Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené
Svetlanka H. má v sobotu stužkovú. Včera sme si písali. Len tak. O varení, o učení sa... a o snoch. Keď človek sníva s otvorenými očami. Keď ho sen priťahuje ako magnet, hoci je jasné, že je nezrealizovateľný. Keď ho sen poháňa niekam dopredu a pohol by zemou, keby mu niekto dal onen povestný pevný bod. Včera večer sa mi postupne začali vynárať spomienky na moje sny; vďaka Svetlanke a jej stužkovej a nášmu písmenkovaniu.
Ako som už kdesi spomenul, každý recept obsahujúci viac pokynov, ako len "otvoríme konzervu a zjeme", považujem za zložitý. Napriek tomu sem tam niečo uvarím, sem tam mi to aj chutí a sem tam to chutí aj niekomu inému. A keďže o jedlo, ktoré tu mám na fotografii, prejavil záujem minimálne jeden niekto iný, trúfam si predpokladať, že by mohlo zaujať. Pozn. milovníci zdravého jedla a odporcovia é-čiek, radšej nečítajte.
Pred pár dňami ma zaujala kázeň. Istý duchovný v nej vstupuje do svedomia svojim spolubratom kňazom a nešetrí pri tom ani seba. Rozoberá úryvok z Lukášovho evanjelia: "Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu." (Lk 10, 2)
Prvý text som zavesil na blog 24. januára 2007. Odvtedy prešlo zopár rokov a tých textov je dnes vyše 300. Nie je to žiadne omračujúce číslo, ale ani zanedbateľné. Za ten čas som si zvykol, že urážky, agresivita, strápňovanie či zosmiešňovanie sú súčasťou blogových diskusií, hoci sa ich admini snažia eliminovať. Keď som neskôr objavil Facebook, nad prítomnosťou urážok, strápňovania či zosmiešňovania v tamojších diskusiách som sa už ani nepozastavil.
Ďuro, neklikaj ako cvičená opica a nezdieľaj hneď všetko len preto, že to na web zavesil niekto, koho poznáš, alebo preto, že sa obúva do názoru (či človeka), s ktorým nesúhlasíš, alebo preto, že podporuje tvoj názor. Ak už chceš zdieľať, tak si všetko poriadne over. Veď vieš, že internet znesie všetko a medzi ľuďmi čo ťa čítajú sú i takí, ktorí ti dôverujú. Ľahko by si sa mohol stať zdrojom dezinformácií.
V úryvku evanjelia, ktorý sme včera čítali (streda v 21. týždni), zneli veľmi tvrdé Ježišove slová: "Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty! Tak sa aj vy navonok zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti." (Mt 23, 27-28) "Koľko nenávisti muselo byť v Kristovi, keď čosi také vyslovil," mohlo by niekomu napadnúť. Nenávisti? Nemyslím.
O pár chvíľ dopijem kávu a pôjdem. S úderom pätnástej vstúpia do kostola. Budú nádherní. On v obleku, sprevádzaný maminou. Ona, celá v bielom (predpokladám), vedená otcom. Včera večer sme si spolu všetko prešli, dnes už to bude naozaj. Rozmýšľam, čo im povedať. Možno len pár slov z Biblie.
Mal som päť rokov. Ráno ma mamina poslala do obchodu. Bol som najstarší a ona zostala doma s mojimi mladšími súrodencami; sestra Augustína mala tri a brat Jozef necelé dva. Otec bol služobne niekde v okolí Štrby, s kolegami testovali elektrickú lokomotívu, ktorú sami navrhli a postavili. Tak som do toho obchodu šiel. Nebol ďaleko od nášho činžiaku a cestu som dobre poznal. V ruke som mal lístoček so zoznamom a peniaze. Bolo 21. augusta 1968.
Udalosť z festivalu Verím Pane v Námestove som po rozhovore s aktivistom CBR považoval z uzatvorenú. Ani na text CBR, ktorý sa objavil na internete, som reagovať nechcel. Ale keď ma oslovil Lukáš Obšitník z portálu postoy.sk, uvedomil som si, že sa vyjadreniu nevyhnem.
V nedeľu 21. júla cca o pol druhej ráno som stál na pódiu Domu kultúry v Námestove. Muzikanti dohrali, obecenstvo dotlieskalo. Mne zostalo už len rozlúčiť sa, dať požehnanie a zaželať všetkým dobrú noc. Mal som však pocit, že ešte niečo chýba, že ešte niečo treba povedať. Ten koncert nielenže bol iný, ako zvyknú bývať koncerty na festivale Verím Pane, ale bol zároveň posledným koncertom jeho 23. ročníka. Ročníka, ktorý sa nemal konať, lebo som ho začiatkom mája zrušil.
Nedeľné ráno. Zo svojej izby na fare v Rači kontrolujem vysielanie, dopĺňam aktuality na našom webe i na fb. Otváram breviár. Prvé čítanie z Druhej knihy Samuelovej hovorí o kráľovi Dávidovi a prorokovi Nátanovi.
Občas sa rozprávam s rodičmi. Téma - deti na svätej omši. Lebo vyrušujú a nie každý kňaz to strpí. A mal by? Veď my (teda napríklad ja) sme tiež boli deťmi a nevyrušovali sme. Je chyba v deťoch? Alebo v nás kňazoch? Alebo nebodaj v rodičoch? Rozprával som sa i s Magi (písal som o nej v súvislosti s knižkou, ktorá mi vyšla). Aj ona hľadala odpovede, už kvôli vlastnému dieťatku. "Stačí dôsledne dodržať pár jednoduchých pravidiel, len škoda, že mi to sťažujú deti rodičov, ktoré ich nedodržiavajú. Pošlem ti link na jeden z textov, je v angličtine." Rozhodol som sa zverejiť onen text v slovenčine s nádejou, že môže pomôcť mnohým ďalším pýtajúcim sa rodičom. A nielen im.
Napísala mi moja bývalá študentka z KU: "Ahoj Juraj, niečo mi napadlo. Píšem článok pre Evanjelický Východ. Pomohol by mi Tvoj názor, ktorý by som zaradila do ankety ku článku. Prosím Ťa o odpoveď na túto otázku: Ako vnímaš svoje miesto vo svojej rodine, v cirkevnom zbore, v spoločnosti a pred Bohom? Tvoja odpoveď by mala mať najviac 10 riadkov vo worde. Vieš mi pomôcť? Budem veľmi vďačná! Deadline mám do nedele, 19. mája (teda 7 dní)."
Túlali sme sa po Assisi. Bolo nádherne. Vyšiel som z Baziliky svätého Františka a dal som si zmrzlinu. Popri lízaní čokoládovej, jahodovej a čo ja viem ešte akej, som sa započúval do akéhosi rozprávania. A vtedy mi svitlo.
"Koho hľadáte?" (Jn 18, 4) pýta sa Ježiš vojakov v Getsemanskej záhrade. "Ježiša Nazaretského," (Jn 18, 5) odpovedajú. Odpoveď je to v princípe dobrá, lebo veď je dobré hľadať Ježiša Nazaretského. Vo vzduch však visí otázka druhá: "Prečo ma hľadáte?" Túto otázku však Ježiš vojakom nepoložil. Odpoveď na ňu bola viac ako evidentná. Otázka však visí vo vzduchu dodnes. A ak sa počítam k tým, ktorí hľadajú Ježiša Krista, moja úprimná odpoveď na ňu môže vypovedať o mnohom... Požehnaný čas Veľkonočných sviatkov, priatelia. Christos voskrese!
"Víly sú podľa mňa hviezdy, ktoré spadli z neba na zem. No, spadli... posiela ich medzi nás Boh, aby sme cez ne, ako cez akési maličké okienka, mohli do toho neba nazrieť." Paľo stál na pódiu a recitoval text z môjho blogu. Sedel som na stoličke vo Veľkej sále bratislavského UPeCe. Bola sobota, 12. januára 2013.
Ten obrázok mi nakreslila Lenka. Viem o nej, že navštevuje základnú školu, kam chodievam vo štvrtok o 9:10 slúžiť svätú omšu. A že nie je možné nevšimnúť si jej účes
Schválne, skúste na moju otázku odpovedať čo najvýstižnejšie. "Aby pomohli človeku nasýtiť túžbu po poznaní," je jedna z odpovedí, ktoré sa páčia mne. Existuje však odpoveď ešte výstižnejšia.
Chvíľu som uvažoval a dospel som k nasledujúcemu záveru: či sa naštvem, alebo usmejem, to záleží od môjho rozhodnutia. Tak nám všetkým prajem, nech je rok 2013 plný rozhodnutí usmiať sa a nech je každý z nás niekým milovaný. A milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s nami všetkými.
Ak chcem mať istotu, musím si otvoriť kalendár i napriek tomu, že to nebolo až tak dávno. Alebo bolo? Kde je hranica, za ktorou už je dávno? Sú to tri mesiace, desať rokov, dvetisíc? Udalosť, ktorú si chcem pripomenúť fotografiami, mala začiatky dva. Oba sa v mojom subjektívnom vnímaní odohrali dávno. Ten prvý niekedy štyri až sedem rokov pred naším letopočtom. A ten druhý? Kalendár hovorí, že 25. septembra 2012.
