sestra Hermana
Ako sme robili adventný veniec
Zadventnieva sa. Prvá adventná nedeľa sa blížila míľovými krokmi a v závale povinností som si ani nestihla všimnúť, že nemám na izbe adventný veniec.
Som rehoľná sestra. Píšem o všetkom, čo mi "brnkne" do nosa. Píšem poéziu a teším sa zo stretnutia s ľuďmi. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Próza, Zamyslenia, Spiritualita, škola a zážitky z nej, Rozprávkovo, Súkromné, Nezaradené
Zadventnieva sa. Prvá adventná nedeľa sa blížila míľovými krokmi a v závale povinností som si ani nestihla všimnúť, že nemám na izbe adventný veniec.
Keď si spomeniem na román Meno ruže od Umberta Eca, vždy mám v predstave perfektne vybavenú kláštornú knižnicu. Aby takáto knižnica vznikla je potrebný záujem.
Ráno idem z malého provinčného mestečka do iného provinčného mesta. Vzdialenosť ani nie 100 kilometrov, ale aj tak musím prestupovať.
Dnes ráno sa zobudím (alebo lepšie povedané budík ma zobudí) a pri pohľade z okna skričím od radosti. Sneží.
Mnoho ľudí si položilo otázku v čom spočívala charizma Jána Pavla II., keď za ním prichádzalo tak veľa mladých ľudí.
Začiatok novembra patrí ľuďom, ktorí nás už predbehli do večnosti. Ich telesné pozostatky odpočívajú v zemi a my im dávame na hroby kytičku a sviečky.
Deň prechádzal pokojne. Bola som spokojná s prácou, ktorú som mala urobiť aj s kolektívom, v ktorom pracujem. Všetko jednoducho vychádzalo na jednotku.
Stretli sme sa po dlhšej dobe. A kedže si rozumieme aj bez slov, veľa sme toho ani nepovedali.
Nie, nie. Žiadne kulinárske recepty tu písať nebudem. Len sa chcem podeliť o zážitky.
Je sobota večer. V kláštore je voľný program. Každá sedí na svojej izbe a dokončuje, čo nestihla.
Keď obrátim posledný list knihy, cítim sa akási opustená. Je to ako pri odchode priateľov, veľa sa spolu prežije, ale aj tak raz príde odlúčenie.
Poznáte to. Upečie sa koláč, otvorí sa bonboniéra. Všetci sa s chuťou pustia do sústa, ktoré je na stole. Na tácke či v dóze ostane posledný kus.
Nie, nie je to fráza. Žijem v dome, kde je množstvo starých ľudí a denne sa dívam na ich starobu a na jej prežívanie. Čoraz viac si uvedomujem, že staroba je ovocím života.
Ráno zazvnoní budík a večer si ľahnem spať. Deň ako každý iný. Taký deň volám všedný.
Všetci okolo mňa sú chorí. Kašľú, kýchajú, smrkajú. A tak mi neostáva nič iné len brániť sa proti bacilom.
Každý človek potrebuje nejaký ten vzor. Niekedy si latku postavíme veľmi vysoko a cieľ, ktorý nemôžeme dosiahnuť radšej prestávame nasledovať. Niekedy je však latka postavená akurát, ale strach nedovolí pustiť sa do boja. Mojou obľúbenou životnou latkou je Vincent de Paul, svätec, ktorý má práve dnes svoj sviatok.
Kráčam po ulici a niekto si predo mnou odpľuje a povie: Mníška. Iní s úctou povedia, že som rehoľná sestra a slušne sa pozdravia.
Tento školský rok nebudem učiť. Zobrala som to ako fakt a vedela som, že momentálne budem v inej službe. Ale aj tak mi bolo smutno.
Keď sa povie toto slovné spojenie, tak ma napadne človek, ktorý má pred sebou mnohé klenoty a opatrne z nich stiera prach. Zbierať sa dá všeličo. Napríklad aj huby.
Keď sme sa zoznámili, mal dlhé vlasy a pevný stisk ruky. Človek sa ho naučil veľmi rýchlo mať rád. Asi nik mu ani inak nepovedal, iba náš Jožko.