Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Keď je výhľad z okenice čoraz belasejší a slnko čoraz tuhšie, chytá ma túžba. Zanechať drobnú stopu vďaky, vlásočnicu inšpirácie pustiť po odmŕzajúcom ľadovci ako po plti, a potom mokrý ťažký sneh zosýpať zo stromov, aby nepolámal krehké konáre.
Všetky izby presvietené, voňavé, viac miesta, veľa smiechu, už sa môžme rozložiť na zem, to sa nám teraz budú hrať spoločenské hry po večeroch. Mám rada príchod domov po dlhej prechádzke, premrznutá, svieža, s novými nápadmi a receptami, ktoré mi cestou nečakane brnkli po nose. Keď otvorím dvere a vkročím do tepla, iba piť čaj, kusanec do bábovky, izby plné rozhovorov, všetko, čo ťaží, odchádza.
Chalanisko sa na mňa usmieva. Obratne blokuje želanie krásneho víkendu do sieťky s mandarínkami a mne, priamo do očí. Také osobné. Doslovne mi hovorí, nech prežijem krásny víkend. Toľko energie, niečoho rozkošného, vľúdneho za tak nepatrnú chvíľu niektorí ľudia nevyšlú ako je rok dlhý. Jednoducho mi spravil krásny čas, deň, čo deň, víkend! A chcem to povedať celému svetu. Nech spadnem zo stoličky, ak to nie je pravda.
Mám chuť na bezcieľne potulky mestom, iba tak pozorovať ľudí, mlčky tipovať, čo všetko koluje v ich myšlienkach, na koho sa tešia, kto im, dnes, povedal niečo prekvapivé, od srdca. A potom sa na niekoľko hodín zašijem za veľkými dverami antikvariátu - dýcham tú atmosféru, neporiadok, roviny aj údolia, hrady a chatrče, zdatných majstrov, iba tak vytiahnem knihu, náhodne, a preložím ju na opačný koniec. Čupnem si, opretá o staré police, ktoré sa pod množstvom slov, príbehov, osudov, tých pádov a vzostupov storočí, prehýnajú. Pod váhou ťažkých slov sa, asi, musia. Tam mlčky vyčkávajú svojich čitateľov.
Pri hrnčeku čierneho čaju vravím L., nech nám pustí By My Side od INXS, nech je všetko fajn, nech kecáme iba o hudbe. S radosťou myslím na sobotňajšie bláznenie v kuchyni, rozlietané vlasy počas tanca pri Glorii Gaynor - I Will Survive, na čosi hlasné z nás, čo sa chcelo podobať na spev. Pre pochopenie si niektoré texty musíš prežiť, hoci nie si pripravená, ale na mnohé cesty nikdy nebudeš pripravená; ideš na prvú ostrú a hotovo. Tak to ber, dievča.
Včera: Pri pozdrave mi pozrie do očí. Keď okolo nej prechádzam, neprehliadnem rozpačitý pohľad, ruky a časopis - o zakúpenie neprosí. Zaplatené. Vzájomná vďaka, zaprajem jej šťastie, zaželá mi pekný deň. Za chrbtom cítim, ako sa pousmeje, keď vidí v dave chodcov, ten môj, čaptavý beh; meškám.
Tieto dni zhasli. Iné dni už nadobro odišli so spálenou odvahou, snáď chuť na zmenu, pripravená na cestu má v sebe silu, ktorá je istejšia, než vyhliadky na čokoľvek súčasné. V uliciach, neraz, stretávam mĺkve tváre vyhasnutých snov, ktoré potrebujú záblesk, ten, čo by ich vrátil späť do života.
Tak ma doma zlákali na nákup do hypermarketu. Nepatrím k tým, koho by preberanie tovaru a porovnávanie cien tešilo. Na túto úlohu sa niekto skúsenejší podujme z cviku, zábavy a nakupovanie spojí so zdravotnou prechádzkou.
Včela mi pristála na šatách, neoháňam sa, len sa pýtam, či som odolná voči jej bodnutiu. Sama sa presvedčí, že tie kvety nežijú a nevoňajú, iba ľahká vôňa leta, jemne prichytená na látke zmenila smer jej letu. Možno jediné, čo potrebujem, je zakúpený lístok nikam, alebo tam, kde mi práve toto, zo mňa, nebude chýbať.
V Detve som bola niekoľkokrát. Nemenná, ale vždy ma niečím milo prekvapí. Prirástla mi k srdcu jej pýcha, obnažená príroda a prostorekí ľudia. Ľudia, ktorí vás oslovia, ľudia, ktorí vám ponúknu srdce na dlani, ľudia, ktorí nemôžu byť chudobní, keď neprahnú po bohatstve. Hrdosť je v každom z nich.
O Kubovi sa píše ľahko - žije na kolibe, pasie ovce, navyše osožne leňoší, čo dokáže málokto. Bola by som rada, keby mi chvíľu rozprával o dreve a horách, niečo o medvedích mláďatách.
Sedí na poslednej lavičke. Chcela by som si k nej prisadnúť a premlčať príbeh chvíle celý večer. Vidím, akou bola, keď miešala farby, pestrým smiechom života pútala všetky rozvášnené pohľady, vidím podbeľ vlasov, takú jarú, takú snivú ju vidím, akoby naďalej žila príbeh osudovej lásky.
Siréna - poslepiačky si naťahujem smradľavé handry a prstami začesávam zvyšky mastných vlasov. Niektoré ženy a deti plačú, iné robia, čo treba, aby sa vyhli trestu. Starenka vedľa mňa, popod nos, stoná tichú modlitbu, následne sa pýta na syna, na vnuka a gaštanový záhon v záhrade. Nebojte sa, mama; vravím tíško. Chvíľu sa zhovárame o plote, ktorý treba opraviť, cítim vôňu marhúľ, keď rozpráva o domove. Opatrne sa dotýkam jej štíhlych rúk, rúk, čo chvejúco túžia pohladiť vnuka, vpísať nežné požehnanie na čelo; pomaly vstávame, už musíme - chcem vyplakať všetku beznádej a zúfalstvo, na ktoré sa človek zmôže. V sivomodrých očiach má nezlomné slová nádeje - dočká sa návratu aj zvítania. Usmejem sa. „Mama, už čoskoro prídu, pôjdeme domov, všetci.“ Zobudila som sa uprostred noci a ešte dlho plakala do vankúšov...
Nočný chlad je skoro tak príjemný ako nedeľné ráno, keď ruch sveta ustane, len vtáčatá spievajú ešte na svitaní, po obzvlášť horúcich dňoch. Takto nemo, takto spútane, sa často pristihnem pri tom, že si šúcham ospalé oči, hoci ich dráždi hlas neďalekého lesa - ani neviem, odkedy poznám jeho temnú hĺbku. A temný chlad sa vpíja pod alabastrovú pokožku za slová, ktoré si mi, kedysi, chcel vytlačiť z pier, lebo si ich potreboval počuť.
Kvetinárka mi z jediného pozdravu vyčíta záujem vdýchnuť voňavé kráľovstvo farieb, fundament tvarov a veľkostí, ktorými je nasýtená celá dielnička, v akej umelecké srdce tejto ženy pracuje. Chvíľu vnímam prácu jej štíhlych rúk, žasnem nad tým, s akým sálajúcim citom vytvára ikebanu. Nemá otázky, nechá ma tak.
Ani mi na um nezišlo, že raz budem spomínať na zelovoc v malej drevenici, ktorý sa s ďalšími malými drevenicami premiestnil do hyperkomplexu. Veď mi postačí dvadsať korún na nákup základných potravín, navyše mi zvýši na dvojitú dávku točenej zmrzliny, až vyrastiem. Nádejala som sa, zrejme rovnako, že hojné kríky z parku detského ihriska nikto nevytne, a poskytnú ďalšej generácii imaginárnu bránu do záhadného bludiska, ako deťom z nášho sídliska, keď som mala takmer deväť.
Zaznela slovenská hymna, chvíľkový pohľad na chalana, ktorý drží transparent z kartóna s nápisom: ,,T a k u r č i t e ď a k u j e m e!“, a potom panoramatický záber tlieskajúceho publika. To sme už všetci v miestnosti stáli a slzám dopriali voľný priechod. Demitra, Višňovský, som zvolala, a ostatní sa rozcítene pridali.
Červeň sa zmocnila mojej tváre, keď si si pýtal pohľad neznámej, ktorá ti sedela naproti. Cítila som, ako sa kúsok z teba stratil, a je dobré, že som cítila práve toto, lebo ty neznámy, ktorého skryté kráľovstvo duše si prisadlo, si potreboval istotu, že v tom nie si sám. Na čas, aký nám stekal z očí, si sa bezradne díval cezo mňa, do mňa, akoby si odvykol veriť snom, a hľadal v duši rozvlnenú krajinu a chodník, po ktorom sa nebude treba náhliť. V objatí diaľok sme si istejší, lebo v slovách nezanechávame zvädnuté kvety ani zlomené ceruzky, ale pohľad na ne môže vpísať neobvyklú blízkosť.
