Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Nebývala na intráku, mama jej nebalila rezne do vlaku, od malička chodí do tej istej knižnice. Bratislavčanka je lenivá a pohodlná. Nesnaží sa. Nemá predsavzatia a potrebu súťažiť. Lakte nevyužíva ani v práci, ani v obchodoch, ani v električke.
Hrozné peklo. V boku ma pichajú mamine rezne, v krku ma tlačí včerajší veterník a žalúdok mám zavalený krajcom chleba. Neviem sa nadýchnúť. Na lýtkach ma štípe pŕhľava, nohu mám zakliesnenú v teniske a na malíčku mi rastie pľuzgier. Funím ako prasa. Každý výdych mi reže telo. Kto vymyslel behanie?!
V studenom vzduchu blikajú sviečky. Mesiac vrhá tieň na osvetlené hroby. Ľudia, zdá sa, ani nenašľapujú. Šepkajú, klopia oči a opatrne zohýbajú telá nad zakopanými rakvami. Nechcú rušiť pokoj mŕtvych. V pozadí vyzváňa kostolný zvon. Cudzinec sa len díva. Takú krásu v živote nevidel. Tisíce horiacich sviečok a mĺkva ríša duší. Druhého novembra, na ten deň tak skoro nezabudne.
Nikto vám neverí, točíte sa v bludnom kruhu, neviete sa pozbierať. A potom nenápadne zabijete. Zaútočíte a ohúrite ako šelma schovaná v kúte. Stanú sa z vás tichí zabijaci.
Ležím na deke za záhonom ruží. Pri časopisoch a minerálke. Nado mnou štebotaví vtáci a plávajúca obloha. Lúče ma šteklia, vzduch vonia teplom a slnko oslavuje nedeľnú pohodičku. Zbytočná pretvárka. Cítim sa mizerne. Ja úbohá. Ja stratená. Ja nula. Mamííí, mááám depku!
V hustom daždi ležal na kraji diaľnice ako zmoknuté vrece vypadnuté z okoloidúceho nákladiaku. Autá prskali a kamióny odfukovali kúdoly špiny rovno do jeho vlasov. Vnútorný hlas mu šepkal: "Vstaň, prekroč svoj tieň a rob všetko novým". Nevládal.
Lenka si to praskla pod panelmi hneď ako ju prepustili z liečenia. A teraz nastupuje do prehriateho autobusu. Klesá na sedadlo, ofina jej padá do tváre, krk nevládze udržať hlavu v kokaínovom nebi. Vzdáva to v mene rajských pocitov. Spotené vlasy jej zakrývajú padnutú hlavu.
Keďže svet vonia a zeleň to hlce hlava nehlava, veci neriešim.
Dvíham kotvy, je čas ísť. Súmrak padá na asfalt, všade sa stmieva. Pozatváram okná, zhasnem svetlo. Už aj prvé hviezdy tušia, že nič iné mi neostáva. Prehodím cez plece zaplátaný batoh, v ňom sto kíl čakania a zabuchnem dvere.
Vraj ma ľúbi viac ako ja jeho. Vraj nič nie je veľa, keď ide o mňa. Je stále pri mne. Porazil svet a nazval ma jednou z mnohých. A jedinečnou zároveň.
Dnes splyniem s davom. Zabuchnem si dvere pred nosom a hotovo. Budem nervózne prešľapovať na autobusovej zástavke a tlačiť sa dnu keď príde. Budem sa motať v drogérii a netrpezlivo cmukať v príliš dlhej rade k pokladni. Zabudnem byť nad vecou. Dva neprijaté hovory, protivný predavač, otravný horoskop, rozkotúľané drobáky. Vytlačím si citrón na tvár a budem blúdiť ulicami. Ani raz ma nenapadne pozrieť sa na oblohu a zhlboka vdýchnuť svieži jarný vzduch.
Ja som Juro, obchodný zástupca pobočky jednej nemenovanej firmy. Nosím vyžehlené košele a čierne obleky s vhodnou kravatou. Otravujem väčšinou recepčné. V medzinárodných firmách na mňa manažéri nemajú čas. Som reprezentatívny, to hej. Ale je to peklo, usmievať sa a tlačiť tovar cez zuby. Pamätám si, že keď som bol decko, zvonili nám pred domom ovešané cigánky s veľkým batohom. Bol plný handier a náramkov. Ja vlastne robím to isté. Akurát nie tak okato.
Jano preradil na trojku a zamieril do Turína. Vzal so sebou manželku. Trikrát s džípom prekročili rýchlosť, vypili šesť káv a za osem hodín boli tam, kde sa díval celý svet. Lístky na otvárací ceremoniál mu zohnal Laco.
Už sú to iba šeky, letáky a zatúlané pohľadnice. Bola som prekvapená, keď sa mi v schránke objavil list s kostrbatým písmom. Dávna kamarátka z Čiech? Ofrankovaná známka toho veľa nepovedala.
Chudák Človek, nezávidím Ti. Musíš umývať riady a mrznúť pod lampou. Kravata Ťa celý deň škrtí, efekt žiadny. Alebo hej? Aj tak Ťa ľutujem. Kŕmia Ťa realitami a popcornom. Fakt sila.
Dnes nám babka uvarila kukuricu, chrúmali sme ju vonku, ešte sa dalo, pršalo iba doobeda. Kristína nám už zúrivo smskovala pred novým podnikom, kde sme mali spicha. Bolo treba rýchlo sa rozlúčiť. Babka nás odprevadila k bráne a tam k nám dokrívala suseda. No zbohom, už sa neodlepíme. Ukecaná, šťavnatá, trochu uťahaná babizňa spustila sprchu otázok, komentárov a spomienok. Smiali sme sa, vysvetľovali aj doťahovali. Piaty september som si spájala iba s Vyvolenými a prehustenými ulicami prváčikov a šoférujúcich mamičiek. Babkina suseda ma však vytrhla zo sna.
Vybavme Bohu občiansky, nech je jeden z nás. Strčme mu do ruky mobil, aké smsky bude písať. Postavme ho do rady so šekom, ako sa bude tváriť v dusnom svete. Pošlime ho na služobku preč od rodiny, či z toho nezošalie. Hoďme mu kúsok nádeje a potom mu ju špagátikom potiahneme do zabudnutia. Ukážme mu Bolkove Dědictví, či sa bude škeriť popod fúzy. Zavrime ho do kancelárie, či vydrží bez slnka. Natrime mu Majku na chlieb. Priraďme mu rodné číslo a potom mu nasúkame pokuty od poisťovne. Posaďme ho pred televízor, nech kuká správy. Nanúťme mu bulvár za osem päťdesiat. Sfalšujme mu vodičák, či neprekročí rýchlosť. Zobuďme ho po opici, či sa bude usmievať.
Na preplnenom korze chlipkáme s kamoškou kokteil a ja cítim, že to nie je ono. V noci zasa sedíme celá parta v hustom hlučnom podniku a znudene čakáme na zázrak. Nejaký výbuch smiechu, príval energie, niečo, čo by zastavilo čas. Sedím tam s nimi zo strachu zostarnúť,rozdrviť čas a zo strachu mať strach.
Dnes sme prišli domov a ja sa na seba hnevám. Nevedela som si vychutna nevydarenú dovolenku.
Dnes ráno som cestovala v horúcej staručkej 70-tke. Takmer poloprázdna s otvorenými oknami. Ja, babky, občas sa mihol nejaký prázdninujúci študent. Červená. Na chvíľu som odlepila oči od knihy a zadívala sa na bilboard tesne vedľa autobusu. Plagát a na ňom nápis Mesto Zázrakov.
