Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík: Maďarsko, Stredná Ázia - Hodvábna cesta, Grécko s batohom 2007, Káhira - Istanbul 2008, Čarovná Perzia 2008, Central Asia, Iran 2009, Južný Kaukaz 2010-2016, Turecko, Irak 2010, Turecko, Severná Európa - Pobaltie, Maroko, Monako, Taliansko, Blízky Východ - Stredný Východ, Sicília, Francúzsko, Anglicko - Škótsko, Benelux, Blízkovýchodné dobrodružstvo, Španielsko - Portugalsko, Grécko, Ukrajina, Rusko - Bielorusko, Irak, Nemecko - Rakúsko, Malta, Tunisko, Čechy a Morava, Cyprus, India, Nepál, Bhután, Juhovýchodná Ázia, Arábia, Balkán, Egypt, Madagaskar 2015, Transsibírska magistrála 2016
Konečne sa začína plniť ďalší sen. Nad hlavami sa objaví zeleno-bielo-červená vlajka so zlatým slnkom a nápis „Vitajte v irackom Kurdistane“. Dych sa zrýchľuje, hlava sa zapĺňa myšlienkami a človek sa teší čo mu prechod neviditeľnej čiary oddeľujúcej Turecko od Iraku prinesie. Čakala nás cesta z Mardinu až do pohraničného Zakha. Ono sa stalo tým miestom, ktoré bude navždy zapísané ako to, kde sme strávili prvú noc v severnom Iraku...
Po tom ako sme si vychutnali čaj priamo na rieke Tigris pod zrúcaninami mesta Hasankeyf sme sa pohli zase o kus ďalej. V meste Midyat nás policajti po pár minútach v meste vykázali preč a tak sme skončili v Mardine, nádhernom mestečku vystavanom do svahu odkiaľ sa odkrýva pohľad na široké pláne Mezopotámie...
Kde bolo tam bolo, rástlo nad mohutným Tigrisom krásne orientálne mesto, kde sa zastavili všetky karavany, ktoré putovali na východ, či z východu. Plynul čas, karavany sa stratili a miesto takmer upadlo do zabudnutia. Dnes mu hrozí skaza a potopa podobná tej biblickej. Tým mestom je Hasankeyf a čaj priamo nad Tigrisom tu chutí lepšie než kdekoľvek inde...
Kedysi bol Diyarbakir synonymom problémov, no dnes je nádherným príkladom miesta, kde sa snúbi orientálna krása Sýrie s tureckým, či ešte lepšie povedané s kurdským životom. Čierne hradby sa vlnia okolo mesta ako had a za nimi sa rozkladajú mešity, staré kostoly, trhy, čajovne a príbehy ľudí. Dlho som sníval o Diyarbakire. Dlho, až doteraz...
Bol čas opäť vziať na plecia batoh, nahádzať do neho zopár potrebných a nepotrebných vecí a nechať sa unášať diaľkami a snami. Tento krát som sníval o miestach na východe Turecka či severe Iraku a neustále sa k nim vracal. Toľko krát som si prechádzal mapy, že keby moje oči vysielali laserové lúče, určite by na tých miestach vypálili dieru. Keď prišiel marec, vedeli sme, že čas odchodu sa kráti. A tak sme vyrazili. Za tým tajomným svetom krajiny, ktorá krajinou ani nie je. Vyrazili na cestu na konci ktorej je Turecko a severný Irak...
Španielsko ma akosi nikdy priveľmi nepriťahovalo, ale osud to chcel tak, že som sa ocitol v Granade. Krásnom meste s ešte krajšími pamiatkami, ktoré návštevníkovi vyrazia dych. Španielska Andalúzia je úplne iná ako zvyšok krajiny. Skrýva v sebe hlboko zakorenené dedičstvo z doby, kedy sa nad jej územím rozprestierala vlajka arabských vládcov. Práve ich kultúra sa zmiešala s miestnou a tak vznikla dnešná Andalúzia.
V poslednom fotoblogu sa pozrieme do tuniského vnútrozemia. Nevyznačuje sa len krásou starovekých miest a pamiatok, ale aj čarom neobjaveného. Objavíme starovekú Douggu, Sbeitlu, Mustis a zatúlame sa do mesta El Kef bez turistov, aby sme napokon skončili v najposvätnejšom meste celej severnej Afriky, v príťažlivom Kairouane.
Tento krát sa pozrieme na juh Tuniska. So severnými časťami sa nedá juh ani len porovnať. Čas tu beží inak, krajina pôsobí inak a aj ľudia sú iní, než tí ostatní. Krajinu nahlodáva polopúšť, kopce sa menia na piesok, kamene či štrk a niekde tam spočívajú nádherné púštne ksary či mestečká pozliepané z domov akoby z iného sveta. Prejdeme sa ostrovom Djerba a napokon zastavíme v mestečkách pokrytých prachom neďaleko mesta Tataouine.
Nezáleží na tom, kam sa človek v Tunisku vyberie, pretože krása pamiatok, ľudí či miest si ho nájde všade. Prednedávnom sme sa prešli severom krajiny a teraz sa presunieme o čosi južnejšie na pobrežie ozdobené zaujímavými mestami. Nechajte sa unášať myšlienkami a prejdite sa uličkami mesta Sousse, Mahdia, Monastir a Sfax...
Tunisko dokážem pomenovať narýchlo jedným slovom. Prekvapenie. Vedel som, čo všeličo môžem v tejto severoafrickej krajine vidieť, ale že to predčí všetky očakávania ma ani vo sne nenapadlo. Za jedenásť dní sme ho prešli od severného výbežku Cap Bon až po púštne ksary južne od zaprášeného mesta Tataouine. V štyroch najbližších blogoch sa môžete zasnívať a poprechádzať fotkami tejto rozmanitej krajiny. Začíname na severe, kde prejdeme fenické Kartágo, medinu v Tunise, múzeum Bardo, vykopávky Kerkouanu, Nabeul a napokon aj Hammamet...
Každá krajina má svoj symbol, no čím je väčšia tým sa tých symbolov nájde viac. Tým francúzskym bude vždy Eifelovka, ale na päty jej siaha notoricky známy obrázok kláštora Sv.Michala na severe krajiny. Leží na rozhraní svetov tajomného Bretónska a historickej Normandie a podáva svedectvo miesta, kde sa stredoveku ešte nechce celkom opustiť kamenné ulice mestečka. Do Francúzska sme sa zatúlali najmä kvôli tomuto miestu, pretože jeho silueta pôsobí na každom obrázku tak príťažlivo, že sa mu jednoducho nedá odolať...
Vždy, keď som sa zatúlal do Ríma mi chtiac či nechtiac utiekli myšlienky k neďalekej starovekej Ostii ležiacej takmer na morskom pobreží. Raz to bol nedostatok času, inokedy zase peňazí, ale vedel som, že sa do nej niekedy pozriem. Keď sme vymysleli, že do Egyptu poputujeme cez Rím, voľba ako stráviť deň bola viac než jasná. Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Kam ale vedú cesty z Ríma? Jedna z nich končí v neďalekej Ostii na brehu Tiberu a tá sa svojou krásou vyrovná dokonca mnohým iným starovekým pokladom v Taliansku...
Sedíme doma a za oknami sa predvádza nepríjemná jeseň. Spomíname na leto ako sme sa zase raz zatúlali do Talianska, čo všetko sme zažili, videli a myšlienky sa zakotúľali až do talianskej kuchyne. Dostali sme neskutočnú chuť na pizzu. Takú pri ktorej človek nevidí prekážky a myslí len na to ako si niekde sadne a pomaličky si ju bude vychutnávať. Prešla hodina a lacná letenka do talianskeho Bergama leží uložená v elektronickej podobe v počítači. Ku kratučkému výletu sa nabalili ďalšie veci a tak vyrážame do Bergama, aby sme okrem neho navštívili zaujímavú Bresciu a splnili si to o čom sme pred pár týždňami snívali...
Litvu sme vymenili za Lotyšsko. V Šiauliai sme nastúpili na autobus a ani sme sa nenazdali a ocitli sa v meste s prezývkou „Paríž severu“. Určite by sme našli viacero miest, ktorým prischla podobná prezývka, ale najčastejšie sa spája s litovskou Rigou. Riga nie je Paríž, je osobitá a ja by som ju k hlavnému mestu Francúzska neprirovnával. Jej stredoveké uličky, príjemné fasády domov, čaro zimných mesiacov a typická architektúra každého presvedčí, že k Rige netreba prirovnania, ona si vystačí aj sama...
Po tom ako sme navštívili Kaunas s hradom Trakai, pokračujeme do hlavného mesta krajiny. Kostoly, sneh, ľad, skvelá kuchyňa a nekonečné túlanie sa ulicami mesta človeka presvedčí, že je veľmi príjemným mestom. Odskočili sme si aj do republiky Užupis a napokon sme sa presunuli na sever krajiny, kde neďaleko mesta Šiauliai vyrastá z krajiny kopec posiaty krížmi...
Teraz s odstupom času si už ani nespomeniem kedy sme si povedali, že navštívime Litvu. Ako to už býva zvykom, nápad sa objaví, uloží v hlave a potom je už na ňom či sa dokáže prebiť medzi tými stovkami či tisíckami iných nápadov, aby si ho človek zase všimol. Litve sa to podarilo a tak sme vyrazili. Logicky by cesta viedla cez Poľsko, ale akcie na lacné letenky sa logikou neriadia a tak naše krátke putovanie po februárovej Litve začína v nemeckom Trieri. Až po ňom sme sa ocitli v chladnom Kaunase či na rozprávkovom hrade Trakai...
Je ľahké zamilovať si Rím. Miloval som to mesto ešte dávno predtým, než som sa ním po prvý krát v máji roku 2004 prechádzal. Miloval som ho po tom ako som sa ho nadýchol, ako som ho časom spoznával a hoci dlhé roky dominoval môjmu pomyselnému rebríčku najkrajších miest sveta, aj dnes v ňom má svoje neodmysliteľné a pomerne vysoké zastúpenie. Nikdy som však večné mesto nevidel v žiari vianočnej výzdoby a predvianočnej nálady. Teda, až doteraz...
Vatikán je síce najmenší štát sveta, ale svojim bohatstvom predbehne mnohé väčšie krajiny. Nemám na mysli peniaze, zlato či iné podobné cennosti, ale bohatstvo v podobe nevyčísliteľných kultúrnych pamiatok, sôch, malieb, nádherných interiérov a stôp histórie ukrývajúcich sa pod strechou Vatikánskych múzeí.
Nezáleží na tom koľko krát človek navštívi Uzbekistan. Každá jedna návšteva je natoľko pestrá a plná zážitkov, že by sa sem dalo pravidelne vracať hoci aj každý rok. Veď si nahlas vyslovte mená ako Buchara, Samarkand či Chiva, zatvorte oči a ocitnete sa vo fantastickom svete príbehov, ktoré dávala dokopy Hodvábna cesta. Teraz tie oči otvorte a nechajte sa unášať zábermi z tejto neopakovateľnej krajiny...
Veci a udalosti do seba zapadli tak, že som sa tretí rok po sebe dostal do severoafrického Maroka. Je to krajina, ktorú si človek zamiluje už pri prvej návšteve, no ak má šťastie sa do nej každým rokom vracať, zistí, že sa mu čoraz viac dostáva pod kožu a nemá jej dosť. Známe miesta, neznáme tváre, známe námety, nové pohľady a niekoľko fotografií...
