mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Dedko mal niečo cez dva metre. Bolo zábavné pozorovať ho pri sadení cibule, ako balansuje na tenkej doske. Prekladal svoje obrovské topánky jednu vedľa druhej, ako v logickej hádanke, kde je potrebné umiestniť určitý počet predmetov do daného priestoru.
Kalorická žičlivosť posledných týždňov, ako i vhodná nedostatočnosť pohybu, priniesli svoje ovocie. Môj pás nabral nebývalých rozmerov, tuk v rozkošnom tvare pod kožou potešil moje oko.
Pred domom na lavičke sedelo dievča s igelitovou taškou. Malo v nej niečo sklenené. Prekvapilo ma, ako tam sedí sama, bola už tma i pokročilá hodina.
Nad mestom viseli mraky plné vody, keď si mrak zmyslel, vypustil neurčité množstvo k zemi. Sledoval som mraky so zaujatím, ich farebné tóny. Opona hrala predstavenie.
V kupé sa hralo na gitaru. Mladí ľudia oblečení v prírodných farbách, čpeli dymom a dobrou náladou. Tajomstvo pohody schované v plastovej fľaške.
V živote muža príde chvíľa, keď sa musí rozhodnúť o dôležitej časti svojho šatníka. Má určité skúsenosti, aj sociálne odporúčania. Tiež reálnu predstavu, o vzhľade svojej mužnosti v konkrétnom kuse textilu. Možno mu niečo odporučí kamarát, niečo napovie reklama.
Babka s farebnou šatkou na hlave, priviedla na detské ihrisko troch šarvancov rôzneho veku. Sadla vedľa mňa a vyzbierala od chalanov fľašky s vodou.
Začalo to v učňovskom stredisku, kam som sa chodil dávať ostrihať. Ľudí tam nechodilo veľa a tak som sa rýchlo dočkal. Ďalší prosím; učnice sa okúňali, aj keď mi okolo krku uťahovali bielu plachtu.
Už starý Jano vedel, že psa si musí vybrať ešte za mladi. Aby, keď starý sa bude už iba za povelmi ťahať, mal kto ovce zavracať. A to mával oviec toľko, že štyria okolo stáda behať museli.
Starký stále do mňa dobiedzal. Vypytoval sa, či už frajerku mám. Čo som mu mal povedať, škeril by sa tak, či tak. Tak som mlčal a chystal sa, kedy to odtajím.
Traktor pluhom vyoral hrudy hliny, ostávali za ním neforemné brázdy. Vlhko zemitého povrchu sa tiahlo poľom, bolo ho cítiť aj za kríkom, na kraji, kde sme čupeli schovaní so škatuľou od topánok.
Keď sa vlak pohol, premkol ma pocit, akoby sa zo skrine skotúľali kovové guľôčky. Pocit vytúženého oslobodenia, dômyselne skrytých predmetov na vratkom priestore.
Teta ma ráno dostala do úzkych. Natrela mi chleba s maslom a urobila kakao. Otvorila okno a povedala, vraj odnesiem vajcia na druhý koniec dediny. Bol som tam len na chvíľu a hneď ma zapriahala do roboty. Keby len to, veď ešte ani slnko riadne nesvietilo.
Stál som na výpadovke a mával na autá. Mohol som ísť autobusom, no chcel som cestu zdolať inak. Tváril som sa prívetivo, lebo to je dôležité.
S kobercom v ruke a fľašou vody, som minulý rok smeroval za slnkom na strieborný pekáč strechy. V čase, keď malo slnko ambíciu posypať belobu pokožky bronzovým nádychom.
Susedia prerábajú byt. Vyhodili umakartové jadro a sused z pórobetónových kvádrov postavil steny. Vrecia ležia na chodbe, vedľa nachystaných kachličiek.
Kúpil som si nožík a nie hocijaký. Bol to žabykláč ako sa patrí. Nechtom sa otváral, lebo tie vyskakovačky, ani hentie v puzdre schované, tie ja nemusím.
Stromy v parku už smelo kreslili dlhé tiene na chodníky. Predvádzali štíhle siluety a ja som im závidel drevenú spriaznenosť v korunách.
Nepoznal som ten strach dôverne, ale počul som o ňom veľa, mnoho prečítal. O jeho intenzite a jedinečnosti. Neveril som, že ma zaskočí jeho sila.
Vždy som mal hnedé oči. Je to skutočnosť s ktorou som sa stotožnil. Často som si predstavoval seba, s očami modrými, žiariacimi, v ktorých by sa utopila každá, ktorá by sa do nich pozrela. Ale to bola len taká absurdita.
