Mária Lazárová
Zakladám klub na ochranu babičiek,
ktoré nedokážu pochopiť rozdiel medzi trvalým príkazom a inkasom...
Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
ktoré nedokážu pochopiť rozdiel medzi trvalým príkazom a inkasom...
Jej dcéra bude mať zanedlho päť rokov. Svojho otca nikdy neuvidí. Je to dieťa zo skúmavky...
Stála na pódiu a vychutnávala si nečakaný záblesk slávy. Tlieskajúce publikum a povzbudivé slová porotcov. A vetu: "Tvoji rodičia by mali byť na teba hrdí"...
Voľakedy dávno som mala tri sny. Naučiť sa lyžovať, naučiť sa po francúzsky a napísať knihu... "To prvé je jednoduché," smial sa kamarát, ktorému som sa zdôverila. "To druhé je trochu zložitejšie, no a to tretie asi najťažšie..." Dnes je moja kniha na svete...
Na Prime prišli včera s trhákom NIC NEŽ PRAVDA (podľa formátu zahraničnej reality show MOMENT OF TRUTH). Princíp duševného obnažovania sa v priamom prenose je jednoduchý. Súťažiacemu položí moderátor niekoľko otázok, na ktoré musí aktér hry odpovedať pravdivo, ináč vypadne. Na tom by nebolo nič zvláštne, lenže pri tejto relácii nejde o vedomostnú súťaž, otázky sa týkajú tých najintímnejších vecí zo života človeka. Čím je suma vyššia, tým sú otázky viac na telo. Pravdivosť odpovedí kontroluje detektor LŽI.Zachytila som úvod relácie a v kresle dievčinu - bývalu narkomanku, ktorá sa pred tisíckami divákov priznala, že okradla matku, že si na drogy zarábala prostitúciou, že bola zneužitá...Odpovedala pred očami svojej mamy a svojej rodiny. Pred očami priateľov, možno pred očami svojho budúceho manžela. Rozmýšľala som, kam to až zájde. Pri hranici milión to dobrovoľne vzdala. V duchu som jej tlieskala. Neviem, aké otázky boli za milión, viem však, že žiadne peniaze nestoja za to, aby človek pre ne stratil posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti...
Bol to deň ako každý iný. So súrodencami sme s ľútosťou sledovali stúpajúce čísla v kalendári, blížil sa začiatok školského roka. Za oknami bzučali osy lákané sladkou šťavou jabĺk, na starom šporáku pučala biela fazuľa, z ktorej sa starká chystala robiť polievku na kyslo. Bol to deň ako každý iný... A tu so svojou poetickou úvahou skončím. Namiesto stovky slov o 21. auguste dávam do pozornosti verše jedného neznámeho básnika...
Pred pár dňami som upratovala. Teda, nie že by samotný tento fakt stál za zaznamenanie, no stala sa mi pri tom zvláštna vec...
Dana opito zaškúlila na plný pohár v ruke. Keď vypije ešte tento, bude na mol a potom konečne vyzmizíkuje predstavy, ktoré jej žalúdok menili na zovretú hrču. Obrátila pohár oproti slnku dopadajúcemu na sklený stolík a zachichotala sa. Keby mala fľašu, mohla by to slnko podoprieť ako v reklame na Metaxu. Alebo na Jim Beam? Nie, tam bol ten frajer v texaskách. Dane sa vždy páčili krásni chlapi, no nakoniec vsadila na istotu. Pche. Na istotu! A teraz si to tá jej istota s istotou istí u istej...
Včera si mi napísala, že "... každý človek na tomto svete má niekde svojho pravého partnera. Toho, s kým by nikdy neuvažoval o rozchode ani vo sne, s ktorým si je súdený, s ktorým má na svete niečo dôležité splniť, s kým by naplnil spojenie aj bez potvrdení. Lebo pravý zväzok je posvätný sám o sebe." Ten list vyvolal vo mne dokonalú búrku myšlienok nie preto, že by tvoja úvaha bola pre mňa nová, ale preto, že tvoje slová znovu vydolovali na povrch čosi, čo v sebe nosím celý svoj život...
"Chcela by som si zmeniť svoj paušál na mobile," prihovorím sa mladej dievčine v predajni môjho mobilného operátora. "Ten váš vám nevyhovuje?" overuje si dievčina. "Nie, potrebujem paušál 500 SMS. Viete, ja rada esemeskujem," vysvetľujem. "Nevyzeráte na to, že píšete veľa esemesiek," povie pochybovačne dievčina. Fúha, moja obrazotvornosť dostala na frak. A to som si myslela, že mám bohatú fantáziu. Tak teraz fakt neviem. Ako vyzerá človek, čo píše veľa esemesiek? :))))
Luigiíííno, rozľahol sa v jeden deň po chodbách hlas tučného hoteliera. Snúbili sa v ňom všetky vlastnosti ukričaných Talianov z horúceho juhu, jeho hotel však bol čistý a útulný, kuchyňa lahodná a farebná, a more, na ktoré sme videli z balkóna, prívetivo pokojné. Luigiíííno, jačal hoteliér tak, že sa nevdojak otáčali všetky hlavy vo vestibule. Chlapec pribehol. Nemal viac ako štrnásť, na tvári zmes zvedavosti a nesmelosti. Videla som ho pomáhať pri upratovaní izieb a občas sa mihnúť aj v malej jedálni...
Stáli neďaleko mňa a rozprávali sa tak nahlas, že sa to nedalo nepočuť. Štyria chlapci. Veľmi pekne oblečení, odhadom tak štrnásťroční...
"Kto je podľa teba celebrita?" spýtala som sa nedávno kolegu. "Ten, koho vyberie do Smotánky slečna Judínyová," odpovedal mi vtipne kolega. Zasmiala som sa, no najbližšia Smotánka mu dala za pravdu. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale naozaj nechápem, akou celebritou je moderátorka nemenovanej televízie, mladučká modelka, alebo dokonca vdova po nejakom športovcovi, vnučka niektorej zo slovenských poslankýň, či dcéra známeho podnikateľa? Som asi fakt naivná, no ja márne čakám, kedy sa medzi celebritami objavia lekári, vedci, učitelia, darcovia krvi... proste ľudia, čo si publicitu naozaj zaslúžia... No to by sa slečna moderátorka týchto ľudí asi nadarmo vypytovala, s kým práve chodia, či preferujú Karibik alebo Seychely, koľko míňajú mesačne na oblečenie, alebo aké je tajomstvo ich mladistvého zjavu...
Nikdy som sa netajila svojím vzťahom k deťom, príchod dieťaťa na svet považujem za malý zázrak a dieťa za najväčší dar. Neviem si predstaviť, čo by mňa samotnú donútilo nechať si vziať dieťa, s výnimkou najhraničnejšej situácie - znásilnenia, alebo ťažkého poškodenia plodu. Interrupčný zákon sa ma teda na pohľad nikdy nedotýkal a nedotýka. Tak prečo som sa odhodlala napísať niečo na túto tému? Práve pre tie dve slová: PRÁVO VOĽBY...
Raz sa ma priateľ spýtal, kam chodím na svoje postavy a ja som mu odpovedala ošúchanou vetou: Beriem ich zo života. Fúha, tak to si nebezpečná, zasmial sa na oplátku. Nemyslím si, že som nebezpečná, aspoň nie v takom význame, ako to použil on. Ak sa niekto stane predlohou môjho románu, zmením mu výzor, vek, stav, meno, aj pôvod a nechám len vlastnosti... Stačí pozorné oko a plnokrvná postava je na svete...
... priznám sa bez mučenia, nemám rada sexuálne narážky. Rozhovory, kde aj to najnevinnejšie slovo nadobudne okamžite sexuálny význam, spoločnosť, kde sa bojíte použiť bežný výraz, aby ste ním nevyvolali vzápätí potuteľný úsmev a nejaký sexuálny dovetok... Neviem, či treba uvádzať príklady, môj krátky postreh nechce byť o lascívnych vetách a klzkých dvojzmysloch, píšem ho pre niečo iné. Dvaja blízki muži ma nepretržite presviedčajú, že ženy to vraj majú rady... Naozaj majú?
Valí sa to na mňa zo všetkých strán. So stúpajúcou dávkou znechutenia sledujem, ako rôzni bezvýznamní pajáci robia rektoskopiu tým významnejším, vrtia sa pred nimi ako kórejské prostitútky a všemožne sa snažia dostať do pozornosti tých, čo majú trochu vyššie postavenie, o poznanie viac moci alebo prostriedkov. Používajú na to rôzne spôsoby - od oslavných frenetických výkrikov začínajúcich slovom "ach" až po prepracovanú masáž ega prípadne iných častí tela tých mocnejších...
Vzniklo to celkom náhodou. Kráčali sme slnečnou ulicou na obed a doberali si jeden druhého. Málokedy hovorievame o politike, takže fakt neviem, ako sme sa z polemiky o výhodách a nevýhodách eura dostali až k spomienkam na socializmus...
Malý obchod s rýchlym občerstvením. Predávajú v ňom pizzu a kebab. Nemám čas na normálny obed, tak sa nechám zlákať vôňou pečeného mäsa. Pri vchode stojí vysoký tmavooký muž, ktorý ma úctivo pozdraví a vzápätí vojde za mnou.
Zastávka električky zaliata slnečnými lúčmi a na nej zopár ľudí. Mladá žena s približne 6-ročným dievčatkom, starý pán a dvaja mladíci. Podvedome obrátim tvár v ústrety zubatému marcovému slnku a zavriem oči. Z rozjímania ma vyruší ženský hlas...