Katarína Kellnerová
Permanentky do cirkusu...alebo boli raz dvaja králi
...občas sa stane, že zavítame do cirkusovej manéže, lebo je tam veselo... ale mať cirkus dvanásť mesiacov v roku, je aj na vola veľa.
Nemusíme žiť tak, ako sme žili do včera. Nedržte sa zaužívaných návykov, a tisícky možností vás budú pozývať do nového života. Christian Morgenstern Zoznam autorových rubrík: Bútľavá vŕba, Luna na každý deň, Ľudia nášho mesta, Nezaradené
...občas sa stane, že zavítame do cirkusovej manéže, lebo je tam veselo... ale mať cirkus dvanásť mesiacov v roku, je aj na vola veľa.
Nuž čo? Pravdivé, smutné, neuveriteľné, odsúdenia hodné zároveň. Pravdivé pre každého, kto sa musí mesiac čo mesiac vtesnať do matematických príkladov, v ktorých je veľa neznámych a výsledok sa rovná 360...
Žijeme moderne, náročne a rýchlo, v priestore a čase, kde pomalosť nemá miesto. Stále sa niekam náhlime, rána sú poznačené náhlením rodičov do práce, doprovodom deti do škôlok a škôl, popoludnie sa naše kroky a smer jazdy áut uberá opačným smerom – domov. Nestačíme si uvedomovať plynutie času. Dni, týždne, roky bežia závratným tempom a my iba na deťoch vidíme, ako a o koľko sme starší.
Také obyčajné a pritom zázračné. Prejaviť ich môže každý, v ktorúkoľvek hodinu dňa, pri akejkoľvek príležitosti. Gesto pozornosti, prednosti, úcty... oči sa pritom stretnú, usmejú a srdce prijme s láskou to nežné pohladenie dňa. Tri slová, také obyčajné slová a koľko radosti v nich.
...a pracovať na sebe, aby sa niečo podobné alebo to isté nikdy nezopakovalo. Takto by to malo v živote byť... alebo sa mýlim? Zaznelo z úst mojej kolegyne, ktorú veľmi dôverne poznám a moje myšlienky sa začali ukladať do úvahy nad poznaním, možno poznaním seba samej, postojom, ktorý by možno ešte pred pol rokom nebola schopná zaujať a otvoreným listom všetkým, ktorí by zvažovali: ísť do boja alebo ne ísť... .
Pred nežnou revolúciou sme ticho závideli západnému svetu luxusne zabalené všakovaké potraviny, ktoré sme si mohli kúpiť v Tuzexe, ak sme zohnali za dobrú cenu bony. Rok 1989 zbúral bariéry, nastal príliv lákavo zabalených potravín a my sme sa rýchlosťou blesku prispôsobili nákupom v supermarketoch v domnienke likvidácie našej doterajšej tichej závisti všetkým, ktorí tak honosne žili aj dovtedy.
Slovenská pošta, aká si vlastne? Slovenská, nemecká alebo kocúrkovská? Lebo ja neviem. Jedného dňa som dostala e-mailom správu: Dobrý deň, dnes Vám bola zásielka ZA003411610SK uložená na pošte Štefanikovo nám. 7, Spišská Nová Ves. Môžete si ju vyzdvihnúť počas 18 kalendárnych dní v čase otváracích hodín. Slovenská pošta ...teraz ma napadlo, že by mohla byť aj anglická, keď správa je v angličtine. Hello, your postal item ZA003411610SK has been retained at the post office Štefanikovo nám. 7, Spišská Nová Ves today. You can pick it up within 18 calendar days during the opening hours. Slovenská pošta
Čakajúc na priateľku a čašníčku jednej nemenovanej, takmer prázdnej kaviarne som si nechtiac vypočula rozhovor dvoch dám, jedna približne v mojom veku, druhá o dobrých päť až osem mladšia. Keďže bolo nedeľňajšie predpoludnie usúdila som, že sa stretli v kostole, využili príležitosť, lebo jedna druhej mali naozaj čo povedať. Téma nevera vo vzťahu.
...viete, kto prišiel na myšlienku odchodu do dôchodku vo veku 65 rokov? Otto von Bismark, prvý kancelár Nemeckej ríše. Jeho pôvodný návrh bol 70 rokov. Tým, že hlásal istoty zaručeného odchodu do dôchodku vôbec neohrozovalo jeho vládu: vtedy totiž predpokladaná dĺžka života priemerného Prušiaka bola 45 rokov. Dnes je to 80 až 90 rokov. Keby dnes hlásal istoty dôchodku, jeho vládu by to položilo na lopatky. Tým som chcela povedať to, že istoty pre všetkých je mýtus, mylná predstava... .
Slzy sa mi tisnú do oči pri spomienke na tento príbeh..., udržať v očnom pozadí ťarchu sĺz, ktoré chcú žiť, vravieť, radovať sa a smútiť zároveň, prechádzať sa svetom... nie je možné, a nie je možné nenapísať tento príbeh. Nevideli sa niekoľko rokov, hádam od čias, kedy ich deti púšťali šarkanov a modely lietadiel, šantili na lúke pri dome a nosili pofúkať modriny na kolienkach. Nenavštevovali sa často..., žili v zajatí svojich povinností.
Diskusia ako zrkadlo duší a ega čitateľov odkryla v mojom blogu s názvom Myóm na maternici... dve veľmi pálčivé otázky: otázku ega a problému chápania a pociťovania ženskosti a otázku alternatívnej medicíny. Vysvetliť tieto dve problematické otázky z technických príčin nebolo možné v rozsahu komentára, preto prvú z nich rozvádzam v tomto blogu.
Zastavila som sa pri úvahe blogera, pána Miroslava Ferčáka, ktorý prezentuje svoje názory ako (ne)spokojný pacient. Autor spomína, že pomoc lekárov a zdravotníkov potrebuje z dôvodu vyššieho veku a pracovného opotrebovania a ak sa mu podarí vybojovať číslo, ktoré mu zabezpečí otvorenie dverí ordinácie, kde predpokladá vykonanie potrebného úkonu na „náročnej ceste za zdravím“. Neviem ako vám, ale mne z toho vyplýva, že lekári vlastnia v ambulanciách zdravie svojich občanov.
Stanislava mesiac čo mesiac čakala, že menštruácia sa zmierni, mesiac čo mesiac čakala, že „jej“ dni budú také, na aké bola zvyknutá. Po siedmich mesiacoch márneho čakania, v deň svojich narodenín, sa rozhodla konať. V práci si vypýtala štyri hodiny náhradného voľna a išla si vypočuť ortieť nad svojim ženským telom.
Po nežnej revolúcii sa veľa zmenilo, pribudlo nehy na miestach, kde mohla byť nežne zakrytá (napr. na internetových serveroch, ktoré nevedia nájsť kľúč od cudnosti a denne servírujú hladným očiam všetkých vekových kategórií polo nahé ženské telá ako generiká a ubudlo lásky, šťastia a porozumenia v rodinách, tam, kde aj steny volajú o pomoc.
Na prvý pohľad sa zdá táto otázka úplne zbytočná. Veď odpoveď je jasná. Predsa všetky. Ale je to naozaj tak? To, že obyvateľstvo, média, ale aj politické spektrum považuje lekárov za štátnych otrokov je vlastne už dávno jasné, iba sa to tak tvrdo nedefinuje. Dnes som napríklad zachytila komentár k problému platy sestier od jednej prostodušnej žienky: - nech páni doktori robia o hodinku viac a bude po problémoch, veď sú beztak drahí... , blažená neinformovanosť. Jednoducho nabádajú vedenie nemocníc, aby ešte viac zneužívali prácu lekárov, porušovali ešte hrubšie Zákonník práce, ale aj ústavné právo na primeranú odmenu za prácu.
Ide údajne o „zodpovedných“ veriteľov, ktorí klientov vedú k tomu, aby sa zbytočne nezaväzovali, preto im poskytujú „kvalitné“ služby. Predajnou komoditou sú finančné prostriedky, ktoré nikdy nikto nemal v živote dosť. Alebo sa niekto hlási? Ak áno, pokojne si založte nebankovku, určite bude hneď prvý rok prosperovať. Po založení ju stačí právne ošetriť, administratívno-personálne zabezpečiť a môžete sa pustiť do práce. A kdesi tu stojí výkonný personál týchto spoločnosti, zatiaľ budem hovoriť o dvoch pozíciách: obchodný zástupca a riaditeľ alebo vedúci obchodnej skupiny. Obchodný zástupca pracuje na živnosť, teda na vlastnú zodpovednosť a riaditeľ ako zamestnanec je pod ochrannými krídlami zamestnávateľa. Poďme kruh alebo obchodný vzťah uzavrieť klientom.
Písala ďalšiu žiadosť, ani nevie, ktorú v poradí. Mechanickým pohybom spustila tlač, vypísala obálku, nalepila známku a pripravila list na jeho ďalšiu púť začínajúcu v oranžovej schránke dobrých i zlých, radostných i bolestných, oznamov, predvolaní, upomienok... . Spomenie si na kávu, opäť zapína gombík, pre zmenu ostáva pri ňom stáť a nemo sleduje stúpajúcu páru, inač by si kávu nezaliala a možno by to bolo lepšie. V poslednom čase ju akosi často pobolieva srdce a ona nevie, či z nedostatku lásky alebo prebytku čarovnej chuti kávy.
Sedela sama so sebou s pohľadom upretým pred seba v obývačke, pôsobiacej prázdno. Prešla si niekoľko krát prstami do vlasov, príjemnej zmeny. Umyla si ich tónovacím šampónom a oni sa jej odmenili. Olemovali jej tvár leskom mahagónu a ľahko dopadali na ramená. Uvedomovala si ich vlnitú dĺžku a tešila sa. Omladla najmenej o päť rokov, hoci v duši mal smútok letisko. Ešte aj ruky mi starosťami zvráskaveli, pomyslela si v duchu. Sedela ďalej a myšlienky sa naháňali. Každá bola ťaživá a ona sa pred nimi vliekla pomaly sťa dvojhrbá ťava na púšti. Nedali jej spať, smiať sa... .
Mám pred sebou dve knihy, jedna má názov Zlaté mušky a druhá Zákonník práce. Rozhodujem, ktorú zobrať do rúk prvú. Zlaté mušky? Váham, rozhodujem, ktorá ma viac poteší, poučí... . Beriem do rúk poučnú (asi som málo vzdelaná) a kladiem si otázku, prečo som málo vzdelaná a prečo Zákonník práce? Odpoveď poznám: je mi veľmi ľúto, že nie som zdravotná sestra. ... keby som ňou bola, každý deň by som sa modlila za všetkých poslancov, ktorí v júni minulého roka schválili minimálnu mzdu zdravotným sestrám (... alebo balila kufor, aby som nemusela žiť v republike, kde sa porušujú zákony, len tak hučí).
Želanie vychádza z predstavy človeka o niečom, čo urobí jeho život šťastnejším, lepším, krajším... . Ľudia si najviac želajú zdravie, šťastie a peniaze. Tri hodnoty, ktoré človeka poháňajú vpred, motivujú k ďalšej činnosti. Tieto slová zaznievajú pričasto, bohužiaľ bez uvedomenia ich hlbokého významu a spätnej väzby darujúcemu.