STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík: Expedícia Kirgizsko, Zápisník bibliofila, Road trip Čierna Hora, Trek v nepálskych Himalájach, Korzika s ľahkou turistikou, Výlety s čvirikom, Fotopotulky, Lapidárium
Postkatastrofický román kultového P.K. Dicka sa odohráva v prostredí kalifornského Berkeley po nukleárnom holokauste, kde sa technológie vrátili do devätnásteho storočia, ľudia sa snažia prežiť v malých komunitách na troskách civilizácie a jednou z najváženejších profesií je mechanik. Nebol by to však starý zlatý P.K. Dick, keby to bolo tak jednoduché.
Vitajte v Amerike na začiatku dvadsiateho storočia, kedy sa z klubov ozývajú tóny ragtimu a kedy sa začína rozvíjať príbeh troch typických amerických rodín: bielej, čiernej a židovskej na pozadí fantastického kaleidoskopu Ameriky tej doby. Jedného dňa pred domom bielej rodiny, ktorý Otec postavil v roku 1902, nabúra auto do stĺpu. Malý chlapec vybehne von v očakávaní dobrodružstva a z auta nevystúpi nik iný než slávny Harry Houdini. Tak začína Ragtime, najslávnejší román E.L. Doctorowa, kde sa reálne postavy histórie miešajú s fiktívnymi, a vytvárajú tak mozaiku amerického života.
No. Tak som sa vrátila z Himalájí a to by som nebola ja, aby som si v tom najvyššie položenom kníhkupectve, ktoré som tam našla, nekúpila nejakú tú ošúchanú knižočku. Keď cestujete a navštevujete kníhkupectvá, je krásne vidieť, ako sa ich zloženie mení podľa miesta: v Nepále to bol všade Hillary a Krakauer, na letisku v Katare zase samé Útek z Jemenu a podobne...Vo výške 4800 metrov som si kúpila prvú knihu Such a Long Journey od Rohintona Mistryho, aby som s ním prečkala deň sneženia pri piecke naplnenej sušeným jačím trusom. Rohinton Mistry je oceňovaný kanadský spisovateľ pôvodom z Indie, ktorý patrí k náboženskej komunite Parsiov, tak ako aj hlavná postava príbehu Gustad Noble, otec rodiny v strednom veku. A tak sa prenesme do nekľudných sedemdesiatych rokov v Bombaji, na pozadí druhej vojny s Pakistanom, vzniku Bangladéša a vlády Indiry Gándhiovej; do tejto rušnej indickej metropoly, kde sa miešajú kultúry a náboženstvá tak, ako málokde na svete.
Román Mefisto patrí k najvýznamnejším dielam Klausa Manna a zároveň k najslávnejším literárnym kauzám dvadsiateho storočia. Táto ostrá protifašistická satira nám predstavuje významného nemeckého herca Hendrika Höfgena, ktorý začína svoju kariéru medzi dvoma svetovými vojnami v dobe zanikajúcej Weimarskej republiky a pokračuje po vzniku Tretej ríše v roku 1933. Opisuje silnejúci vplyv nacistov v Nemecku z pohľadu zákulisia vtedajšieho umeleckého sveta. Mnohé postavy príbehu majú reálnu predlohu (síce tu vystupujú pod inými menami, ale je jasné, koho zobrazujú) a tak sa tu stretneme okrem iného s Hermannom Göringom, Marlene Dietrichovou, autorovým otcom Thomasom Mannom, či Josefom Goebbelsom. Najvýznamnejším zo všetkých je však významný nemecký herec Gustav Gründgens, miláčik nacistického publika a aj po vojne úspešný herec, ktorý Klausovi Mannovi poslúžil ako predloha pre hlavnú postavu. Jeho vrcholnou úlohou bol práve Mefisto.
Toto je príbeh o tom, ako som sa ja, ako mladá a nadšená (rozumej naivná) skoro-prekladateľka, rozhodla pustiť do prekladu jednej knižky a ako to celé dopadlo. Eric Hoffer sa mi prvýkrát dostal do rúk ešte na výške prostredníctvom môjho brata (týmto pozdravujem). Eric Hoffer napísal desať kníh, ale jeho prvá, The True Believer, s podtitulom Thoughts on the Nature of Mass Movements, vydaná v roku 1951, mu získala asi najväčšiu slávu a je aj najviac oceňovaná kritikmi a čitateľmi. Kniha The True Believer sa stala míľnikom v pochopení fanatizmu a masových hnutí a je štúdiou typov ľudí, ktorí majú sklony pridávať sa k a podporovať fanatické hnutia, ktoré v dvadsiatom storočí spôsobili takú skazu.
Útla knižka Ničivá vlna od bratov Strugackých vyšla rusky ešte v roku 1963 pod názvom Vzdialená Dúha (Dalekaja Raduga) a v češtine len o dva roky neskôr pod prekladovým názvom Ničivá vlna. Rozpráva o planéte Dúha, ktorú ľudstvo využilo ako megalaboratórium pre fyzikálne pokusy. Lenže, ako to už býva, pokusy sa fyzikom vymkli z rúk a stvorili Vlnu, obrovité fontány jedovatého prachu tryskajúce až do stratosféry.
Ako napísal sám autor, je to príbeh o láske tak, ako je to aj príbeh o zabíjaní, o jednej z jej mnohých tvárí (nepovedal obersturmführer Sarazin Kůstke pri súloži, že zabíjať je pravda a všetko ostatné sú len žvásty?). Je to o poľnom nevestinci pri rieke San. O tom, čo môže za dvadsaťjeden dní prežiť pätnásťročné dievča. Čo s tým urobí pamäť, zabudnutie. Ako môže človek po jednom dni zostarnúť o tisíc rokov.
...mesto Korziky. Bonifacio, romantická pevnosť vystavaná na vápencových útesoch 60 až 80 metrov nad azúrovým morom, z ktorých za dobrého počasia dovidíte až na Sardíniu; Sartne, ktorého uličky dýchajú dávnymi legendami o vendette a kde aj dnes môžete stretnúť bohato vyzerajúcich „krstných otcov"...
V roku 1991 vyšiel pod týmto názvom (podľa mňa neprávom zabudnutý) článok profesora Františka Mika v zborníku O interpretácii umeleckého textu 13. Článok, ktorý skúma fenomén čítania a diela; článok, v ktorom sa profesor Miko vracia k veľmi zaujímavej imagenovej koncepcii a k tomu, ako veľmi je pokrivená výučba literatúry na školách; článok, v ktorom vždy, keď si ho prečítam, nájdem niečo nové; článok, ktorý je pre chápanie kultúry a literatúry podstatný a preto skúsim priblížiť vám, o čom vlastne hovorí.
Květa Legátová, vlastným menom Věra Hofmanová sa narodila v roku 1919 a prežila svoj život ako učiteľka na dedinských školách česko-slovenského pohraničia, kde ju ako politicky nespoľahlivú osobu za trest prekladali z miesta na miesto, odkiaľ čerpala aj námety pre svoje príbehy zo želarského sveta. Ako sama hovorí, takmer všetky jej postavy majú reálnu predlohu. Na literárne výslnie vstúpila až v pokročilom veku zbierkou poviedok pod názvom Želary, za ktorú dostala v Čechách Štátnu cenu za literatúru v roku 2002. Nebola to však jej prvotina, ako sa zo začiatku mnohí domnievali, pretože písala už od svojich študentských rokov, ale keďže minulý režim jej literárnym snahám nebol veľmi naklonený, písala pod mnohými pseudonymami a tejto tradícii zostala verná.
Najlepšie miesto pre návštevu oboch týchto miest je niektorý z kempov na nádherných plážach Olmeta s azúrovou vodou zálivu Valinco na západnom pobreží: pätnásť minút autom do Filitosy, údajne až osemtisíc rokov starého hlavného mesta korzickej prehistórie, a polhodinka do Propriana, známeho, aj keď malého, letoviska.
Empire Falls a That Old Cape Magic. Oba tieto príbehy sú úzko spojené s miestom, kde sa odohrávajú a s minulosťou, ktorej nie je tak ľahké sa zbaviť. Empire Falls je malé americké mestečko, kde sa všetci poznajú, a ktoré má svoj rozmach už dávno za sebou; Cape Cod je magické miesto dovoleniek a oddychu, úzko spojené s príbehom jednej rodiny.
Už som z Korziky doma dva mesiace a stále ma neprestáva fascinovať. Túry po horských masívoch s výhľadom na Stredozemné more sú jednoducho nezabudnuteľné a Monte Calvo je toho dôkazom.
Vždy som patrila k odporcom všetkých tých audiokníh, e-kníh a iných variácií na vec, ktorá bola vždy v mojom ponímaní kniha len vo svojej voňavej papierovej podobe. Keď ideme na výlet do Čiech, tak vždy počúvame rádio Vltava. Počas okružnej cesty po hradoch Olomoucka v ňom čítali úryvky z českého prekladu knihy Divoké labute od Jung Chang. Tak sme sa započúvali, že som ako manuálna GPS úplne zlyhala a skončili sme na nejakej poľnej ceste bez poňatia o tom, kde sme sa to vlastne dostali.
Mesto Corte a skalné pobrežie Calanches de Piana sú dve miesta, ktoré by ste pri návšteve Korziky určite nemali vynechať. Corte je mesto s neuveriteľnou atmosférou, obkolesené nádhernými korzickými horami, ktoré Korzičania stále považujú za svoje "skutočné" hlavné mesto. A Calanches de Piana? Ružové skaly, neuveriteľne úzka cesta a výhľad na azúrové vody Stredozemného mora...
Istá dáma z lepšej rodiny sa jedného dňa vybrala na prechádzku so svojimi psami, ktoré začali odrazu zúrivo brechať na vagón pri hranici jej rodinného sídla. Z vagóna sa vykľula pojazdná knižnica a dobre vychovaná dáma sa trochu z viny a trochu z pocitu povinnosti rozhodla požičať si knihu. Príhoda, na ktorej by nebolo nič nezvyčajné, keby táto dáma nebola anglickou kráľovnou a jej sídlo, pri ktorom pojazdná knižnica zakotvila, Buckinghamský palác.
Táto kniha od Michala Knitla nie je len „obyčajný" cestopis. To, čo je, naznačuje aj jej názov: je to kniha o nachádzaní ľudí na tej správnej vlne (muy buena onda, ako hovorí Michal) a o ich opúšťaní, pretože to je práve to, čo znamená slovo cestovanie a Michal nám vo svojej knihe ukazuje, prečo je cestovanie tak krásne. Vystihol to už prvý citát od Sv. Augustína: svet je kniha a tí, čo necestujú, čítajú iba jednu stránku.
Týmto sa oficiálne pridávam k tým niekoľkým blogerom, ktorí nás obšťastnili reportážami/impresiami/fotkami z džezového sviatku zvaného Open Jazz Fest. Vychutnajte si tú atmosféru.
Na korzických horách je nádherné to, že hoci ste stále na jednom ostrove, každý deň môžete byť v úplne inom prostredí. Ako ste mohli vidieť v predchádzajúcom článku, údolie rieky Manganello v oblasti Corte vyzerá ako naše Tatry. Keď sa však vydáme z Corte na západné pobrežie smerom k Porto, hory začnú nadobúdať ružový nádych, ktorý je spôsobený prímesou porfyritu. Najkrajšia kombinácia ružových skál a azúrového mora je v Calanches de Piana, ale to až nabudúce. Dnes vám ukážem tiesňavu Spelunca.
Ste obyčajný človek: ráno vstávate do práce, kde je prvá káva zároveň aj vašimi raňajkami, hádate sa so šéfom/kolegami, venčíte svojho psa, máte radi svoju matku, riešite čo uvariť zajtra na večeru a kto pôjde pre malého do škôlky...a odrazu sa niečo stane a všetko, čím ste žili svoj každodenný život, sa zrúti do prachu. Vitajte v novom stredoveku.
