Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Môžete sa akokoľvek brániť sviatku všetkých zaľúbených, považovať ho len za amerikanizovaný a konzumnou spoločnosťou vyprodukovaný sviatok, no to všetko len dovtedy, kým vás vlastné malé deti neprinútia svoj názor trocha skorigovať. U mňa k takejto korekcii prišlo práve včera, keď ma moje dve malé dcérky prekvapili darčekmi, ktoré potajme vyrábali vo svojej detskej izbe.
Pred pár dňami zverejnil jeden z mojich priateľov Slavo na známej sociálnej sieti pár fotiek z našej spoločnej minulosti, keď sme akože slúžili vlasti. So Slavom sme sa spoznali na základnej vojenskej službe, ale odvtedy sme sa už viac ako 10 rokov nevideli. Aj ten dnešný kontakt máme iba cez internetovú sociálnu sieť, pretože spolubojovník Slavo žije v Austrálii. Ním zverejnené fotky ma však veľmi pobavili a oživili spomienky na tých pár spoločne prežitých absurdných mesiacov.
Napriek tomu, že som vo svojich minulých príspevkoch vyslovil kritiku na adresu STV a jej neobjektívnosť prezentujúcu hlavne v diskusnej relácii o 5 minút 12, s dnešným vydaním predmetnej relácie som ja osobne ako divák celkom spokojný. Spokojnosť pramení hlavne z toho, že som konečne videl predsedu vlády po veľmi dlhom čase diskutovať s opozičným politikom. Áno, aj tak málo mi stačí ku šťastiu, pretože aj ja mám rád túto krajinu, a ak badám, nie celkom demokratické spôsoby politického zápasu (mám na mysli absenciu pluralizmu), začínam mať vždy o túto krajinu tak trocha strach.
Raz sa jeden Talian rozhodol precestovať východnú Európu, ako prostredie rodiacich sa demokracií, vediac, že len tu nájde dostatok inšpirácií pre dielo, ktoré zatiaľ nosil len vo svojej hlave. S určitosťou vedel len to, že ho nazve Il Principe (Vladár). Stretnúc ho a zoznamujúc sa s ním v jednej nemenovanej vieche, som mal možnosť nahliadnuť do jeho doteraz napísaných poznámok, ktoré Niccolo už trocha otrundžený silným malokarpatským vínom, ponúkol mi ako dôkaz dobrého uberania sa jeho budúceho politologického manuálu. Bľabotajúc mi priznáva, že práve na Slovensku vznikli jeho najsilnejšie myšlienky. A tak prevraciam stránky jeho poznámkového zošita a so záujmom čítam jeho rukopis.
Vrcholní predstavitelia koaličnej najnárodnejšej strany na Slovensku sú presvedčení, že naša prekrásna slovenčina je permanentne ohrozovaná nadmerným preberaním cudzojazyčných výrazových prostriedkov, pričom najnebezpečnejšie sú najmä anglicizmy a amerikanizmy. Zrazu vyvíjajú svoju národnú agendu, lebo akosi za posledné štyri roky na to nejako nebolo času. Pár mesiacov pred voľbami zatrúbili na útok a pokúsia sa novelou zákona o štátnom jazyku, toto prznenie jazyka zastaviť. Ak by boli vo svojich legislatívnych aktivitách úspešní, stali by sme sa svedkami veľkého premenovávania nápisov a názvov v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách, na letiskách, autobusových a železničných staniciach či vo vozidlách verejnej dopravy.
Je zaujímavé, aký výrazný vplyv na mladšie dieťa v rodine má jeho starší súrodenec. Kým prvorodený je odkázaný v hre, v objavovaní sveta, vo vzdelávaní a aj vo výchove len na svojich rodičov, svetonázor mladšieho sa formuje aj pod vplyvom svojho staršieho brata alebo sestry.
Snahy pána Sulíka a jeho strany SaS týkajúce sa zrušenia koncesionárskych poplatkov som považoval za populistické od samého začiatku ich verejnej prezentácie. Keď so svojou petičnou akciou vyšli aj do ulíc, stolíky zberačov podpisov som radšej obchádzal oblúkom. Nepovažoval som koncesionárske poplatky za nespravodlivé, nesociálne a nesolidárne. Stojac na názorovej pozícii, že verejnoprávna televízia a rozhlas poskytujú určitú verejnú službu, ktorá je dostupná každému takmer na celom Slovensku, čo dokazuje aj fakt, že ich priemerný signál chytíte takpovediac aj na vidličku. Dôležité informácie sa tak dostanú ku každému kto vlastní akýkoľvek televízny alebo rozhlasový prijímač, preto sa môžeme všetci podieľať na financovaní tejto služby. Pridal som si k tomu ešte argument, že si radšej priplatím, aby nedochádzalo k ešte väčšej komercionalizácii verejnoprávnych médií.
Môj príspevok bude súvisieť tak trocha s témou o výchove k vlastenectvu na školách a tak trocha s častým názorom verejnosti, že školské exkurzie sú len bezduché výletiky, vyvaľovanie sa po chatkách a nakupovanie v cudzích mestách Slovenska. Chcem použiť príklad jednej obyčajnej exkurzie, ktorej som bol účastný. Nechcem sa však samochváliť vysokou schopnosťou prípravy exkurzie ani svojim pedagogickým majstrovstvom a preto tento blog venujem dvojdňovej školskej exkurzii, ktorú naplánoval môj kolega na dva júnové dni a ja som mu robil pedagogicko-dozorujúceho sparingpartnera.
Pred bezmála štyrmi rokmi som nemal paranoidné predstavy. Zmena nastala niekedy koncom leta v roku 2006, prišlo to zrazu ako blesk z jasného neba. Podľa bežnej encyklopédie sa takéto stavy objavujú pri niektorých psychických ochoreniach alebo po požití niektorých psychotropných látok, výnimočne aj u psychicky zdravého jedinca napríklad pri silnej vyčerpanosti. Ani jedna z príčin nie je môj prípad. U mňa to spôsobili posledné parlamentné voľby a politici. To oni ma nainfikovali. Som si istý, že pred spomínaným časom som nebol týmto návalom stihomamu zo strany politikov vystavovaný, možno až na prípad zlovestnej „skupinky".
Tak a je to tu, Vatikán sa vyjadril k filmu Avatar. Síce v ňom nevidí až tak nebezpečný film, ako to bolo v prípade Posledného pokušenia Krista, ale výhrady predsa len má. Pápežský štát sa už v dnešnej dobe neodváži dať nový film Jamesa Camerona na nejaký čierny zoznam, ale negatívnej kritike sa autor nevyhne. Kritika bude prechádzať štruktúrami cirkvi až k samotným veriacim a ako poznám našich biskupov, možno budeme svedkami nového pastierskeho listu určeného slovenským veriacim. Už teraz sa vo vatikánskom rozhlase objavili prvé kritické hlasy, že film príliš preceňuje význam prírody ako takej a tým vyzdvihuje všetky tie pseudoučenia, ktoré povyšujú ekológiu na náboženstvo. Podľa vyjadrení šíriacich sa z rozhlasu, sa vo filme prezentovaná príroda nejaví ako dielo stvoriteľa, ktoré treba chrániť, ale ako božstvo, ktoré treba uctievať, čo je v rozpore s náboženskými dogmami. Podľa agentúry SITA sa ku kritike pripojili aj vatikánske noviny L'Osservatore Romano.
Nechcem nejako prehnane moralizovať, pretože z príkladov, ktoré vo svojom článku uvediem sa nedá úplne vyvodiť kríza našej spoločnosti a jej morálky. No aj napriek tomu si trúfam, riskujúc obvinenie, že zbytočne mentorujem a možno si vyslúžim titul moralizujúci fuchtľoš ako jedna blogerka predo mnou. Takže čo mám na srdci. Často využívam služby autobusových dopravcov. A naozaj vidím, ako to v autobusoch napríklad takej obyčajnej MHD chodí. Hlavne v poobedných hodinách sa vám často naskytne podobný pohľad. Znudení sediaci žiaci a študenti a na madlách a držadlách zavesení hompáľajúci sa dôchodcovia. Pohľad pre mňa nie celkom príjemný, ale bohužiaľ čoraz častejší a reálnejší.
Už po svojom politickom a názorovom prebudení som inklinoval k ľavici. Vždy mi boli bližšie ľavicové riešenia spoločenských a ekonomických problémov, ľavicový pohľad na problematiku ľudských práv a na ekologické témy. Nikdy som však netúžil po návrate starých časov, nikdy som nebažil po komunizme, v týchto otázkach som mal aj vďaka historickému vzdelaniu vždy jasno. Bol som však toho názoru, že aj Slovensko by sa malo vydať cestou sociálnej demokracie európskeho typu, vidiac ideál hlavne v severskom type sociálneho štátu (tzv. welfare state). Moja ľavicová inklinácia možno vychádzala aj z môjho rodinného pôvodu, lebo podobne ako pán premiér Fico pochádzam z robotnícko-roľníckej rodiny, čo si však na Slovensku môže povedať skoro každý druhý občan. No bohužiaľ za posledných 20 rokov na Slovensku nevznikla žiadna regulérna strana sociálno-demokratického typu, aj keď s týmto tvrdením by predstavitelia SMERu nesúhlasili.
Traja králi prišli až dnes 10. januára presne o päť minút 12 do STV. Každý zo svojho paláca priniesol občanom Slovenska radostnú zvesť do roku 2010. No najskôr zbilancovali ten rok starý, pričom o ňom hovorili ako o hektickom, najťažšom v ich kraľujúcej kariére, ale zároveň aj ako o najúspešnejšom pre Slovensko. Dôvodom úspešnosti bolo to, že Slovensko viedli tí najlepší rytieri z najlepších. Z ich posolstva sme sa mohli dozvedieť, že dôvodom slovenského úspechu bola dlhodobá stabilita vlády, ktorá bola dokonca najvyššia zo všetkých doterajších porevolučných vlád. Slovenská vláda dosiahla podľa ich bilancie veľké úspechy. V kráľovskom výpočte sa objavili tieto: úspešné prijatie eura, vstup Slovenska do Schengenu, boj s plynovou krízou, ťažký a stále trvajúci, ale o to úspešnejší zápas s finančnou krízou, nezamestnanosť porovnateľná s okolitou Európou, budovanie diaľnic, trvalo udržateľné verejné financie kráľovskej pokladnice.
Keď som započul v médiách správu, že protestujúci dopravcovia postavili na guláš a pozvali na jeho ochutnávku aj pána premiéra, bol som plný očakávania. Očakávania ako príde premiér medzi kamionistov, s úsmevom im podá ruku, pochváli ich záslužnú prácu a potom si vypočuje priamo z ich úst námietky voči spustenému elektronickému mýtu. Konzumácia guláša sa mala začať dnes okolo druhej hodiny poobede. Uzatváram stávku sám so sebou, či príjme, alebo nepríjme pozvanie. Ak na guláš príde tak to budú určite vysielať v televízii. Pre istotu nechávam spravodajstvo spravodajskej televízie zapnuté po celý deň, robí mi tak podmaz k môjmu oddychovému víkendovaniu, upratovaniu a obedovaniu. Prichádza dohodnutá gulášová hodina, no premiér sa nedostavil. Som sklamaný. Veril som, že príde. Toto som nečakal, vždy bol na správnom mieste.
Pekné počasie predurčovalo príjemnú paneurópsku púť. Pre priaznivé počasie popradská pohraničná polícia predvádza preverenie pripravenosti protiteroristickej prevencie. Pokojne podhadzuje pasažierom pyrotechniku, pričom preveruje priechodnosť. Policajní psi, policajti pyrotechnici pokus prešvihli. Pasažier prešiel preventívnym preverením policajtov, pohodlne preniesol pyrotechnickú praskavinu. Policajti pochopiac prúser prikazujú pilotovi pozastaviť pilotáž. Pilot plano pochopiac príkaz policajtov prehľadne prepilotoval prelet. Preletel ponad Panóniu, pohodlne pristál.
Každý, trocha dejín znalý, pozná ten fiktívny príbeh obyčajného človeka žijúceho celé 20. storočie v skutočnom svete, bičovaný historickými zmenami odohrávajúcimi sa v strednej Európe. Mám na mysli paradoxný príklad života človeka začatého napríklad v meste Užhorod a tam ho aj celý prežitý. Ak sa tento človek narodil napríklad v roku 1917 jeho mesto bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska. Po prvej svetovej vojne sa jeho rusínski krajania rozhodli, že Podkarpatská Rus a jeho rodisko sa stane súčasťou Československa. Tesne pred druhou svetovou vojnou už ako mladý muž žije však v Maďarsku, no ešte ku koncu druhej svetovej vojny sa nakrátko stáva jeho rodisko opäť súčasťou obnoveného Československa. Po definitívnom konci vojny malo toto územie pripadnúť ZSSR. V roku 1946 sa tak stalo aj administratívne, pretože predmetné územie bolo v rámci ZSSR začlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Po rozpade ZSSR sa územie bývalej Podkarpatskej Rusi stáva súčasťou Ukrajiny. Takže náš obyčajný človek, narodený v Užhorode, prežil svoj život v niekoľkých štátoch a politických režimoch a nikdy pritom neopustil svoje rodné mesto.
Bol som veľmi príjemne prekvapený aký záujem vyvolal môj príspevok na tému prvorepublikovej pozemkovej reformy a s ňou súvisiacou vnútornou kolonizáciou južného Slovenska. Moje prekvapenie pramenilo z presvedčenia, že historická a pritom nie celkom bežná téma, nemajúca v názve nič čo by evokovalo u čitateľov kritiku súčasnej slovenskej politickej reality, nemá šancu na úspech. Potešila ma aj diskusia, pretože som presvedčený, že akákoľvek diskusia je na tvorbu kolektívneho historického vedomia prospešná. Diskusia a reakcie k môjmu blogu však dokázala ešte jednu vec, a to komplikovanosť interpretácie slovenských dejín, ktorá sa stupňuje priblížením sa k dejinám 20. storočia a k slovensko-maďarským alebo slovensko-českým vzťahom. Týmto novým príspevkom chcem prispieť do ďalšej diskusie veriac, že sa k nej vrátia aj čitatelia môjho predchádzajúceho blogu. Takže pár vecí na vysvetlenie:
Hypotéza potvrdená. Som asi kompletný. Dozrela vo mne aj emočná zložka duše. U každého muža sa to pravdepodobne stane, len v inom čase a v rozdielnom prejave. Jednoducho ma začalo množstvo vecí dojímať až k slzám. U mňa osobne k prvému prejavu tejto zmeny došlo pri narodení mojich dcér a pravdepodobne sa celý proces metamorfózy dokončil tesne po dovŕšení Kristových rokov. Kým slzám po pôrodoch som pripisoval náboje šťastia a úspechu z dobre vykonanej práce, tie ostatné okamihy dojatia som si vysvetliť spočiatku nedokázal. Nevedel som, či to malo priamo súvis s religionistiko-kultúrnym fenoménom (Kristove roky), alebo to bol len čistý biologický prejav, že už mám polovicu života za sebou (respektívne tretinu ak Boh dá) a človek sa preto stáva akýmsi citlivejším zo strachu pred vlastným koncom a zároveň z úcty pred životom.
Už dva roky platí vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovili podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania. Aj napriek existencii tejto vyhlášky, kritických postojov odborníkov z rôznych oblastí a diváckej verejnosti, vládne v televíznom vysielaní súkromných slovenských televízií absolútny bordel, a tak ako to na Slovensku býva využívanie legislatívnych dier.
Prvé moje obavy v roku 2009 sa objavili s odbitím polnoci, pretože od 1. januára som mal začať používať novú spoločnú menu. Euro postupne vytláčalo z mojej peňaženky koruny, keď nič iné, aspoň krásne (hlavne mince, boli neskutočne krásne). Mal som obavy, ako si na to všetko zvyknem, akú budem potrebovať vlastne peňaženku, či nebudem veľmi rozhadzovať, dokedy budem musieť prepočítavať v hlave, či ma nesklame moja štátom distribuovaná eurokalkulačka a čo to vôbec ako pre spotrebiteľa všetko prinesie. Keď som si všimol, že aj dôchodcovia sa na novú menu adaptovali, strach pominul.
