Marian Baran
Ako zbaliť dievča
Keď nám spolužiak z vyššej triedy opisoval ako zbaliť dievča, zdalo sa mi, z jeho rozprávania, že chlapec musí byť tak trochu prasa, aby to prebehlo hladko.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené

Keď nám spolužiak z vyššej triedy opisoval ako zbaliť dievča, zdalo sa mi, z jeho rozprávania, že chlapec musí byť tak trochu prasa, aby to prebehlo hladko.

Niekedy, keď sa večer vraciam z práce domov, prestupujem v meste z električky na autobus. Nie je to dlhá trasa. Pár krokov vedľa zatvorených obchodov a ich výkladov.

Rúbanie dreva je veľká veda, trebárs ako fyzika. Dôležitá je nielen sila, ale aj patričný rozmach, švih a uhol dopadu. Ale podstatná je sekera.

Horoskopom ani vešticiam. Ani tej slečne pred potravinami, ktorá mi tvrdila, že všetko čo sa stane je niekde napísané. Však potom to len stačí prečítať a v dostatočnom predstihu informovať osobu ktorej sa to stane.

Večer som po ľadovej škrupine chodníka dotancoval pred večierku. Majú tam niekoľko druhov piva, všeličo do chladničky a iné dobroty.

Otec mal veľa kníh. Mal ich všade. V knižnici v obývačke, na chodbe na poličke, i v kuchyni. Boli to iné knihy, ako tie moje obrázkové. Na každej strane boli písmená a niektoré boli tak hrubé a ťažké, že som ich ledva udržal v rukách.

Dôchodkyne stáli pred domom oblečené v relatívne pokojnej starobe. Šepkali si dôvernosti so zanietením pre detail. Potichu sa prekárali.

Sám so sebou som u doktora nebol riadne dlho. V posledných mesiacoch som ale dospel k presvedčeniu, že je správne poznať svojho doktora. Cítil som sa ako plienka v mraze, vonku na šnúre. Čistý, biely a stuhnutý na kosť.

Ráno bolo všade ticho. Niekto si práve líhal do postele, iný sa prevrátil na druhý bok. Ja som na chodbe privolal výťah a počúval jeho žalostný ston. O poschodie nižšie pristúpil starší chlap, spod vlnenej čiapky mu neposlušne trčali vlasy.

Viem to o sebe už dávno. Niekedy mi je zaťažko priznať to, ale pre pokoj prikývnem. Aj verbálne privolím po vypočutí zvukového záznamu. Veď keď sa zobudím, alebo som prebudený, nič zvláštne nepočujem.

Hviezdoslav v utorok nehybne pozeral pred seba, hľadal slová na zmenu čo nastala, na námestí pred ním. Stánky skladali. Trámy ukladali na seba. Skrutky ležali schované v obale, ktorý ich chránil pred rozsypaním na studenej dlažbe.

Mama nás na sánkach vytiahla hore kopcom. Keď sme sa spúšťali dole, brzdila, aby sme nešli príliš rýchlo. Keď sane zastavili, pomaly, ako v spomalenom filme sme sa prevrátili do snehu.

Vždy v decembri, keď napadne sneh, tak sa scvrkne zemeguľa. Chodníky zrazu nestačia davu ľudí, cesty nestíhajú odvádzať prúdy áut. Cestári nestíhajú odhŕňať sneh, ktorého je priveľa, lebo oba póly sú bližšie k rovníku. Toľko k dôvodu zimy.

Mám prácu v ktorej oblek, ako oblečenie, nie je povinnosťou. Napriek tomu mám k oblekom priaznivý vzťah. Môj prvý skutočný oblek mi ušili na maturitu.

Mám suseda. Má dve školopovinné deti a nemá internet. Viem je to zvláštne, to s tým internetom. Aj som mu to povedal a on na mňa pozeral tak, ako pozerajú tí čo nemajú internet, na tých čo ho majú.

Pokrájal som pliecko na malé kocky a vysypal do plastovej misky. Nechcelo sa mi ho dusiť a pozerať, ako sa v ňom priesvitná cibuľa celkom stratí. Rozhodol som sa, že ho naložím do pácu.

Problémy so spánkom sa u mňa objavujú pravidelne. Vždy s príchodom chladnejších, kratších dní prichádza aj táto moja nespavá etapa. Zvykol som si prebdieť tieto problémy.

Plač mojej mamy mi trhá srdce. Je vážne chorá, jej stav sa môže kedykoľvek radikálne zhoršiť. Doktor zo záchranky, ktorú som zavolal, sa ma ani nič nespýtal. Vtrhol do izby k ležiacej mame.

Skoro ráno sedel v kaviarni penziónu iba jeden chlap. Pil kávu, fajčil a pozeral na stránky novín cez obrovskú lupu. Bola veľká ako okno v ponorke.

Hudobného nadania sa mi neušlo. Zmieril som sa s tým. Nehral som ja dievčatám pri ohni na gitare a nepodfarboval som túto atmosféru podmanivým zamatovým hlasom.