Som cestujúci vo vesmírnom metre, ktorý pred 50 rokmi, vystúpil na zastávke, s názvom Zem. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Vesmír je obrovské múzeum príbehov. Správca múzea ich opatrne ukladá do sklenených vitrín a každé ráno utiera, aby nezapadli prachom. Každý príbeh niekto vymyslel, podobne ako ja tento. Podobne ako kedysi niekto vymyslel mňa....
Odtrhol som oči od posledných domov dedinky Vajnory, ruky od plota z pletiva a otočil sa smerom k modrému moru. Tvorilo ho okolo stovky mladých mužov v modrých teplákoch, s ostrihanými hlavami a vyjavenými očami. Bol som súčasťou tohto mora. Mora, ktoré sa o pár chvíľ zmení na zelené. A bude takým tristošesťdesiatpäť dní.....
......táto veta ma vytrhla z ranného polospánku s otvorenými očami. Automaticky som pošmátral v peňaženke medzi „drobnými" a po chvíli váhania medzi eurom a päťdesiatimi centami som napokon dal do kasičky žene stojacej pred obchodom, mincu s vyššou nominálnou hodnotou. Keď som o dvadsať minút vychádzal z predajne stála obďaleč a nejaký rozhorčený starší pán od nej žiadal akési papiere...
Mnohí si určite pamätáte dobu, keď sovietska ceruzka bola náš vzor, sovietske sliepky znášali vajcia s pečiatkou „vyrobené v ZSSR" a keď slovo dočasne znamenalo niekoľko desaťročí. Bola to doba, kedy sa zo slovanských bratov stali neželaní strýčkovia a z usmievajúcich sa osloboditeľov, zachmúrení okupanti.
Raz ročne sa so svojou rodinkou vyberiem do košickej ZOO, kde strávime v spoločnosti zvierat z celého sveta, jeden príjemný a poučný deň. Deti aj manželka sa na tento deň už niekoľko dní predtým tešia a ja sa teším, že sa tešia oni. Veď to poznáte. Jeden deň v roku však myslím stačí. Hlavne keď doma máme taký menší zverinec...
Počas vysokoškolského štúdia v polovici 80. rokov minulého storočia, som mal na internátnej izbe dvoch spolubývajúcich. Jožo bol taký priamy a dobrosrdečný chlapec z dediny, ktorý veril len tomu, čo mohol chytiť do ruky. Vlado bol však zložitejší prípad. O pár rokov starší, mestský chalan, ktorý po večeroch čítal Moodyho „ Život po živote“ v anglickom origináli. Keď sme sa následne po nociach o tejto knihe rozprávali prežíval som akési svoje prvé „hororové“ príbehy...
V kultovom českom filme Pelíšky bola jedna scéna, kde učiteľka počas rodičovského združenia oznamovala prítomným, že ich deti začali v komunikácii príliš používať neslušné slová a to hlavne slovo „prcat“. Pre lepšiu ilustráciu ho vzápätí napísala kriedou na tabuľu. To, že o chvíľu vstúpil do triedy rodič a jeho zrak spočinul samozrejme na tom slove, dodalo tejto scéne ešte o niečo humornejší rámec.
Počas mojej svadobnej hostiny som sa v istom okamihu snažil neúspešne otvoriť plastovú fľašu s Coca Colou, aby som svojej najdrahšej polovičke nalial trochu bubliniek do života. Hlavný čašník, ktorý bol v tom čase na druhom konci miestnosti to zbadal, obišiel všetkých svadobčanov a prišiel mi pomôcť. Odvtedy ubehlo už štrnásť rokov a pri každom našom náhodnom stretnutí sa na seba usmejeme a pozdravíme...
Keď mi pred štrnástimi rokmi zomrel otec, moja mama vtedy medzi slzami rezolútne prehlasovala, že ho prežije maximálne o niekoľko mesiacov. Zostala totiž v dome sama a v kombinácii so smútkom, ktorý ju celú zahaľoval do čierna, bola jej reakcia celkom pochopiteľná...
Kráčam so svojou deväťročnou dcérou zo školy smerom domov. V momente keď prechádzame okolo jednej bytovky, pozdĺž ktorej sú porozhadzované papiere, plastové fľaše a zopár iných odpadkov, sa zrazu zastaví a po chvíli rozhliadania prehlási. „ Tati, nemohli by sme to tu poupratovať ?“
V neolympijskej disciplíne „beh cez prekážky na 4 roky“ sa táto vládna koalícia rýchlym tempom blíži k ďalšej prekážke. A podľa všetkých sprievodných znakov im jej preskočenie dá asi poriadne zabrať. A to nielen preto, že k autorovi prekážkovej trate, Igorovi Matovičovi, sa tentoraz pridal aj poslanec za KDH, Radoslav Procházka.
Už samotné slovo prokurátor vzbudzuje u ľudí akýsi neurčitý pocit autority až bázne. O to viac, ak je ešte doplnené slovom generálny. Ale je tiež pravda, že na Slovensku sme si už tak trochu zvykli na to, že dôstojnosť a vážnosť rôznych štátnych a ústavných funkcií, najviac degradujú práve ich vykonávatelia....
Raketový štart momentálne najúspešnejšieho tureckého vývozného artiklu telenovely „Tisíc a jedna noc“ ma pravdupovediac trochu zaskočil. A zrejme tiež zaskočil nielen konkurenčné média, ale aj samotnú televíziu Markíza. Tá sa však rýchlo zorientovala a vpúšťa turecké noci do našich slovenských večerov, štyri dni za sebou a to v najsledovanejšom čase. Ako sa však hovorí, každé čudo trvá tri dni a zdá sa, že tomu tak bude aj v tomto prípade....
Keď v januári 2009, pri príležitosti začiatku českého predsedníctva EÚ, inštalovali v budove Rady Európy dielo sochára Dávida Černého, ktoré zobrazovalo napríklad Bulharsko ako turecký záchod a trebárs Slovensko ako maďarskú salámu obviazanú trikolórou, ja osobne som to bral ako viac-menej výstižnú recesiu, ktorá zobrazovala určitý pohľad zvonku, nad ktorým sa možno zamyslieť i keď oficiálne reakcie všetkých dotknutých štátov boli o niečo podráždenejšie. Po dvoch rokoch sa pomyselné žezlo dostalo do rúk Maďarska a akoby si naši južní susedia povedali, že Čechov tromfnú. Alebo inštalácia koberca výtvarníčky Lívie Pápai s rozlohou 202 metrov štvorcových, skrýva v sebe niečo iné ?
Jedného dňa som si povedal......a dosť. Dosť bolo podporovania strán, ktoré sa na mňa vykašľali v momente ako sa dostali k moci. Dosť bolo sklamaní a rozčarovaní z nenaplnených predvolebných sľubov. Urobím tomu rázny koniec. Založím si svoju vlastnú politickú stranu....
Keď pred pár mesiacmi odišiel z funkcie generálneho riaditeľa televízie Markíza, Václav Mika, vnímal som to ako niečo, čo je medzi ním a manažmentom CME a oni poznajú aj skutočnú pravdu. Keď na jeho miesto prišla po pár týždňoch Zuzana Ťapáková prijal som to so zvedavosťou, čo táto zmena Markíze a v konečnom dôsledku, nám divákom, prinesie. A teraz, po niekoľkých mesiacoch, by som sa rád novej generálnej riaditeľke, poďakoval.
Tento článok som sa rozhodol napísať hlavne pod vplyvom niektorých reakcií na môj predošlý blog „ Naozaj sú muži z Marsu a ženy z Venuše“ ? Postrehol som, že niektoré diskutérky, zaujali dosť sarkastický postoj ku knihe Johna Greya, ktorú som použil v názve a vycítil som, že na ňu nazerajú so značným dešpektom až nezáujmom o jej obsah. Proti gustu žiaden dišputát, ale aj tak si myslím, že si táto kniha zaslúži rozhodne viac našej pozornosti...
Európa je zvláštny kontinent. Z hľadiska histórie i súčasnosti mi pripomína zaoceánsku loď, ktorá premáva medzi Áziou a Amerikou. Z karaky admirála Krištofa Kolumba sa síce hlavne v minulom storočí stal vojenský krížnik, ale v posledných desaťročiach je tu očividná snaha o jeho úpravu na luxusnú výletnú loď i keď minimálne s tromi turistickými triedami. A v posledných rokoch mi bohužiaľ, čím ďalej tým viac, začína pripomínať neslávne známy Titanic.
O stretnutí s obyvateľmi Marsu už bolo napísaných veľa kníh a natočených zrejme ešte viac filmov a to väčšinou katastrofických. Všetky sa však zakladali na úplnej fikcii, zatiaľ čo každodenné stretnutia našich drahých polovičiek s nami, mužmi pochádzajúcimi z Marsu, sú až neromanticky reálne. Ostáva len záhadou, prečo si tieto Venušanky dali s nami rande, práve v kaviarni Zem. Asi tu varia dobrú kávu....
Zrejme si ešte pamätáte tento americký komediálny seriál, v ktorom jeho hlavný predstaviteľ, doktor Cliff Huxtable, väčšinou hravou psychológiou, s humorom a nadhľadom, riešil rôzne situácie a konflikty v svojej rodine a to hlavne v prípade detí. Neviem ako vám, ale mne sa vtedy zdalo i keď sa mi seriál veľmi páčil, že v našom bežnom stresovom živote, je dosť náročné podobné výchovné metódy úspešne realizovať. Ubehli však roky a rád konštatujem, že sa mi to snáď občas aj trochu darí....
