Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Na tom smutnom sídlisku, kam okrem pápeža nik nechce ísť, som pred rokmi strávila niekoľko dní. Zistila som, že existuje peklo a že nemusím najskôr zomrieť, aby som sa doň dostala.
Trik je v tom, že musím žiadať o správnu vec. Trvalo mi dlho, kým som prišla na to, čo to je.
V MHD sa ku mne predieral muž a volal: „Monika, ahoj!“ Znervóznela som, lebo jeho tvár som nespoznávala. Hrýzla som si spodnú peru a burcovala svoju pamäť. Kto to je? Kto to, preboha, je?!
V ženských magazínoch sa vždy dozviete, čo je správne. Majú však redaktorky týchto časopisov pokyny aj pre tie z nás, ktoré sú nahnevané, osamelé alebo hladné neustále?
V banke ju chceli povýšiť, ale ona dala výpoveď. Nemala chuť zabarikádovať sa v kancelárii. Založila si živnosť, chcela pomáhať ľuďom tak, aby hneď videla výsledky.
Každý rok organizujeme firemnú turistiku s kolegami z okolitých krajín. Sme rozdelení do viacerých skupín a raz to vyšlo tak, že som celý deň trávila s ôsmimi mužmi z Čiech.
Už sú to viac ako tri roky, čo som toho muža videla naposledy a predsa ho nedokážem pustiť z hlavy. Prvýkrát sme sa stretli na letisku. Čakal ma v príletovej hale a v rukách držal kvety.
Nastúpila k nám kolegyňa, ktorej mama bola mojou rovesníčkou. Oznámila mi to náhodou v rámci nášho neformálneho rozhovoru. Usmievala som sa na ňu, ale vo vnútri som krvácala.
Mená osôb sú pozmenené, všetko ostatné v príbehu je autentické. Kľúčová časť deja sa odohrá v noci pred jedným z panelákov na bratislavských Dolných honoch.
Sadlo zohráva v živote mnohých žien kľúčovú úlohu. Ustavične na nich visí a pri chôdzi sa im nehanebne natriasa. A čo je najhoršie, neopúšťa ich ani v tých najintímnejších okamihoch.
Na Schwechate som pila kapučíno s jemnou nadýchanou penou a čakala na svoj let. Opájala som sa falošnou predstavou, že ak ma lietadlo vynesie nad oblaky, môžem ujsť pred vlastnou identitou.
„Sranda, že ťa tam držia tak dlho,“ hovorí mi kamarát bez okolkov. „V takýchto firmách vraj človek po piatich odpracovaných rokoch už zavadzia a očakávajú od neho, že sa sám od seba zdvihne a odíde.“
„Vieš, kto som?“ prihovorila sa mi jedna pani na spoločenskej akcii. Hoci som ju nevidela tridsať rokov, spoznala som ju okamžite. Bola to vedúca tábora, ktorá mi vysvetlila, ako sa používa vložka.
Firma ďalej rástla. Presťahovali sme sa do novej budovy s väčšími a luxusnejšími priestormi. Jedného dňa mi na stole pristála nová pozícia a ja som ju prijala. Po sedemnástich rokoch som postúpila.
Šéf si raz v jednom denníku prečítal rozhovor s utečencom so skrytou identitou. Oslovil ho migrantov osud, ktorý navyše študoval v našom odbore. Požiadal redaktorku, aby mu na neho poskytla kontakt.
Mužský svet je pre mňa nečitateľný. Mätú ma reakcie mužov, nikdy s určitosťou nedokážem odhadnúť, čo urobia a ako sa zachovajú. Neviem, čo si myslia a to ma škrie.
Mať psychológa je v dnešnej dobe takmer nevyhnutné. Už to nie je tabu, mnohí o svojich terapeutoch hovoria otvorene. Ja som sa s tým svojím zoznámila, keď som mala pätnásť rokov.
Zachovať si súdnosť počas adventu je v korporácii náročné. Najmä keď klient pošle inštrukciu o 21:00 a ráno chce mať výsledok. Buďte netopierom, keď ste sa narodili ako človek!
Blížil sa šéf. Nemusel nič hovoriť, ten výraz tváre som už poznala. Nadýchol sa a spýtal sa: „Dievčatá, ktorá z vás má kapacitu cez víkend?“
Sedieť v open space má jednu veľkú nevýhodu. Človek sa nedokáže sústrediť na prácu. Po mnohých rokoch odkrútených v spoločnom priestore volám SOS. Syndróm open space.
