Ján Škerko
Taký obyčajný letný deň
Mal som sen. Nie „Ten“ sen, ale iný. Snívalo sa mi, ako ma nejaký hlas volá: „Janko, Janko“ a ja mu utekám oproti celý natešený, ani sa to vypovedať nedá a pýtam sa ho: „Kde si bol tak dlho?“
Kto som? To je zaujímavá otázka, ale nie na mňa. K tomu by sa mohli vyjadriť ľudia, čo ma poznajú. Ale ak mám predsa len napísat pár viet, tak som ako duchaplný vlk oháňajúci sa palicou. A dôchodca. Moje motto je: s pevnou, ostrou a jasnou mysľou vpred. Som človek, ktorý chce niekedy reagovať na dianie okolo nás. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Mal som sen. Nie „Ten“ sen, ale iný. Snívalo sa mi, ako ma nejaký hlas volá: „Janko, Janko“ a ja mu utekám oproti celý natešený, ani sa to vypovedať nedá a pýtam sa ho: „Kde si bol tak dlho?“
Kto sleduje cyklistiku na tohtoročnom Giro d'Italia, ten bol nadšený priebehom desiatej etapy, v ktorej sa celý tím Bora-Hansgrohe doslova obetoval v prospech Petra Sagana s neistou koncovkou.
Prednedávnom sa zaťko boril s Excelom a dcéra mu vraví, však choď za dedom a tak ma zaťko poprosil, či by som mu neurobil nejakú tabuľku. Jasné, tabuľky to bolo moje, nuž som súhlasil.
Môj starý otec z maminej strany bol maďarskej národnosti, pochádzal z Hornej Potône a bojoval v prvej svetovej vojne ako vojak Rakúsko-Uhorskej armády v Rusku, kde bol zajatý a internovaný v zajateckom tábore v Semipalatinsku.
Otcov život je hotový námet na román. Stačilo by ho iba napísať a poslať a bol by to zaručený bestseller. Žiaľ, iba na sklonku života sa mi ho podarilo presvedčiť aby napísal (kostrbatým písmom) pár strán, z ktorých vyberám:
Žitný ostrov – prenádherný kút Slovenska, kde ešte stále rastú smutné vŕby a kde sa vlnia žírne lány obilia a kukurice. Rovinatá krajina, s podmanivou krásou, ktorá priam zvádza, aby ju zachytilo citlivé oko umelca.
Alkohol, ach jaj, koľko prívlastkov si už dostal. Boli chvíle, keď sme boli kamaráti, mohol som sa ti zveriť, zabávali sme sa a šantili až do rána bieleho... A kedy sa to pokazilo?
Celý život som sa snažil, aby som nebol ako môj otec, veľký extrovert, samorast, dobrodruh a bohém so všetkým, čo s tým súvisí. Ale nie celkom sa mi to podarilo. Čoraz častejšie to zisťujem a nielen keď sa pozriem do zrkadla.
Manželka mi vraví: „Idem variť zeleninovú polievku, choď do pivničky a prines mi zemiaky, mrkvu, petržlen“. A ja na to: „Aj kaleráb zlatko?“ „ Áno, a ešte aj zeler“, dodáva.
V zime nebol Dunaj pre nás deti taký zaujímavý. To sme radšej hrávali vonku hokej, alebo sme sa spúšťali na sánkach zo železničného násypu, ktorý viedol na most Červenej armády. Ale v roku 1963 Dunaj zamrzol a to už zaujímavé bolo
V byte nad nami bývala „grófka“; tak sme ju volali. Chodili sme k nej so sestrou čistiť strieborné príbory a iné predmety zo striebra. Bola veľmi stará a na tvár si natierala hrubú vrstvu mejkapu a púdru.
Milé deti, kde bolo tam bolo, na „jakubáku“ (Jakubovo nám. v Bratislave) bolo detské ihrisko, kde pred mnohými a mnohými rokmi kraľovala nespravodlivá správkyňa parku. No a jedného dňa...
Spomínam si, ako sme naháňali potkany, ktorých bolo v tom čase v Bratislave neúrekom. Mohol som mať asi tak 7-8 rokov. To ste vedeli, že keď chytíte potkana za chvost, že vás môže uhryznúť? Tak mňa to ani vo sne nenapadlo.
„Hra kráľov“, kde na začiatku stoja proti sebe dve po zuby ozbrojené rovnocenné armády a každá z nich má rovnaké šance na výhru. V dejinách je veľa príkladov, kedy to neplatí, ako v tej slávnej bitke Alexandra Veľkého s Peržanmi.
Niekedy v lete roku 1960, mohol som mať tak štyri roky, nás so sestrou vzala mama nakupovať na Obchodnú ulicu v Bratislave. Išli sme do obchodu s textilom, či odevmi (už neviem presne), ktorý sa nachádzal neďaleko hotela Palace.
Čarovnou paličkou lovím v mysli ako profesor Dumbledore, prehrabávam sa v tom bublajúcom kotli spomienok a hľadám tú úplne prvú, keď svet bol krásny a bezstarostný, keď som sa cítil bezpečne v náručí láskavej mamy, ...
Je dobré, že máme armádu. A máme? Aká je to armáda? Je bojaschopná, dobre vyzbrojená a akcieschopná? A rodičia a starí rodičia, pustili by ste svoje deti bojovať, keby to bolo ozaj nevyhnutné? A za čo by bojovali?
Ešte som spal, ale zobudil som sa na šepot. To si niečo vzrušene pri okne medzi sebou šepkali moji rodičia. Otvoril som oči a počul som zvuk vrtuľníka a celkovo sa mi zdalo, že je nejak hlučnejšie ako zvyčajne.
Detstvo a mladosť som prežil v Bratislave na Klemensovej ulici v takzvanom „herečáku“, v dome postavenom v roku 1923 pre zamestnancov Slovenského národného divadla - bohémov, kde to žilo a kde vládla takmer rodinná atmosféra.
Keď počúvam o obavách mladých ľudí, či vstúpiť do stavu manželského, tak ma napadá príbeh mojej manželky o tom ako sa jej starý otec Gašpar oženil.