstavbárov – maturantov. Tí chalani boli odo mňa o tri roky mladší, o dve hlavy vyšší a zo slovenčiny nevedeli absolútne nič. Neučili sa, a tak som na pol roku z 23 žiakov v triede dala 16 päťku. Tento motivačný prvok napodiv zabral a odmenou za to mi boli ich obstojné maturitné odpovede a jeden z najkrajších učiteľských zážitkov, ktorý sa udial tesne po nich... Odvtedy prešli štyri roky a dnes som medzi prvákmi v základnej škole zažila niečo podobné...
Dnes som stretla jednu rehoľnú sestru, ktorá mi medzi rečou povedala, že sa donedávna starali o isté 13-ročné dievča. „Veď ty ju poznáš...,“ spomenula si po chvíli... „Katka?“ opýtala som sa a pomedzi víriace myšlienky, že sa to možno aj dalo čakať, ale človek akosi stále dúfal, že sa snáď budú držať a viesť aspoň ako taký život, sestrička dodala: „Otca jej vyhodili na ulicu... Tak sme si ju zobrali...“
„Pani profesorká, poďte sa pozrieť na moju malú," kričala dnes na mňa cez ulicu moja bývalá žiačka Marika. Pred dvoma rokmi pri mne maturovala a keď po odpovedi vyšla z triedy a čakala na výsledky, posadila sa na zem a začala fňukať. „No nedostala to," ozrejmil mi automaticky je spolužiak Jano, ktorého v triede prezývali bača.
Dnes som na ulici stretla jednu bývalú zdravotnú sestru. Pristavila som sa pri nej a ona mi z ničoho nič povedala: "Andrea, ty si tu vôbec nemala byť."
Tento vikend sa pod Rohačmi konali preteky psích záprahov Veľká cena Zuberca 2009. Šla som a aj keď samotný pretek netrval dlho, stálo to za to. Psíky štartovali priamo v skanzene a myslím, že lepšiu trasu a centrum záprahov organizátori ani nemohli vymyslieť. Napokon, posúďte sami...
„Je tu nejaký nôž?“ vošla som do kuchyne s kávou 3v1, ktorú som si chcela vysypať do šálky. „Aha, už vidím,“ zbadala som na stole nožničky, zvrtla sa vo dverách a stihla povedať: „Díky, čau.“ „Kto je ten chalan?“ spýtala som sa kamošky hneď ako som vyšla na poschodie. „Ten...?“ „Áno, ten v kuchyni...,“ prikývla som. „No to je ten narkoman,“ povedala mi.
Predstavte si, že by pred vami stáli ľudia z celého sveta. Všetky celebrity, svetové hviezdy, prezidenti, proste všetci... A niekto by vám povedal, že si z nich máte niekoho vybrať. Nevedeli by ste prečo, len to, že ich môžete takto oddeliť od ostatných a postaviť na svoju stranu. Kto by to bol?
Päť hodín do týždňa učím v základnej škole náboženstvo. Poviem vám, mať hodinu v 5. A, kde je 25 chlapcov - športovcov, je niekedy Sodoma Gomora.
O Márii počula Orava a možno i Slovensko prvýkrát, keď sa 3. novembra minulého roka v médiách a medzi ľuďmi rozšírila správa o autonehode v jej obci Chlebnice, pri ktorej prišla o nohu. Dnes, štyri mesiaci po tejto udalosti, ktorá 20 - ročnej mladej žene náhle a navždy zmenila život, Majkin príbeh opäť ožil. Jej bývalí spolužiaci a terajší študenti školy, ktorú navštevovala, sa pre ňu rozhodli usporiadať verejnú finančnú zbierku na zakúpenie protézy. Rozhodli sa sami, z vlastnej iniciatívy...
