Študoval som medzinárodné vzťahy na FMV EUBA a pracoval som 12 rokov ako projektový manažér zahraničných projektov rozvojovej spolupráce. V súčastnosti pracujem ako konzultant v oblastiach ako rozvojová spolupráca, sociálne inovácie a dopad, zodpovedné podnikanie, efektívny altruizmus a freelancujem ako finančný/projektový manažér, copywriter či prekladateľ. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Prečo v demokratických krajinách nedochádza k hladomorom? Prečo sú politici občas vulgárni a útočia niekedy až nechutnými výrokmi? Prečo milióny blogerov môžu denne napísať to, čo si o týchto politikoch skutočne myslia? Prečo celebrity môžu žiť svoj sen a vyrábať pri tom škandály? Odpoveďou je sloboda.
Som pragmatik. Preto nie som a priori proti ľavicovým riešeniam a aj keď sa cítim byť viac pravičiar, nechcem posudzovať ľudí a návrhy hneď podľa nejakých dogiem, a víťazí u mňa pragmatické hľadisko a prínos daného opatrenia. Chcem preto na pár zaujímavých príkladoch ilustrovať ako môžu fungovať veci keď do nich zasahuje štát a keď sú v súkromných rukách.
21. augusta 2008 som po práci išiel za mamou do jednej reštaurácie pod hradom. Sedela tam sama už par hodín a rozjímala nad životom. V tej reštaurácii mali rodičia svadobnú hostinu pred 25 rokmi a tak spomínala na ten deň a potom na August ’68, ktorý prežila v Londýne, kde bola to leto na študijnom pobyte. Po invázii jej a iným študentom z ČSSR Angličania ponúkali zadarmo jazykové kurzy a vysokoškolské štúdium. Ona sa ale rozhodla pre návrat. Hovorila mi, že jej minule niekto povedal, že ju videl na dobovej fotografii počas hladovky za Palacha na univerzite. Keď prišla v tom roku’68 domov netušila, že o pár rokov nato skončí za svoje presvedčenie ako politický väzeň za mrežami štyri roky. Včera na štyridsiate výročie invázie „bratských národov“ sa uskutočnila invázia 3G iPhonov. Gratulujem PR oddeleniam, bolo to šikovne načasované. V niečom smutné, v niečom radostné a pre ľudí, ktorí sa radi občas zamyslia nad realitou okolo seba až tragické.
Írske „nie“ Lisabonskej zmluve v referende v piatok trinásteho „naozaj prekvapilo“ a zastihlo európskych politikov „nepripravených“. Zároveň spustilo lavínu článkov a diskusií dosť po funuse a v duchu hesla, že po vojne je každý generálom. Škoda, že potrebná diskusia neprebiehala už dávno a dlhodobo. Pravdu majú tak kritici, ako aj zástancovia zmluvy. Musíme sa pohnúť ďalej v integrácii, aby sme mohli lepšie čeliť výzvam stále globálnejšieho sveta. Ale predtým nám nezaškodí hlboký nádych a potrebná sebareflexia. Aj keď o dôvodoch írskeho „nie“ si môžeme myslieť svoje, dejiny nám dajú za pravdu, že riešenia bez demokratickej spätnej väzby neprinášajú svetlú budúcnosť. Jedna vec je istá, EÚ si bude musieť vylepšiť svoje PR a dobrý začiatok by mohla byť snaha o väčšiu transparentnosť rozhodovania a financovania.
Prednedávnom sa skočila konferencia Copenhagen Consensus 2008. 55 ekonómov, medzi ktorými bolo aj 5 laureátov Nobelovej ceny diskutovalo o štyridsiatich návrhoch na zlepšenie situácie vo svete s hypotetickým použitím 75 miliárd dolárov v priebehu štyroch rokov. Hlavným odkazom celej konferencie je, že finančné zdroje sú obmedzené, a preto treba vyberať medzi prioritami a voliť najefektívnejšie riešenia. Účastníci sa zhodli, že najefektívnejšie by bolo financovanie doplnkov vitamínu A a zinku pre deti v rozvojových krajinách a úspešné ukončenie kola rokovaní v Dohe o liberalizácii medzinárodného obchodu. Boj proti globálnemu otepľovaniu sa umiestnil na konci priorít z pohľadu ekonomickej a reálnej efektivity vynaložených prostriedkov.
Podľa Wall Street Journal stojí za súčasnou globálnou potravinovou krízou okrem iného prudký nárast cien hnojív. Potom, čo protesty proti rastu cien potravín zachvátili viaceré rozvojové krajiny sa v médiách pravidelne objavujú polemiky o príčinách drahých potravín. Popri slabej minuloročnej úrode, pestovaniu plodín na biopalivá, špekuláciám, enormnému apetítu Číny a Indie a všeobecnému zdraženiu vstupov v poľnohospodárskej výrobe je za súčasný stav zodpovedná aj cenotvorba kartelov producentov hnojív.
Včerajšie správy o úmysle ministrov financií EÚ posvietiť si na platy manažérov vyvolali na sme.sk početné reakcie diskutujúcich. Ministrom sa nepáči, že aj manažéri, ktorí zlyhali pri riadení spoločností dostávajú štedré odstupné a nazývajú to sociálnym zlom. V dnešnej dobe keď v záujme skrotenia rastúcej inflácie sa musia obmedziť aj očakávania pracujúcich o raste miezd si zobrali na mušku top manažérov, ktorí určite nepredstavujú štatisticky významný vplyv na infláciu a naháňajú tak lacné politické body plynúce z ľudskej závisti. Uvedomujú si pritom možné dôsledky?
Pre veľké prestávky vo svojich príspevkoch som bol vyradený z aktívnych blogerov, a preto začínam s neuverejneným článkom z januára. Opisujem v ňom príčiny zmiernenia prodemokratickej rétoriky prezidenta Busha počas jeho januárového turné po Blízkom východe. Dnešné vydanie sme.sk prinieslo správu o prehláseniach Busha na podporu demokracie na Blízkom východe počas jeho terajšieho turné v oblasti, takže môj článok je aktuálno-neaktuálny.
Dávnejšie som v americkej tlači čítal pochvalný komentár „jednej Európanky“ na adresu Ala Gora. Napísala o ňom, že je ako „Michael Moore pre dospelých“ a že takýchto Američanov my Európania môžeme. Ja by som to takto nezovšeobecňoval. Pisateľka nepostrehla, že tak ako mnoho úspešným Američanom aj spomínaným dvom pánom nechýba veľká dávka pragmatizmu. Filmy Michaela Moora zarábajú stovky miliónov dolárov lebo opisujú „všezlá“ a neduhy spoločnosti od násilia až po nedostatočnú zdravotnú starostlivosť , na ktoré ale neexistujú všelieky. Za tieto zlá podľa Moora môžu vždy zlé média a korporácie, poprípade prezident Bush. Kde chýbajú fakty nasadí emócie a očierňovanie a objektívnosť považuje za zbytočnú. Treba predsa zaujať niečím kontroverzným, lebo to sa predáva. Čerstvý laureát Nobelovej ceny za mier, pán Gore hraje ale úplne inú ligu. Pred nedávnom sa stal spoločníkom a politickým poradcom (rozumej bude radiť ako presadiť viac štátnych dotácií pre „zelené projekty“) v Kleiner Perkins Caufield Byers, jednej z najväčších „venture capital“ firiem zo Silicon Valley , ktorá investuje do začínajúcich firiem a tretinu jej portfólia tvoria aj tzv. „green start-ups“.
Čo majú spoločné všetky írske eurobankovky a prečo je v Španielsku v obehu disproporčne veľa päťstoeuroviek? Prečo deväť z desiatich cestujúcich do USA, ktorí deklarovali v roku 2005 spolu privezenú hotovosť 1,7 miliardy eúr nepochádzalo z Európy, ale z Latinskej Ameriky? Čím sa okrem iného živili nedávno v Španielsku zadržaní podozriví z plánovania teroristických útokov? Odpoveďou je kokaín.
EÚ na summite v Lisabone v decembri minulého roka spanikárila z obrovského rastu vplyvu Číny v Afrike a nevedela sa dostatočne jednotne dotknúť popri obchode aj otázky korupcie a ľudských práv ani v týchto „zlyhávajúcich štátoch“ ( veľa z nich ani nemalo príležitosť fungovať). To trápne podanie, nepodanie ruky medzi politikmi vyriešila tým, že na spoločenský večierok nepustila novinárov. Aj keď zvýšená pozornosť aktivitám Číny je na mieste panika je zbytočná. Treba si uvedomiť, že v určitých veciach Číne konkurovať nemôžeme a v iných sa nám otvárajú nové možnosti spolupráce, ktoré môžu byť prospešné aj pre Afričanov.
Sarkozy sa zadúša, že nechce aby štátne fondy krajín Ázie a Blízkeho východu skupovali podiely vo francúzskych podnikoch a je pripravený brániť ich pomocou štátneho penzijného fondu. Merkelová ide na to ešte menej „trhovo“ a pripravuje zákon, ktorý by dal spolkovému ministrovi financií právo veta v prípadoch, keď by hrozilo ohrozenie „verejného poriadku“. Aj keď opatrnosť a požadovanie transparentnosti a rovnakého zaobchádzania je na mieste, netreba ignorovať fakt, že nová vlna protekcionizmu by práve teraz nikomu neprospela. Iróniou toho celého je, že štátne fondy zatiaľ o Nemecko a a Francúzsko skoro ani nezavadili.
Je prirodzené, že sa média v dnešnom uponáhľanom svete snažia zaujať pozornosť čo najväčšieho počtu ľudí tým, že prinášajú témy, ktoré sú najmenším spoločným menovateľom ich záujmov a potrieb. Často tým nevedome zjednodušujú a skresľujú realitu a odievajú ju do tmavších farieb. Amartya Sen, nositeľ nobelovej ceny za ekonómiu a profesor na popredných univerzitách vo svojej knihe Identity and Violence zdôrazňuje málo prízvukovanú skutočnosť, že veľa obetí v troskách dvojičiek boli moslimovia a uvádza zaujímavosť, že aj spolustaviteľom tohto „symbolu technického pokroku Západu“ bol Fazul Rahman Khan, Bangladéšan a hrdý Bengálčan pôsobiaci v Chicagu, ktorý tiež navrhol budovy ako Sears Tower a John Hancock Center v Chicagu. Aj on je moslim.
Alebo prečo by mal boj proti nemu v agende EÚ dostať väčší priestor. V čase keď v médiách rezonujú najsilnejšie dve témy – globálne otepľovanie a terorizmus a neprejde deň bez silných politických vyhlásení a pevných predsavzatí bojovať proti týmto „výzvam“ sa len málo kto verejne zamyslí nad ich spoločným menovateľom a zároveň jednou z hlavných príčin – organizovaným zločinom.
Viaceré štátne fondy z Ázie a Blízkeho východu využili vynikajúcu príležitosť, ktorú ponúka súčasná hypotekárna kríza v USA poskytli vítanú pomocnú ruku v tvare kapitálových injekcií a nakúpili zlacnené akcie svetových gigantov v bankovom sektore. Po investíciách singapurských a saudskoarabských štátnych fondoch do švajčiarskej UBS AG a Abu Dhabi Investment Authority do Citigroup z minulých mesiacov nenechala na seba dlho čakať ani Čína a zase prekvapila – nákupom 9,9 % akcií Morgan Stanley za 5 miliárd dolárov v polovici decembra minulého roku.
Islamské finančníctvo je relatívne nedávny pokus o harmóniu moderných finančných služieb s náboženskou, v tomto prípade moslimskou náukou, ktorý sa začal v Egypte na konci šesťdesiatych rokov. Poskytovanie finančných služieb musí byť v súlade s moslimským právom, šáriou a zdôrazňuje sa jeho etická dimenzia. Na rozdiel od stredoveku keď sme v Európe poznali podobné zákony týkajúce sa napríklad zákazu úroku je tu významný prvok dobrovoľnosti a islamské bankovníctvo, ako užší pojem je skôr alternatívou a v žiadnej s tradične moslimských krajín neprevyšuje 30 % z finančného trhu. Takéto poňatie financií si získava čoraz viac priaznivcov a rastie ročne dvojciferným tempom.
Sporadicky, ale čoraz častejšie sa v médiách objavujú správy o prudkom hospodárskom raste Číny, ktorý sa často spomína v spojení s ďalším gigantom ako fenomén Indie a Číny. Aj keď každému pri zmienke o tejto krajine napadne niečo iné, či už porušovanie ľudských práv, znečistenie, nekvalitné hračky alebo najväčšia priehrada a blížiaca sa olympiáda, určite sa na Čínu oplatí pozrieť komplexnejšie a viac do hĺbky. Nie som encyklopedista a ani historik, ale chcel by som spomenúť niekoľko momentov hlavne z oblasti ekonomiky.
