Jana Balážová
Návod: Ako najlepšie stráviť piatok
Čo tak dôkladné poznávanie všetkých zákutí nejakého nie veľmi veľkého letiska? Vďaka štrajku hasičského a bezpečnostného personálu sa mi táto skúsenosť naskytla.
Čo tak dôkladné poznávanie všetkých zákutí nejakého nie veľmi veľkého letiska? Vďaka štrajku hasičského a bezpečnostného personálu sa mi táto skúsenosť naskytla.
S pocitom vtáčej voľnosti som sa zaradila do fronty na check-ine a stavala som si v bubline nad hlavou svoj víkendový zámok.
Prosím vás, zastreľte ma, ak sa ešte raz dám na niečo také nahovoriť.
Pristávanie v počku, keď ledva vidieť krídlo nemusím. Ale ani keď to krídlo vidím a mám pocit, že lietadlo ním máva aby to ustálo.
Začínal v nedeľu. Mal 365 dní, 52 týždňov, 4 ročné obdobia. Január to zachránil, ináč by ani nebola zima.
Hovorí sa, že človek by sa nemal na veci pozerať čierno bielo, že farebný svet je krajší, alebo, že aj čierna má svoje odtiene.
Objavila som nový adrenalínový šport. Chtiac-nechtiac, z času na čas, najmä na jeseň, ho musím podstupovať. Predstavte si tmu. Úplnú tmu. Takú, že nevidíte na koniec prednej kapoty auta. Áno, viem, auto má svetlá. Ale.....predstavte si do tej absolútnej tmy ešte absolútnejšiu hmlu. Tma zosvetlela, čo? Je to len zdanie......a tu vám, moji najmilší, nepomôžu ani svetlá.
Sedela na treťom schode ako nemá výčitka. Áno, má pravdu. Boli sme týždeň samé doma a ja som sa to snažila zo všetkých síl využiť na dobiehanie pracovných a súkromných povinností. Pracovala som síce hodne z domu, ale to nemení nič na skutočnosti, že som sa Miške veľmi nevenovala.
Čosi mi naznačuje, že takáto forma komunikácie tu už bola......že by som zase bola mimo? Niečo na tom bude, lebo keď som sa nad ránom prebrala, rýchlo som nevedela uhádnuť, v ktorej posteli ležím..... (to znie takmer dvojzmyselne).
Pomerne dosť času trávim v lietadle. Mám obľúbený lokál na letisku, obľúbené kreslo s taburetkou na vyloženie nôh, obľúbenú kávu a koláč a do obchodov chodím len keď ma niekto o niečo požiada.
Prejdem okolo každý deň asi 1000 krát. Hneď ráno, x krát v práci, na ulici, v obchodoch, zase doma. Hen čo to so mnou robí. Nič. Ale dá sa na to pozerať aj ináč.
Z myšlienok ma vytrhne rýchly dupot dole schodmi a následné vbehnutie do izby so spýtavým: „mmmrrrr? mňa, mňňňňa, mňňňaauuuuu?“ Okamžite púšťam žehličku a idem ratovať toto vyplašené stvorenie.
„Toto nevieéééš? Veď to ste mali v šiestej triede. Ako si prosím ťa mohla skončiť vysokú školu?“
Mám zlú, unavenú náladu, ešte aj počas šoférovania rozmýšľam nad pracovnými problémami. Prídem domov, ako vždy, nevyzutá odkráčam do izby sa prezliecť, pričom ma sprevádza pár krásnych hnedožltých očí, evidentne šťastných, že som rase raz doma. Je fakt, že v poslednej dobe to nie je častý jav.
Kedysi dávno, dávno, dávno ma moji rodičia s veľkou trpezlivosťou a vysokými dávkami tohto „relaxu“ naučili milovať hory. Napriek ich dlhoročnému vplyvu dnes patrím medzi tých ľudí, ktorí ešte aj po kancelárii chodia na kolečkovej stoličke, v štandardnej výbave kabelky majú spinky, lepidlo a bieliacu myš, všetko hľadajú na internete a do telefónu sa predstavujú názvom svojho zamestnávateľa. Práve ten mi umožnil čerpanie „dovolenky na zotavenie“ rovné 2 dni. V priebehu 45 minút bola zorganizovaná partia. Ide sa na hory.
Posledné pozdravy z tohto ostrova, ibaže by som na letisku niečo pripísala.... Je večer, posledný večer tohto takmer neuveriteľného pobytu. V sobotu, keď som prišla, som myslela, že sa to nikdy neskončí (s obavami). Dnes tomu takmer nemôžem uveriť.
Večer po prílete a rýchlej večeri s miestnym kolegom, pár pohároch vína a romantickej prechádzke, plná entuziazmu ako na služobnej ceste, som si predstavila, že ma ráno čaká jediný voľný deň, a nastavila som si budík na siedmu. Ten bazén pod oknom vyzeral fakt lákavo, hlavne pri predstave, že keby bol dostatočne hlboký, je to takmer na hlavičku z balkóna.