Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík: Maďarsko, Stredná Ázia - Hodvábna cesta, Grécko s batohom 2007, Káhira - Istanbul 2008, Čarovná Perzia 2008, Central Asia, Iran 2009, Južný Kaukaz 2010-2016, Turecko, Irak 2010, Turecko, Severná Európa - Pobaltie, Maroko, Monako, Taliansko, Blízky Východ - Stredný Východ, Sicília, Francúzsko, Anglicko - Škótsko, Benelux, Blízkovýchodné dobrodružstvo, Španielsko - Portugalsko, Grécko, Ukrajina, Rusko - Bielorusko, Irak, Nemecko - Rakúsko, Malta, Tunisko, Čechy a Morava, Cyprus, India, Nepál, Bhután, Juhovýchodná Ázia, Arábia, Balkán, Egypt, Madagaskar 2015, Transsibírska magistrála 2016
Severný, kurdský Irak je stále miestom, ktoré pokrýva akési tajomno a príchuť neobjaveného. Sú miesta, ktoré človeka neoslovia a vie, že sa do nich nemusí vrátiť, ale severný Irak má pre mňa v sebe niečo, čo ma priťahuje. Prešiel rok a niekoľko mesiacov odkedy som ho navštívil prvý krát a tak bolo jasné, že sa musím vrátiť...
Po tom ako som si splnil sen prechádzkou pomedzi ruiny chetitiskej ríše, prišiel čas pohnúť sa ďalej. Neviem už kedy to bolo, ale raz pri listovaní knihy som narazil na obrázok miesta, kde sa nad riekou dvíhali skalnaté bralá do ktorých boli zasadené hrobky pontských kráľov. To miesto sa volalo Amasya a už vtedy som si povedal, že to miesto musím vidieť. Narodil sa tu staroveký geograf Strabón, osmanský sultán Selim, odohrával sa tu legendárny príbeh lásky medzi Ferhatom a Şirin a podľa domácich tu majú kebab tak dobrý, že predčí všetky ostatné...
Tajomná ríša Chetitov, ktorej srdce bilo v centrálnej Anatólii už od pradávna priťahovala vedcov, bádateľov či rôznych dobrodruhov. Bolo len otázkou času, kedy sa aj moja myseľ zaplní príbehmi o Chetitskej ríši, slávnych chrámoch, hradbách či bránach a rozhodnem sa uvidieť na vlastné oči to, čo bolo mnoho storočí skryté pred svetom. A lepšie ako fantazírovať doma a všetko si predstavovať je nahádzať pár vecí do batohu a vydať sa na cestu do centra Chetitskej ríše, do mesta Chatušaš...
Takmer vždy je to tak, že aj menšie krajiny vedia ako pritiahnuť ľudí z celého sveta. Jednou z nich je aj maličká krajina ležiaca na Arabskom polostrove učupená na brehoch Perzského zálivu. Kedysi obchodovala s perlami a dnes vďaka čiernemu zlatu zažíva svoj zlatý vek. Katar môže svojou atmosféru pripomínať orientálnu rozprávku, kde sú sny od skutočnosti oddelené len tenučkou, ba až neviditeľnou čiarou...
Dubaj nepriťahuje len svojou svetoznámou povesťou, ale aj polohou kam ho sudičky umiestnili. Kto má po čase dosť moderných budov, bazárov, zvolávania muezzínov rozliehajúcich sa aj tými najužšími uličkami, ten zatúži vyjsť za mesto a objavovať nové tváre Emirátov. A nič nie je neďaleko Dubaja ľahšie ako ponoriť sa do nekonečnej púšte, hľadať stopy vzácnych antilop, objaviť jazierka ukryté medzi skalami, na chvíľku sa ocitnúť v Ománe a napokon sledovať západ žeravého kotúča za piesočné duny, aby o pár chvíľ na to človek čakal pri vodnej fajky na hviezdnu oblohu...
Kto by nepoznal Dubaj? Jeho fantastické stavby a umelé ostrovy sa na nás pozerajú z fotiek, predstavujeme si ako asi vyzerajú na živo a nejeden človek sa pri pohľade na ne zasníva, aké by to bolo keby žil v meste, ktorého tvar a výška sa mení každým rokom. Zdá sa akoby mal Dubaj všetko čo môže turista hľadať. Veď koľko je na svete miest, kde sa môže doobeda kúpať v teplom mori sfarbenom nádherne tyrkysovou farbou, po obede vybehnúť na ľadové korčule či lyže a večer sa previesť drevenou lodičkou do starého mesta, kde rozvoniavajú na trhoch koreniny a čaj?
Prvé kroky v Spojených Arabských Emirátoch. Prechádzka oázou Al-Ain obklopenou púšťou je ako z iného sveta, hoci už v jej uliciach sa teším na Abu Dhabi. Rozprávková mešita šejka Zajída je ako sen vytvorený z kameňa. Hlavné mesto Emirátov sa mení každým dňom a ak z neho človek odíde a vráti sa, už nikdy nebude takým aké ho poznal. Moderné budovy, celé štvrte, luxusné autá, hotely či obchodné centrá, ale aj ukážka ako sa žilo predtým, než ľudia objavili čierne zlato, ktoré mesto a celú krajinu zmenilo na nepoznanie...
Dni pod ománskym slnkom sa neúprosne krátia, ale našťastie ešte celkom nekončia. Veď predsa nemôžu skončiť len tak, bez toho aby sa moja noha prešla zaprášenými uličkami zabudnutého a opusteného mesta Tanuf, tešila sa z čarodejníckej Bahly. vyliezla na najvyšší bod pevnosti v Jabrine a po ceste do Spojených Arabských Emirátov sa zatúlala hľadať tajomné kamenné úle, ktoré predstavujú staroveké dedičstvo dávnych kultúr.
Nič nevystihuje ománsku architektúru viac ako staré pevnosti roztrúsené po krajine. Niektoré patria k najkrajším stavbám celej krajiny, iné ležia len tak bez povšimnutia obklopené ostrými skalnatými kopcami a palmovými oázami. Viaceré však majú spoločné jedno a to, že ak sa už k nim niekto rozhodne zatúlať málokedy stretne turistov a tak sa nimi môže nerušene prechádzať. Nielen pevnosti robia Omán Ománom a krajina vďačí za svoju povesť moru a obchodným cestám. Mesto Sohar na severe sa stalo synonymom námorníctva, tak prečo sa neísť pozrieť ako vyzerá na vlastné oči?
Na Nizwu je jeden deň málo. Nie preto, že by jej ulice praskali pod náporom pamiatok, mešít či orientálnych palácov, ale kvôli atmosfére, ktorú mesto vyžaruje. Tá neopakovateľná atmosféra väčšinou priťahuje miestami akými sú tržnice, malé i väčšie, provizórne priamo na chodníku ulíc alebo ukryté pred zrakmi za múrmi budov. A potom kde inde človek stretne pri prechádzke len tak voľne pohodeného žraloka aby o pár minút neskôr sledoval prehliadku dobytka, ktorý je na predaj?
Po niekoľkých dňoch v prímorskom Muskate je príjemné vystriedať ulice, zmeniť ráz krajiny a oddávať sa objavovaniu nových miest. Známa Nizwa leží asi 170 kilometrov od hlavného mesta, ale človek akoby sa ocitol v inej krajine. Stred mesta vypĺňajú trhoviská s obdivuhodnou pevnosťou a panorámu dokresľujú ostré kamenné vrcholky pohoria Jebel Achdar. Nizwa je skrátka predurčená na to, aby sa človeku zapáčila...
Muskat ponúka veľa zaujímavostí, preto by bola veľká škoda ostávať tu len chvíľku. O mnoho krajšie je zabudnúť na čas a nechať sa unášať vôňou kadidla, ománskeho čaju s mliekom a túlať sa bazárovými uličkami, promenádou, rybími trhmi, aby človek nakoniec skočil v obrovskej mešite, ktorá nesie sultánove meno a kráčal po jednom z najväčších kobercov sveta...
Prvé kroky v neznámej kroky sprevádza všadeprítomné nadšenie z nových, dosiaľ nepoznaných obrázkov, chutí, vôní a tvári ľudí. Omán. Krajina ležiaca na juhu Arabského polostrova pripomína viac orientálnu rozprávku než krajinu na ktorej čele stojí sultán. Moje prvé ománske kroky som za sebou nechal v hlavnom meste Muskate a v jeho príťažlivých štvrtiach ozdobených trhmi, pevnosťami, mešitami a nádhernou architektúrou...
Neviem ako to ten Petrohrad robí, ale vždy keď sa v ňom človek ocitne myslí si, že krajšieho mesta v Európe niet. Stalo sa mi to prvý krát, druhý a aj teraz keď som sa v meste na Neve ocitol po tretí krát mi táto veta prechádzala mysľou. Múzeum pod šírym nebom, asi tak by sa dal zhrnúť Petrohrad v skratke. Nádherné ulice plné domov pripomínajúcich paláce, skutočné paláce, monumentálne katedrály, kanále riečky Mojky či Fontanky, ktoré pretínajú centrum mesta, rieka Neva s výhľadmi na Ermitáž, Petropavlovskú pevnosť či Strelku.
Ruský Petrodvorec má dve tváre. Jednu zimnú, pochmúrnu možno až smutnú, kedy jej výnimočné fontány ticho stoja bez kvapky vody a druhá tvár nesie prívlastok letná. Vtedy počuť ohlušujúce prúdy striekajúcej vody už z diaľky a telá zlatých sôch sa trblietajú, aby každého pritiahli. Netreba ani navštíviť cársky palác, aby človek získal jedinečný zážitok...
Keď som do hlavného mesta Iránskej islamskej republiky Tehránu vkročil prvý krát, ani vo sne by ma nenapadlo, že si raz poviem ako mám to mesto rád. Pamätám si to ešte dnes ako ma štípal smog a ulice boli plné hluku a áut. O rok som sa vrátil, strávil jeho objavovaním niekoľko dní a prirástlo mi k srdcu. Počul som ľudí podľa ktorých v Tehráne nič nie je, ale to mesto je tak obrovské, že má v sebe až príliš veľa zaujímavostí...
V ovzduší necítiť vôňu tuniského jasmínu, ba ani typický ibištek z ktorého pripravujú vynikajúci čaj karkáde, ale obyčajný slzný plyn, zápach horiacich pneumatík a ak je pravdou, že sa pri každej revolúcii hľadá farba či vôňa, táto egyptská rozlievajúca sa ulicami Káhiry sa mi bude navždy spájať s vôňou cibule...
Jeruzalem nikdy nebol a nikdy nebude obyčajným mestom. Atmosféra jeho starobylých uličiek, ktorými sa rozlieva volanie arabského trhu pohltí každého, kto sa ocitne za starými hradbami mesta. Jeho ulicami kráčajú pútnici každý deň, no akonáhle sa v kalendári objaví sviatok Veľkej noci, Jeruzalem sa premení na jedno obrovské pútnické miesto. Stovky, tisícky ľudí, drevené kríže, spevy rozliehajúce sa ulicami, atmosféra naplnená tajomnom, zimomriavky. Taký je Jeruzalem na Veľký piatok...
Ak sa človek ocitne v Mashade, najposvätnejšom iránskom meste, bola by škoda stráviť všetok čas len v jeho uliciach či okolí svätyne Emáma Rezu. Povedal som si, že navštívim hrobky dvoch významných perzských básnikov, ležiace v okolí mesta. Človek na ceste je pánom vlastného času a plní si vlastné sny ako mu príde na rozum a tak som si posedel v Nišapúre na čaji s Omarom Chajjámom a o deň neskôr kráčal miestami spojenými s významným perzským básnikom Ferdúsim v mestečku Tús...
Qom. Druhé najposvätnejšie mesto v Iráne nepatrí medzi najčastejšie zastávky turistov. V krajine je však preslávene nielen vďaka svojej svätyni, kde je pochovaná Fatima, sestra milovaného šiítskeho imáma Rezu, ale aj pre štúdium Koránu. Študovať islám tu v Qome je totiž stále znakom prestíže. Ako to vyzerá v meste, kde strávil časť svojho života Ajatolláh Chomejní?
