Gabriela Kováčiková
Abeceda zvieratiek
Keď sa deti učia prvé pímenká ...
Som kto som... hlavne sa snažím byť skutočným človekom..možno aj s chybami,ale inak to asi už nebude. Zoznam autorových rubrík: Hrám sa na básnenie, Pre maličkých, Pre maškrtné jazýčky, Povesti a príbehy z dávnych či, Tak to vidím ja, Doma som iba mama, Krížom krážom v živote, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Gabriela Kováčiková
Trabant story
Mám rada autá. Vodičák mám od osemnástich a stále som tu .Sedela som už za volantom kadečoho. Ako prvá bola škodovka v autoškole. Zaradiť rýchlosť a pohnúť sa, aby neskapal motor bolo ozaj malé umenie. Do dnes som sedela už ozaj asi vo všetkom, čo má kolesá a motor, až na traktor .V sobotu som si vyskúšala dokonca ako sa jazdí na bagri a obrovskom nakladači a poviem vám bola to špica
Gabriela Kováčiková
Tajomstvá duší
Mám rada básne. Pár písmeniek, čo dokážu vyjadriť tak mnoho. Tak isto chápem, že nie každý je naladený na takúto strunu. Nechápem však jedno a to, keď človek, čo o sebe vyhlási, že má rád poéziu, povie, že básne dnešných autorov nemajú hlavu ani pätu. Vraj píše básne tak, aby im rozumeli všetci a tie dnešné chápe iba sám autor.
Gabriela Kováčiková
Martinské rožky
Ľudia mávajú rôzne závislosti. Niekto cigarety, alkohol a bohvieaké a ešte horšie. Táto naša celorodinná, je podľa mňa vcelku neškodná. Slivkový lekvár! Sprevádza ma už od vtedy keď som bola len taká malá žubrienka. A moje žubrienky to asi tiež podedili. Teda nie asi, ale určite. Keď som včera išla piecť a spýtala som sa čo, tri hlasy sa napočudovanie zhodli ( to je asi jediná situácia kedy to dokážu )...upeč tie rožky, ale so slivkovým lekvárom. Zdá sa vám kilo múky veľa? Zdanie klame. U nás je to pomaly málo. Zmizli ako v čarodejnom klobúku. Ak sa žalúdky troch papkáčov dajú tak nazvať. Jediné šťastie je, že pri ich apetíte majú radi šport, lebo v opačnom prípade by som mala obavy, že sa mi premenia na Guľkov Bombuľkov.
Gabriela Kováčiková
Prečo utekajú tehotné 14 ročné dievčatá???
Včera prišiel môj syn zo školy. Na tom by nebolo nič zvláštne, veď tak chodieva stále. Zo školy rovno domov. Takto sme si to už dávno dohodli. Keď bol malý, raz prišiel zo školy neskoro. Meškal možno tri štvrte hodiny, ale mne to prišlo, že sú tomu najmenej dve hodiny. Bála som sa. On prišiel vytešený ako slniečko. Bez čiapky, mokrý ako myš a z bundy mu kvapkala voda, ako nádejnému vodníčaťu. Líca červené a úsmev od ucha k uchu. Aj hnevať som sa na neho v tú chvíľu prestala. Opýtať sa kde bol a čo robil som sa ani nemusela.
Gabriela Kováčiková
Moja metamorfóza, alebo nebojím sa babätiek
Keď som mala deväť, narodil sa mi brat. Mohlo by sa zdať, že ako fajn, že má takú veľkú sestru. Ja by som to netvrdila, ale okrem mňa má našťastie aj mladšiu sestru ...a brata ... ten sa nejako neráta, bo chalanom v tej dobe nebola nanútená opatera bábätka... Už pred jeho narodením som bola zarytý odporca všetkého čo sa na mimino, čo i len vzdialene podobalo. Bábiky a im podobné nezmysly mi slúžili iba na akčné oskalpovanie nožničkami na najmenšiu možnú veľkosť vlasov
Gabriela Kováčiková
Fánky mojej starej mamy
Niektoré vône dokážu spôsobiť návrat v čase. Takto mňa dokáže vrátiť do detstva vôňa fánok. Liptov, malá dedinka a domček kde to vždy tak krásne voňalo. Po kyslej polievke, makovníkoch, čerstvo upečenom chlebe. A fánky tam majú svoje čestné miesto. Viem, že zástancovia zdravej výživy budú asi prevracať oči, ale čo už...keď chutí tak chutí. A spomienkam sa nič nevyrovná.
Gabriela Kováčiková
To čo si najviac prajem, je mať O2
Nadránom som sa prebudila a hneď som vedela, že mi chýba. Zobudil ma ten pocit, akoby sa na mňa posadil prinajmenej Shrek. A tuším rovno zadkom na hrudník. Ozaj „skvelý“ pocit. Neodporúčam vyskúšať!
Gabriela Kováčiková
Zvláštne túžby malého psíka
Bolo upršané poobedie. Počasie vôbec nie také, ako by malo byť v zime. Tuším sa to tam hore nejako poplietlo. Ja aj moje chlpaté psie chlápätko sme spokojne leňošili. Dokonca som nemala ani výčitky. Teda nemala ...do istej doby...konkrétne, kým som sa nepozrela na hodinky.
Gabriela Kováčiková
Odpustiť, to čo bolí
Stretla som je včera. Kráčala zohnutá. V jednej ruke kabela, s druhou si pridŕžala šál. Šla veľmi pomaly .Jej nohy opatrne kráčali po ušľapanom snehu. Po chvíli zastala...možno si chcela oddýchnuť a možno len nevedela kam ísť. Vyzerala tak zvláštne, akoby zmätene a vystrašene...akoby sa niečoho bála. V niečom mi pripomenula seba. Seba pred mnohými rokmi.
Gabriela Kováčiková
Spoznávame zvieratká
Keď boli moje deti maličké, vymýšľala som im básničky. Snáď sa niektorá zapáči aj vašim deťom.
reklama
Gabriela Kováčiková
...nepáčilo sa...
„ Tak ako?...páčilo sa Ti čo som napísala?“ pýtala som sa s radosťou v hlase svojej sestry. „ Vieš...je to také...no také nejaké čudné.“ Povedala a ja som vedela, že sa nepáčilo. „ Naozaj nič? Ani jeden článok?“ nedalo mi pokoja. „ Vieš, ja nechcem aby si plakala...skrátka ja nie som na také...“
Gabriela Kováčiková
Najhorší politik nie je sviňa!
Tak ma napadlo....Prečo si veľa ľudí myslí, že najhorší politik musí byť nutne sviňou. Veď také prasiatko je vcelku neškodný tvor. Teší sa na svoj prídel do korýtka. Postačí mu ... nemá vyššie ambície.
Gabriela Kováčiková
Keď sa darí tak sa darí...alebo trapas on- line
Určite ste už mali deň -BLBEC! Môj deň bol celkom fajn, ale večer by sa kľudne mohol volať Magor....alebo , aby som bola úprimná, ten titul by skôr patril mne. Začalo sa to celkom nevinne. Obyčajným kliknutím na info.sme. Stiahla som si Flash Slide Show Maker a poďme hneď ho aj vyskúšať. Všetko šlo tak ako malo a ja v totálnom delíriu z vlastnej PC gramotnosti (hehe),šup s tým rovno na blog.
Gabriela Kováčiková
Ľudským očiam neviditeľné
Sedela pri okne v autobuse. V duchu počítala posledné minúty kým vystúpi. Ľudí pribúdalo a zaregistrovala šomranie. „Pozrite na hentú mladú, sedí si tu a zaberá miesto starším.“ ...nedalo sa to nepočuť a začínala sa cítiť trápne, lebo vedela komu tá pripomienka patrila
