Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Najskôr som si všimla jeho ženu. Pôsobila na mňa odmeraným, skoro prísnym dojmom, za čo som sa jej neskôr v duchu viackrát ospravedlnila. Jeho som zaregistrovala až oveľa neskôr. Prvé dni sa naše stretnutia obmedzili na zdvorilý pozdrav pri raňajkách a večeriach. Nezapamätateľná dvojica, nezapamätateľný pár. Starí manželia, ktorí chceli využiť (podobne ako ja s mamou) pohostinnosť jednych slovenských kúpeľov. Tak prečo o nich píšem?
Raz sme sa s kamarátkou dohodli, že v deň, keď v našej blízkosti (vo výťahu, v jedálni, v obchode, v autobuse, v kine...)nezazvoní niekomu mobil, si vystrelíme šampanské. Ešte sa nám to nepodarilo. Mobily ovládli svet, občas mám pocit, že zvonia dokonca aj na toaletách :) Mobilní operátori si mädlia ruky, sme vraj úžasne komunikatívny národ. Nič proti komunikácii, ak ma však niektorý z cudzích, mnohokrát veľmi intímnych rozhovorov zastihne tam, kde pred ním nemožno uniknúť, cítim sa prazvláštne...
"Pani Lazárová, bola vám odcudzená bankomatová karta," ozve sa mi pri uchu príjemný ženský hlas. Obleje ma pot. Preboha, okradli ma? Kedy? Ako? Natiahnem sa za taškou a s mobilom pri uchu otvorím peňaženku. Hmmm, bankomatová karta je tam... "To bude asi omyl," ubezpečím ženu s úľavou v hlase. "Ja svoju bankomatovú kartu mám..." Vzápätí príde otázka: "Polícia vás ešte nekontaktovala?"
Priznám sa bez mučenia, som zmätená. Pred pár dňami médiá informovali o štvortýždňovom Samkovi, ktorého matka nechala v kočíku na chodbe jednej bratislavskej polikliniky s pribalenou výbavičkou a lístkom, v ktorom prosí, aby sa o jej bábätko niekto postaral. Neviem (alebo viem?) si predstaviť rozpoloženie, ktoré prinútilo matku k takémuto činu. Môj zmätok však nevyvoláva tragédia tohto aktu, zmätená som pre niečo iné...
Nedávno som sa stretla s otázkou: "Prečo toľko ľudí varuje pred nástrahami internetu? Ako sa mi môže niečo stať, keď z neho nikdy nezídem?" Vyzerá to logicky - ak z netu nezídeme, nemôže sa nám nič stať. Alebo predsa? Agentúry občas prinesú desivé správy o podvodníkoch, či sexuálne úchylných zvrhlíkoch, ktorí zneužili dôverčivosť neskúsených. Necítim sa povolaná písať o všetkých nástrahách internetu, chcem sa zmieniť o inom fenoméne. O možnosti zneužitia detí na nete...
Ostatné tri roky som nevládala večer variť. Chodila som domov zbitá od únavy ako pes, deti sa museli uspokojiť so suchou večerou. So zmenou zamestnania sa do našej rodiny vrátili aj "staré dobré zvyky". Teplé večere, no najmä každodenné nákupy. Takže aj dnes som sa zastavila po ceste domov v potravinách a v chodbičke medzi regálmi sa stala svedkom zvláštneho rozhovoru...
"Ponáhľaš sa niekam?" spýtala sa ma mama, ktorá ma po skončení pracovnej doby prekvapivo čakala pred firmou. Keď som záporne pokrútila hlavou, navrhla mi, aby sme sa išli prejsť do Starého mesta. Neviem, či mi to uniklo, alebo to žiadne médiá nepropagovali, ale na spomienkovú akciu v predvečer 17. novembra sme natrafili úplnou náhodou...
Ahoj, mohol by som sa ťa niečo spýtať? prihovorí sa mi neznámy mladíček ( odhadom takých 19 rokov). Zatykanie mi polichotí. Kľudne, odpoviem zvedavá na otázku. Čo je pre teba cennejšie? Bozk alebo objatie?
- Prosím vás, mladá pani, prevediete ma cez cestu? - ozve sa vedľa mňa trasľavý hlas zošúverenej starenky. Ochotne prikývnem, starká si preloží barlu do druhej ruky a pevne sa chytí môjho predlaktia. Máme zelenú, no ja akosi váham vykročiť. Neviem odhadnúť čas, za ktorý by sme to celé spolu prebatkali...
Nastúpila so skupinou mladých ľudí. Pod zvláštnou kapucňou, ktorá jej zahaľovala hlavu a časť tváre, sa skrývali jemné dievčenské črty. Jej pohľad skĺzol po mne a ona sa vzápätí posadila na voľné sedadlo vedľa mňa. Rada pozorujem ľudí po ceste domov. Ukolísaná monotónnym zvukom motora rozmýšľam akí sú, kým by mohli byť, alebo aký je ich životný príbeh. Ten jej som si nemusela vymýšľať…
Stojím na zastávke autobusu, do nosa mi udiera sladká vôňa čerstvo upečených fornettov, ktoré predavačka v stánku prekladá z plechu do košíka a ja mám nutkanie kúpiť si zopár orechových a priniesť si ich vôňu do kancelárie. Skôr, ako sa obrátim a pokročím, v mojom zornom uhle sa udeje čosi zvláštne...
- Tak a som v koncoch, - vzdychnem si a pomyselne odložím pero. Pomyselne preto, že papier a pero mi už dávno nahradila klávesnica, a v koncoch preto, že som sa dostala do bodu, kedy sa musím definitívne rozhodnúť, ako skončím svoju knihu...
Je zvláštne, keď som tú správu počula, okamžite som si spomenula na svojho otca. S ním som objavila krásu vážnej hudby, on ma zobral po prvýkrát na operu a naučil ma ju milovať...
Obyčajná plytká jama a v nej plno blatistej vody. Naplní sa vždy, keď prší. Popri tom mieste chodievam do roboty každý deň. Tú cestu opravovali cestári už veľakrát, neviem, možno im nefungovali vodováhy, no na tom jednom mieste sa zakaždým zhromaždí čierna kalná voda, ktorá nemá kde odtiecť...
Zastávka autobusu. Vlastne dve. Jedna pre smer do mesta, druhá pre smer z mesta. Jeden z prichádzajúcich autobusov zle zaparkoval. Nastáva zmätok. Ľudia sa náhlia, nastupujúci vystupujú, vystupujúci nastupujú, všetci do seba strkajú, nadávajú, hundrú. Malá plošina na kolesách je plná napätia...
Svidník 31. augusta (ČTK) - Na štyri mesiace s ročnou podmienkou odsúdili dnes vo Svidníku dvoch mladíkov, ktorí zapálili živú mačku. Čin si nahrali a video zverejnili na internete. Ide o prvý prípad odsúdenia mladistvých za násilie, ktoré zverejnili na internete. Dvaja bratia ešte v roku 2006 priviazali reťazou mačku na futbalovom ihrisku v Stropkove. Zviera poliali technickým benzínom a zapálili. Neskôr ešte živé zviera zakopali. Jeden z chlapcov nemal v tom čase ani 15 rokov. Viem, viem, je to agentúrna správa a určite ju prinesú všetky médiá. No ja som neodolala... Pretože z tej hrôzy mi bolo nevoľno niekoľko dní...
- Dva polhodinové lístky a jeden televízny program, - zaželám si ráno v novinom stánku. Výdavok mincí zaštrkoce na sklenenej podložke a do stánku vbehnú dve malé copaté dievčatká vo farebných tričkých. Chovajú sa ako doma. Spýtavo sa obrátim na predavačku a ona mi hrdo prikývne: - Sú to moje vnučky, prišli za mnou na prázdniny... - Premeriam si dievčatká a hlavou blysne úvaha: Chúdence, ako to tu celý deň vydržia! - Chodia sem takto už druhý týždeň, to viete, musím to nejako poplátať, prišli na päť týždňov, - pridá pani predavačka. Nemôžem si pomôcť, trochu mi stisne srdce. Prázdniny v stánku...
Nedávno si predo mnou vyslovila zvláštne prianie, aby som ti pričarovala sen o králičkoch. Neviem pričarovávať sny a navyše mi okamžite naskočila úplne hlúpa asociácia. Film s Michaelom Douglasom a Glenn Close, v ktorom šialená Alex zabije malého králička a... brŕŕrrr... to už nebudem opisovať. No a potom sa už myšlienky rozutekali galopom a mne okamžite napadlo, či stačí naozaj tak málo, aby dvaja prekročili tú pomyselnú hranicu, ktorá sa tak ťažko berie späť. Hovorím samozrejme o nevere...
Myslím, že som to napísala už tisíckrát - milujem hviezdy a horoskopy. Samozrejme nie tie novinové, ktoré vymýšľa nejaký znudený redaktor, a potom sa dočítate, že Dnes sa vám vráti čosi z minulosti a preto si máte dávať pozor na výber kravaty, alebo že Tento týždeň sa máte vyhýbať ťažkým mastným jedlám a radosť vám urobí niektorý člen rodiny :) Mám rada tie ozajstné horoskopy, kde sa človek dozvie veľa zaujímavých informácií o sebe, no najmä o druhých...
Určite ste si to všimli - deti robia mnohé veci naopak. Dávajú si naopak okuliare, papučky, rukavičky aj svetrík. Čítajú naopak knihy, ich postavičky mávajú dve ruky pravé (alebo ľavé?), konáre na stromoch im občas rastie naopak, červená je zelená a zelená je modrá. No a hviezdy? Tie kľudne svietia na oblohe aj cez deň...
