sestra Hermana
Ticho pre mňa II.
Je utorok ráno a o chvíľu začne prvá prednáška.
Som rehoľná sestra. Píšem o všetkom, čo mi "brnkne" do nosa. Píšem poéziu a teším sa zo stretnutia s ľuďmi. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Próza, Zamyslenia, Spiritualita, škola a zážitky z nej, Rozprávkovo, Súkromné, Nezaradené
Môj šéf je vlastne blázon. Niežeby bol skutočným bláznom, on má len také bláznivé nápady. Keďže je šéfom, je potrebné sa týmto bláznovstvám prispôsobiť a pristúpiť na jeho hru. Všetci sa v redakcii tvárime, že je veľmi múdry a inteligentný (a to aj v skutočnosti je), len občas uletí a to sa snažíme prehliadnuť. Predsa, čo by človek neurobil pre dobré kolegiálne vzťahy so šéfom.
Takéto heslo hovoríme sestrám, keď idú na duchovné obnovy alebo na duchovné cvičenia. Je to taká humorná veta, ktorá v sebe ukrýva veľký kus pravdy.
Obyčajná hádka, obyčajná polemika, obyčajná výmena názorov. Načo je nám to dobre, keď vieme, že hádkami sa narúša akýsi poriadok v nás?
Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že často používam ako slová vyjadrujúce údiv slovné spojenie: Ježkov nos!
Prišla na mňa nejaká nostalgia. Chcela by som, aby už prišla jar.
V škole mi išla slovenčina na trojku, ale naučila som sa písať články. Do devätnástich rokov som nevedela variť, ale v dvadsaťdeviatke som sa stala hlavnou kuchárkou.
Človek sa narodí s plačom. Je to prvé gesto, s ktorým sa preukáže svetu. Plač nás sprevádza celý život.
Nežijem v luxusnej vile a môj život je v značnej miere utajený. Predsa však, niektoré paralely s realitnými showami:) našich televíznych spoločností tu sú.
Nechcem riešiť problém nezamestnanosti. To nechám na múdrejších. Chcem poukázať na inú skutočnosť.
Je mi to akési divné. Národ, ktorý počas II. svetovej vojny veľmi trpel dnes robí genocídu na sebe. Holandsko. Krajina tulipánov, dobrého futbalu a krajného liberalizmu.
Skúste ma prinútiť nepovedať pravdu? Skúste ma prinútiť k tomu, aby som kradla? Neprinútite ma. A poviete si, že tak je to správne. Nemôžeme byť predsa nútení k zlu.
Jednoducho trpím na teba. Si moja neter, moja najstaršia neter. Ako si rástla, ťahala si ma z puberty do dospelosti. A takto sme rástli spoločne.
Dedinka, v ktorej momentálne žijem, nie je ničím zvláštna. Možno len tým, že je veľmi vzdialená od mesta a veľa tu sneží.
A tak to opäť prišlo! Cez hlučnú pyrotechniku sme opäť o rok starší. Prípitok so šampusom nás robí o niečo múdrejšími (In vino veritas).
Tak a už to máme za sebou. Skončili sviatky, skončili dni voľna, skončil zhon. Ale prežili sme tieto sviatky skutočne?
Človek asi každý deň nie je pri lôžku zomierajúceho človeka a nedrží ho za ruku. Mne sa takáto príležitosť naskytla.
Dnes je to presne deväť mesiacov od môjho prvého článku na blogu. Dnes si môžem povedať, po deviatich mesiacoch prenatálneho blogerského obdobia, že som sa narodila.
Je piatok. Po dobrom obede sa ešte upratuje kuchyňa. Zrazu telefonát. V sobotu príde na obed minister vnútra a ešte 5 ľudí.