Iné moje texty môžete nájsť:* na tejto N-kovej stránke* na tejto Gorilej stránke* Sieťovkové recenzie Zoznam autorových rubrík: Rozchodológia, Zápisky zblúdeného motovidla, Vtedy a dnes, Čo mi napadlo, Čo ma štve, Fotografie, Spôsob ako prežiť, Moje malé potešenia, Neverte ničomu, Zverejnené v tlačenom Sme
V pätnástich si myslíte, že najkrajší vek je osemnásť rokov. V pätnástich si vravíte, že len potom sa budete môcť vracať domov až nadránom. V pätnástich sa tešíte na bezstarostné skúšky svojej reprodukčnej funkcie. V pätnástich viete, že budete môcť voliť volených zástupcov ľudu. V deň osemnástych narodenín sa slávnostne ofučíte na predavačku, ktorá od vás žiada preukaz totožnosti pri nákupe alkoholu a tabaku. A potom to príde.
Za vzor nám dávajú matku Terezu, ktorá pomáhala chudobným. Doma sme nútení pomáhať mladšiemu súrodencovi so skladaním skladačky a v čítanke sa rozplývame nad tým, ako Janko pomohol babičke prejsť cez cestu. Mamy a otcovia pomáhajú svojím deťom s domácimi úlohami, zháňajú pre nich doučovanie a najradšej by za svoje deti aj žili. Chodiac okolo špinavého bezdomovca rozmýšľame, prečo máme taký blbý pocit. Každý, kto pomáha, je vynášaný do nebies, pretože je to tak správne. Keď nám obete nášho pomáhania napľujú do tváre, že sa o nič neprosili, ohromne sa čudujeme a sme zaskočení.
Muži sa ich boja ako čert kríža, lebo nevedia, čo s nimi. Naše dorastajúce deti ich posmešne komentujú slovami...mama, čo reveš, je to len blbý film. Naši rodičia v nich vidia náznaky katastrofy. Aj my sa za ne hanbíme, schovávame mililitre slanej vody do vreckoviek, aby sme neprišli o zvyšky falošnej dôstojnosti. Oni si však s nami robia čo chcú. Keď sa už nedá inak, vyhovoríme sa na hormóny.
Za čias mojej socialistickej školopovinnej mladosti bolo meno Baťa symbolom zahnívajúceho kapitalizmu. Oficiálne (rozumej vo vtedajšej učebnici dejepisu) sme sťaby žiaci druhého stupňa základnej školy pri jeho mene robili fuj. Preto mi nešlo do hlavy, že keď moja susedka - stará pani z prvého poschodia vytiahla zo škatule staré ošúchané baťovky, držala ich v úcte ako archeologickú vykopávku a nedovolila si mi na ne ani siahnuť. Vraj sú to najlepšie topánky jej života. Nuž, boli mi bližšie biele čínske tenisky z maďarského trhu, ale na tú iskru v očiach som si spomenula, keď som čítala agentúrnu správu o úmrtí Tomáša Baťu mladšieho. A nielen preto.
Pokazil sa mi na foťák (no... nepokazil, padol na skalu uprostred záberu). Oprava by bola pomerne drahá, tak som sa rozhodla kúpiť si nový. V časoch ranej mladosti som s tým mávala problém, ale dnes sa už smelo odvážim vstúpiť do obchodu s tovarom, ktorý navštevujú hlavne muži. Ide o predajne čohokoľvek, čo sa začína predponou hifi, stereo, audio, foto, video, stŕka sa to do auta či na auto, alebo sa to tvári ako telefón, počítač, vŕtačka. Postup je nasledovný:
V meste, v ktorom som kedysi dosť dlho žila, som na zastávke autobusu pri domove dôchodcov pravidelne stretávala Starého pána. Vždy ma pozdravil slovami „ručičky bozkávam, mladá pani a vysvetlil mi, že práve ide do pekárne po čerstvý chlieb. Keď som mu spomenula, že sa sťahujem, prekvapil ma vetou: Ale vy, perla tohto mesta?... verte mi, že takéto niečo mi žiaden muž ešte nepovedal.
Ten nápad som ukradla priamo Grékom. Kým na krádež svojho nou-hou prídu, dávno budem so zarobenými eurami na Bahamách. Na upečenie poriadneho balíka peňazí potrebujeme tieto ingrediencie: 1 storočnú babičku s chalúpkou (najlepšie drevenou), 1 krčmu pre sto a viac osôb, 5-6 krojovaných členov ľubovoľného amatérskeho súboru ľudového tanca, kuchyňu s personálom, pár študentov na obsluhu a jedného rýchleho fotografa s bleskom.
Sú isté hodiny dňa, keď uprednostňujem telku pred vylihovaním na pláži. Keď je vonku 35 stupňov v tieni, ležím radšej nehybne v klimatizovanej izbe na klimatizovanej posteli a snažím sa neprodukovať teplo. Jediný pohyb, ktorý zvládam, je držanie diaľkového ovládača a jeho občasné pohladenie. Dnes je na programe veľmi živá diskusia dvoch gréckych moderátorov o najnovšej reality show, ďalej päť kanálov so zábermi nejakého lesného požiaru a ďalšie štyri so zábermi potápajúcej sa lode. Posledný kanál je teleshoping.
Priateľka mi poslala báseň, ktorú napísal jej syn. Je trochu kostrbatá, básnik z neho asi nebude, mňa však na nej zaujal obsah. Moje deti sú na tom podobne ako tento chlapec, chcela by som im nazrieť do hlavy, oni ma však zatiaľ nevedia pustiť... sú ešte malé, ale to neznamená, že necítia.
...či je človek pekný, nosatý alebo strapatý...dôležité je, či mi vonia...
Mala som kedysi spolužiaka. Všetci ho považovali za zlého a neposlušného. Vyvrheľ triedy. Večný vinník čohokoľvek od rozbitého okna až po žuvačku na stoličke učiteľa. Keby nebol príliš mladý, asi by bol zodpovedný aj za druhú svetovú vojnu. Učiteľka ho vždy okríkla ako prvého, hoci hučala celá trieda. Raz sa nám dokonca stalo, že chýbal a ona ho obvinila, že počmáral triednu knihu. Zháčila sa až vtedy, keď sme sa začali pochechtávať. Vedela som, že má staršieho brata, premianta školy. Rodičia mu ho vždy dávali za príklad, učitelia mu nezabúdali pripomínať, pozri na brata, zase vyhral olympiádu, a čo ty? Neučíš sa, flákaš to, nezapáraj, polepši sa, ty hádam ani nie si syn tých istých rodičov... On sám sa už ani nenamáhal nič vysvetľovať, nebránil sa, mali sme pocit, že sa mu to dokonca začína aj páčiť.
Muž má postaviť dom, zasadiť strom a splodiť syna. Kedysi sa tento výrok bral smrteľne vážne, dokonca sa trvalo na tom, aby bolo dôsledne dodržané poradie úkonov, ktoré musí správny chlap vykonať, aby nevyšiel na posmech celej obci. Dnes si mužov doberáme, že na poradí nezáleží, stavbu domu zabezpečí stavebná firma, lesy sa skôr rúbu ako vysádzajú a budúcim otcom tvrdíme, že vôbec nie je dôležité, čo to bude, hlavne aby to bolo zdravé. Lenže čo tým mužom vlastne ostane? Zarábať peniaze?
Stála som v dlhom rade v lekárni, fufňala som do zhužvanej vreckovky a dúfala som, že sa hádam čoskoro dostanem do postele. Nervozita sa dala krájať, lebo fungovalo len jedno okienko, ale vidina len jednej osoby predo mnou v rade mi dávala nádej, že môj ukýchaný deň čoskoro zakončím riadnou dávkou tabletiek...lenže akurát tá jedna osoba, pomerne mladá blonďavá dáma v kožuchu, ma uvarila na mäkko. Prišla totiž reklamovať liek, ktorý jej tam predali.
...určite by som mu dala rýdzo slovenské ženské meno. Žiadne Elle, Emma, Marianne ani Rebecca, ale naše, ktoré ponúka slovenský kalendár. Vari je horšia taká Agnesa, Bohumila či Jolana? No a aby sa môj sprievodca ženským svetom nestratil v stánku medzi ostatnými, som ochotná mierne upraviť názov v zmysle zásady čím viac spoluhlások, tým lepšie. Ponúkam teda môj pohľad na obsah periodika Agnessa s podtitulom všetky sme krásne (vopred uvádzam, že ide o science-fiction).
Nemám na hlave pletenú čiapku, nevlastním ani vlnený kabát. Do dôchodku mám ďaleko a napriek tomu som rada, že je tu. Vydýchla som si, lebo len vďaka jeho skromným slovám plným pokory budú moje sviatky šťastné a pokojné. Je dobre, že nám všetkým pripomenul, koľko dobra spáchali poslanci na ľuďoch, keď schválili štátny rozpočet.
Mami, dnes mal Lukáško v škôlke takú veľkú pištoľ, tak ma zastlelil. Kúpiš mi tiež takú v obchode, aby som ho mohol zastleliť aj ja?
Narodila som sa v sedemdesiatych rokoch. Som teda Husákove dieťa. Nie, nesplodil ma tento človek (aspoň mamka tak vraveli), ale som vraj výsledkom bezúročných mladomanželských pôžičiek a zúrivej politiky normalizačnej strany, ktorá túžila vychovať čo najviac pionierov. Predstavujem si to tak, že každý člen strany dostal za úlohu chodiť od domu k domu a presviedčať manželov v plodonosnom veku, aby hupsli do perín a.... viac neviem, bola som vtedy malé vajíčko.
Kedysi dávno, ešte v časoch, keď vrchol technickej vyspelosti československej domácnosti predstavoval farebný televízor, začal sa tento príbeh. Stala som sa gymnazistkou v rokoch osemdesiatych, keď papaláši prišli na to, že taký gymnazista nevie poriadne vlastne vôbec nič. Vymysleli teda voliteľné predmety (teraz samozrejmosť, vtedy hit päťročnice v oblasti socialistického školstva). Jedni zúfalci skúšali kresliť súčiastky do obrábacieho stroja (to baby žrali), iní sa priúčali strojopisu (nedostatok písacích strojov sa riešil tým, že si adept desaťprstovej metódy obkreslil na výkres všetky písmenká zo živého stroja a potom do dotyčného výkresu ďobkal ako ďateľ do kôry). Ja som obišla celkom dobre - stala sa zo mňa budúca expertka na programovanie.
V nedeľu pršalo. Aby mi dieťa nezbúralo dom, šli sme sa doobeda prejsť po meste. Košická Hlavná ulica bola veľmi smutná, nikomu sa nechcelo čľapkať sa v daždi, len tetušky sa náhlili z kostola, žobravé cigánčatá obiehali cukráreň a pýtali si drobné na ockove pivo. A potom sa to stalo.
Aj vy patríte k tým ľuďom, ktorí sú alergickí na články o Paris Hilton? Ja teda áno. A keď som si ráno prečítala nadpis článku v jednom drbníku (tak volám tie skvelé plusové plátky), pomyslela som si, že tá koza už naozaj nevie, čo by od Ježiška chcela dostať. Potom som si ten inkriminovaný investigatívny článok prečítala.
