STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík: Expedícia Kirgizsko, Zápisník bibliofila, Road trip Čierna Hora, Trek v nepálskych Himalájach, Korzika s ľahkou turistikou, Výlety s čvirikom, Fotopotulky, Lapidárium
Skladbu Alabama Song, známu aj ako Whisky Bar alebo Moon over Alabama, napísal dramatik Bertolt Brecht a zhudobnil ju Kurt Weill. Má prvky foxtrotu a blues a neskôr ju naspievali aj Jim Morrison či David Bowie. Gilles Leroy si nevybral názov tejto skladby pre svoj román náhodou. Vystihuje Zeldu, múzu džezového veku, južanskú krásku, „southern belle" poručíka F.S. Fitzgeralda, a jej Alabamu.
Je rok 2081 a všetci sú si konečne rovní. Nikto nie je krajší než ktokoľvek iný. Nikto nie je múdrejší než ktokoľvek iný. Za nami sú doby temna, kedy každý súperil s každým. A aby na to nikto nezabudol, rovnosť stráži Generálny vymeriavateľ hendikepov. Si pekný? Nasadíme ti masku, vyholíme obočie, zašpiníme zuby. Si inteligentný? Vložíme ti do ucha mentálny hendikep, ktorý ti bude ostrými zvukmi v pravidelných intervaloch rušiť myšlienky.
Paul Rusesabagina, obyčajný muž. Vypracoval sa až na riaditeľa hotela Mille Collines v Kigali, hlavnom meste Rwandy. Nikdy nechcel byť viac, ani menej, len riaditeľom hotela. Každé ráno zdravil svojich susedov, staral sa o chod hotela a čítal noviny. Až jedného dňa vyšiel ráno na ulicu pred svoj dom, kde uvidel suseda, svojho známeho, príjemného človeka, ktorý rád žartoval a vedel to s deťmi, ako stojí na ulici so šialeným pohľadom v očiach a zakrvavenou mačetou v ruke.
Meandre Váhu sa zvíjali v objatí mrazivej hmly, vetvičky na stromoch iskrili bielym chladom a stromy samotné sa zrkadlili v zamrznutých zátočinách. Opustené, holé polia, krákajúce vrany, sem-tam dravec sediaci na elektrickom vedení a mlčky pozorujúci cestu. Pomaly sa stmievalo, a my sme v aute počúvali, ako nám Dado Nagy začína svojím sugestívnym hlasom rozprávať príbeh o spaľujúcej moci lásky.
...a ja mám knihy. Milujem ich. Tú vôňu čerstvo vytlačenej a prvýkrát listovanej knihy. Tú vôňu starých obchytaných kníh s popraskanými väzbami a prachom z antikvariátu. Ten pocit, keď večer zaspávam v iných svetoch a iných časoch, hoci stále v rovnakej izbe.
...starých horárov kedysi učili, že strom je živý tvor a tak sa k nemu aj treba správať. To sa dočítate na úvodnej stránke štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, a vôbec to nie je zlý úvod. Niežeby som pociťovala potrebu obhajovať akýkoľvek štátny podnik, a o štátnych lesoch toho väčšinou veľa dobrého nepočuť, to sú len samé tony zmiznutého dreva či výruby nenahraditeľných biotopov, ale pre bežných ľudí poskytujú jednu úžasnú službu - lesoturistiku.
Naša posledná zastávka na dvojtýždňovom treku je Tengboche (na niektorých mapách Thyangboche), ktoré leží vo výške 3680 metrov, takže skoro tak vysoko ako Phortse, čo znamená, že vzdušnou čiarou by to bola ťažká pohodička. Bola by. Musíme však zísť až dole k rieke a potom vystúpať zase hore, čo trvá asi štyri hodiny. Kým sme zišli dole, slnečné farebné ráno v Phortse ostalo len peknou spomienkou.
Ak by ste náhodou nevedeli čo s voľným časom počas týchto zahmlených a upršaných/zasnežených sivých dní, skúste sa vyblázniť na fotoknihe. Niet krajšieho spôsobu (aspoň ja som zatiaľ na lepší neprišla), ako tvorivo spracovať svoje spomienky. A navyše do vlastnej knihy. Už mám doma dve a môžem povedať, že to vyzerá stokrát lepšie ako fotky vyvolané a založené v albume (ja som totiž ešte z tých, ktorým chýba, keď nemajú fotky vyvolané).
Vyrážame ako vždy okolo ôsmej ráno a lúčime sa s našim himalájskym rajom pod slnkom. Hladina jazera Dudh Pokhari je hladká ako zrkadlo, obloha čistučko modrá, len na vrchole Cho Oyu vidno, ako tam fučí vietor. Domčeky Gokya sú tiché, z komínov stúpa dym a naokolo sa pasú jaky. Na vrchole hrebienka nad Gokyom, za ktorým sa rozprestiera ľadovec Ngozumba, stretávame skupinku Slovákov, ktorí tiež smerujú na ľadovec a ďalej do priesmyku Cho La Pass. My, štyria kriplíci, si také vysoké ciele nekladieme (a, samozrejme, všetci sa blahosklonne tvária, že sa obetujú kvôli mne, kvetinke).
Po včerajšom relatívne teplom a nádhernom slnečnom dni sme sa dnes zobudili do zasneženého rána, plánované dobýjanie Gokyo Ri sa samozrejme nekoná, takže s nekonečnou úľavou hneď zaliezame naspäť do spacákov (hurá, konečne nemusíme vstávať skoro ráno) a spíme ďalej, čo vyhovuje každému, ale mne po včerajšom záchvate výškovej choroby asi najviac. Sneží celý deň, akoby sme sa preniesli do úplne iného ročného obdobia.
Na malom pacifickom ostrovčeku menom San Piedro spolu desaťročia nažívali americkí rybári a japonskí prisťahovalci v relatívne pokojných susedských vzťahoch, až kým neprišiel Pearl Harbor a pokojný svet občianskeho spolunažívania sa zmenil na nočnú moru paranoje. Vojna síce skončila a prešlo ďalšie desaťročie, ale na minulosť a jej krivdy sa len tak ľahko nezabúda, a tak keď sa nájde miestny rybár mŕtvy na mori, obyvatelia ostrova, vedení rasovými predsudkami, až s prílišnou ľahkosťou obvinia svojho japonského suseda.
Už dopredu sme vedeli, že Gokyo je krásne miesto. Vedeli sme, že sa tam okolité štíty zrkadlia na hladine piatich priezračne zelených jazier. Vedeli sme, že odtiaľ vidieť Cho Oyu, „tyrkysovú bohyňu", šiestu najvyššiu horu sveta; vedeli sme, že sa tadiaľ ide do jej základného tábora. Vedeli sme, že hneď za dedinkou Gokyo, ktorá leží na brehu tretieho jazera, sa vinie moréna ľadovca Ngozumba. To všetko sme vedeli, ostatne preto sme sa rozhodli, že na trek pôjdeme práve tam. Nič z toho nás však nepripravilo na to, čo sme tam uvideli a zažili.
J. M. Coetzee, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2003, sa narodil sa v Kapskom meste, a práve tam sa odohráva aj dej jeho románu Disgrace (vyšiel v českom preklade pod názvom Hanebnost), ktorý je síce zasadený do prostredia tohto mesta ako aj niektoré iné jeho diela, ale ako prvý z Coetzeeho románov sa odohráva v období po apartheide, kedy brutálnu tyraniu vystriedala brutálna anarchia. Tak ako aj niektoré ďalšie Coetzeeho diela (spomeňme napríklad Život a doba Michaela K), aj tu sa venuje tomu, ako hlboko môže človek padnúť a ako veľmi môže bolieť zúfalstvo, beznádej a samota.
Zápis dnešného dňa bolo trošku problematické do palubného denníka zapísať, pretože večer sa chúlime v lodgi u jednej nepálskej rodinky, ktorá sedí okolo piecky a v úplnom tichu sa na nás bez slova díva. Keď nám mama rodiny doniesla zeleninové curry, ktoré tvorila asi hodinu za závesom, celá rodina stíchla a uprene začala pozorovať nás štyroch ako jeme. Oni ani naši nosiči nejedia nič, čakajú kým dojeme my a oni si uvaria večeru zo zvyškov, takže sa cítime ako praví bieli kolonizátori (bremeno bieleho muža v praxi). Za oknami je brutálna zima a v hmle sa okolo prechádzajú polodivé jaky. Himalájska romantika ako od Hillaryho.
Keď Josef Urban dokončil pred skoro desiatimi rokmi svoj román Habermannův mlýn, asi ani netušil, aký obrovský záujem a zároveň kontroverziu vydanie jeho knihy vyvolá. Otvoril totiž problematiku česko-nemeckých vzťahov na pozadí odsunu sudetských Nemcov z Čiech, tému, ktorá je pre mnohých ešte stále tabu, a to nezostalo bez odozvy. Napriek tomu, že na začiatku knihy výslovne napísal, že hoci je založená na skutočných udalostiach, jedná sa o román a nie dokumentárne spracovanie a akákoľvek podoba so skutočnými ľuďmi je čisto náhodná, okamžite sa v novinách objavilo množstvo článkov obviňujúcich autora, že si celý príbeh vymyslel a že očiernil ľudí, ktorých potomkovia stále žijú.
Namche opúšťame za nádherného slnečného rána, takže nálada je veľmi povznesená a my plní nadšenia (a energie po včerajšej Apfelstrudel) vyrážame. Náš dnešný cieľ je dedinka Phortse Thenga, ktorá leží vo výške 3680 metrov, čo je len o nejakých dvesto metrov vyššie ako Namche Bazar. To bude ťažká pohoda a oddychovka, hovoríme si ráno (ibaže by nie, ako hovorí Andrej), ale to ešte netušíme, čo nás čaká (opäť).
Dnes nás čaká prvé zbožné zahliadnutie Everestu a Apfelstrudel vo výške 3450 metrov. Keď sme však do Namche Bazar včera poobede prišli, nič z toho sme netušili - nad údolím sa prevaľovali mraky a hmly stúpali stále vyššie, takže sme nemali ani poňatia o tom, čo by sme okolo seba mohli vidieť. Prvé ráno v Namche nám však dva dni treku v hmle plne vynahradilo.
alebo jedno z najnebezpečnejších letísk na svete a cesta zahmlenými horami ako z gýčovej čínskej pohľadnice.
Moji neznámi planetárni čitatelia, k vám prídeme, aby bol aj váš život tak božsky rozumný a presný ako náš. My, milióny, totiž žijeme ako jeden a preto sme ten najšťastnejší aritmetický priemer.
Noc ožiarená svetlom horiacich ropných vrtov, nočný prestup v katarskej Dohe, kde sme okamžite po vystúpení z lietadla dostali facku horúcim vlhkým vzduchom, niekoľko ďalších hodín letu, svitanie nad Nepálom a vystupujeme na letisku Tribuvan, ktoré sa svojím vzhľadom na medzinárodné ani trochu nepodobá, a kde nás čaká prázdna príletová hala, po obitých stoloch pohádzané formuláre pre vstupné víza, chlapík, ktorý robí fotky vízového formátu ležiaci od nudy na zemi a inak nikde nikto, len dvaja zamestnanci národnej banky s bodkami uprostred čela, ktorí potvrdzujú víza (a zbierajú za ne peniaze), a ktorým sa naše slovenské priezviská zdajú byť príliš náročné a tak mám na vízach meno Ivana. Ticho, len rad turistov z jedného lietadla čakajúcich na vybavenie víz. Niekoľko kontrol spočívajúcich v manuálnom ohmataní našich tiel a vychádzame z haly von, kde nás okamžite ohluší a oslepí rachot, trúbenie, prekrikovanie sa taxikárov, prach, špina, chaos, panika. Vitajte v Nepále, vitajte v Káthmandú!
