Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Kvety do tohto bytu patria, pretože domov bez kvetín, bez zelene je smutný a prázdny. Len kúsok zelenej prírody blízko mňa, ktorú si môžem dopriať po celý rok, bez ohľadu na výčiny počasia. Človek nechce a nemá byť sám, inak by na svete nebolo ľudí, keby to nebola pravda. Kedy mi nemé rastliny nastokli za ľudí náplasť, sa nepýtaj.
Mamke sa vytvára niekoľko vrások na čele, keď zabára oči do tituliek novín. Akoby zápasila s myšlienkami, ktoré sú dosť ďaleko od obsahu výtlačkov.
Mala som chuť zakričať - Teta, stojte! Priechod pre chodcov je pár metrov od vás, len si preboha nezaviňte smrť, nespôsobte doživotnú traumu šoférom, okoloidúcim, nebuďte príčinou nezmyselného nešťastia vašich detí, manžela, rodiny. Teta, hazardujete so životom, kvôli piatim minútam, pre ktoré sa nemusíte domov vrátiť vôbec?
Dojímavý príbeh o priateľstve medzi nespútanou Idgie a pôvabnou Ruth sa odohráva v dvadsiatych rokoch XX. storočia v Alabame. O príbehu ich spoločnej cesty rozpráva svojská postaršia dáma Ninny, s ktorou sa zoznamuje Evelyn; žena v strednom veku; prichádzajúca navštíviť príbuznú do sanatória. Postupne sa zbližujú, jedna v druhej nachádza priateľku. Evelyn, ženu v domácnosti, ubíja stereotyp v manželstve, a tak robí všetko preto, aby ho oživila. Vďaka príbehu zocelí sebavedomie a naberá odvahu...
Sú ľudia, ktorí sa zrieknu svojho osobného života, lebo sa hanbia žiť pre seba samého, keď je dookola toľko nešťastných. Zrejme ani v marci nebudem tak dobrá, aby som na seba bola hrdá; nie tak, a nie natoľko, ako sú iní silní ľudia ochotne a nerušene pomáhať, bez toho, aby ich k tomu niekto viedol; aby ich s prosbou o pomoc, vôbec niekto oslovil. Liečia choré duše, tíšia utrpenie, hľadajú spôsoby pomoci. Nevymýšľajú dôvody, pre ktoré sa nedá to alebo ono. Ostáva po nich kus práce. Sú to pozemskí anjeli, pri ktorých miznú muky; ich nezištnosť a láskavosť sa rozlievajú v srdci ako v širokom mori...
Dve kočky sa veselo rozprávajú posunkovou rečou. Nerozumiem im ani slovo, ale ich radosť sa šíri, bez toho, aby slabla, a to je dobre. Prirovnám k lesnému škovránku, ktorý dokáže veselo trilkovať aj pol hodiny pod oblakmi, alebo si sadá na strom, aby svoju pieseň dokončil. Dať dňom tvar a veciam svoje miesto. Obraz v nás rozpráva výstižne, miesto slov. Túžime obklopiť svet, stisnúť mocne to, čo chceme dokončiť.
Vivaldiho Jar sa ozýva v sne môjho poludnia, keď vrava sveta na istý čas zaspala. Cesta k hudbe, akoby verne spútaná so srdcom vari každého tvora, ktorému učarovala v správnych chvíľach, keď sa prvé tóny vtisli do uší, a potom pôvabne okúzlili na celý život. Hudba dostala šancu. Na základnej škole sme s L. vytvorili melódiu a text piesne, keď sme ako strelené vzali prútený košík na prvý piknik v prírode. Počas štúdia sme si vymenili listy, v ktorých nepravidelné pohmkávanie dostalo príchuť pikniku, iba tak, keď nič iné netreba. Snáď pre myšlienku a pocit zo spomienky súvisle rozmotať vône tónov po texte, ktorý nám niečo rozpráva. Bodka krátkej animácie nespieva, ale poznáme jej hĺbku.
Preniká škárami starého rámu. On. Ozývali sa hlasy a prosby, ktoré nik nevysloví, a predsa o nich všetko vieme, lebo poznáme a počúvame, čo príde narad, hoci... až príliš včas dôležité zmeškáme, čo nás počas tesnenia prefučateľného rámu zajtra zabolí. Niekoľko zreničiek listovalo v roztrasených oknách, akoby práve rozbúrené myšlienky boli nápory vetra a hroziace konáre za skleneným obzorom, ktoré nestihol nikto z nás dohoniť, nadane dokončiť. Stačí vziať noviny, z útržkov poskladať podobu čohosi, čo napokon ukážeme priestoru, ktorému čosi chýba; nielen domček jedným ťahom. Fúknuť odvahu, nech je čas ísť. Niekedy to stačí.
Tvoje oči raz opäť získali odtieň poslednej prechádzky, ktorú si pamätám počas chôdze, v úsmeve a hlase, keď si kládol radosť do každého kroku.
Vidím ho v dave a z diaľky. Stojí na svojom mieste, pán s časopisom pritisnutým k hrudi. Vyzerá staršie na vek, ktorý mu skúmavo a zaokrúhlene už niekoľko týždňov odhadujem. Pozdraví sa. Slušne a nevtieravo. Letmý úsmev, kývnutie hlavou na pozdrav... ako vždy. Míňam ho, no neskrývam v myšlienkach ešte istý čas.
„Prečo ich nepošleš prostredníctvom siete alebo smskou?“ Začudovala sa M., keď ma jedno poobedie pristihla nad rozpísanými pohľadnicami. „Ušetríš! Navyše, nehrozí, že ju pošta stratí, alebo sa odoslanie oneskorí!“ popri komentovaní položila hrnček čaju na kraj stola, a brala fotografie, ručne zhotovené drobnosti alebo jemné pozornosti z dreva do rúk, jednu po druhej.
Keď sa spojí kulinárstvo s ďalším umením, máme tu jedinečný zážitok. Práve počas adventu má kuchyňa svoje osobité čaro rovnako, ako tradícia vyzdobeného stromčeka, keď nás opája teplo znamenitých dojmov, vôňa ihličia, medovníkov, tlejúce sviečky, púť za uskutočňovaním želaní, puto rodiny a jej posolstvo. Niekto si recepty zbiera pre radosť, návraty, alebo z nemohúcnosti zapamätať si prináležiace ingrediencie. Možno aj vy sa s receptom radi podelíte, odovzdáte ho ďalej. Sú ľudia, ktorí však tajomstvo rodinného klenotu zveria ďalšej generácii, až nastane ten správny okamih. K niektorým receptom prichádzame experimentovaním, skúsenosťou, trpezlivosťou, nápadmi. Medovníky k tomuto obdobiu nevyvrátiteľne patria, tak sa s vami o jeden recept podelím.
