Sviatočná vianočná nálada sa na dedinách udržiavala až do Troch kráľov. Osobitní miesto vo zvyklostiach mal posledný deň roka Silvester. Nový rok vítali streľbou z mažiarov. I vtedy si ľudia vzájomne vinšovali do nového roka všetko najlepšie a hlavne dobré zdravie a božie požehnanie.
Typické pre Ľubochniansku dolinu boli dve kamenné sypané vodné tajchy – priehrady na Nižnom a Vyšnom Tajchu. Priehrady na rieke Ľubochnianke postavili r. 1812. Staval ich cisársky kráľovský strojvodca Kuska, rodák s Prosieka. Býval v Ľubochnianskej doline na Salatíne. Bol uvedomelý Lipták a Slovák. Syna Františka dal študovať na slovenské gymnáziá. Keď ich pomaďarčili, učil ho privátne doma. Vodné priehrady sa používali na splavovanie dreva (kláty a metrovica) a aj na splavovanie pltí. Prvé splavovanie dreva sa spomína na Hrone už r. 1547.
Do slovenskej tvorby a do kultúrneho bohatstva patria vo vianočnom čase už zabudnuté vinšovačky, spevné koledy, hry, chodenia s betlehemom, troma kráľmi, s Ježiškom a v súčasnosti Jasličková pobožnosť. Veselú vianočnú atmosféru domácností dotvárali betlehmeci s tradičnou betlehemskou hrou. Každoročne sa aspoň jedna skupina chlapcov naučila spomínanú hru. V čase totality, keď sa nenašli betlehemci -chlapci, urobili tak dievčatá poobliekané do mužského krojovaného oblečenia. Gombášska betlehemská hra bola podobná tajovskej hre, ktorú uverejnili Katolícke noviny 4.1.1987. V našej betlehemskej hre účinkovali piati chlapci: Anjel, Stacho, Fedor, Junák a Kubo. Anjel bol oblečený do dlhej bielej košele. Mal papierovú valcovitú čiapku polepenú staniolovými hviezdičkami. V prednej časti čiapky bol nakreslený veľký kríž a vzadu viseli farebné papierové stuhy. Na chrbte mal najel priviazané papierové krídla. Valasi boli oblečení v krojoch a kedysi v súkenných nohaviciach. Bača bol oblečený ako valasi. Ak mal kožuch, tak bol obrátený srsťou navrch ako aj jeho baranica. V ruke mali ťažké hrčavé kyjaky, na ktorých boli popribíjané pliešky, ktoré štrkali pri úderoch kyjaka o zem
Vianoce vždy patrili medzi najkrajšie sviatky roka. Ich príchod signalizoval adventný čas Od Lucie až do Troch kráľov sa zachovalo už len torzo vtedajších zvykov. Zmenil sa spôsob života, zvyky sa neopakovali a zákonito upadali do zabudnutia.
Vianoce patrili vždy medzi najkrašie sviatky roka. Ich čaro začína už ich prípravou. Vianoce sú stretnutie rodiny, stromček, cirkevné obrady, koledy, obdarúvanie sa, vianočná pohoda a sviatočná nálada. Umocňuje ich ročné obdobie a čaro i napadnutý sneh.
Už prvou nedeľou adventnou sa signalizoval skorý príchod Vianoc. Osobitné čaro adventu dodávali roráty. Je to ranná svätá omša, ktorá sa konala len v robotné dni. Začínala sa už o 6 00 hod. ráno. Na roráty sa pozývali veriaci zvonením.
Hubová (do r. 1959 Gombáš) mala len málo poľa a poľnohospodárstvo bolo len doplnkovým zamestnaním. Gombašania, Švošovci a Stankovci sa zapodievali drevorubačstvom a v 16. storočí tvorili jednu obec na čele so šoltýsom, ktorý býval v Stankovanoch. Kosili sa všetky vyokohorské tzv. Hornie lúky, aby mohli chovať niektoré z hospodárskych zvierat, ktorých hlavný pokrm bolo seno. Seno z Horných lúk bolo síce drobné, ale veľmi hnmotné, sýte a príjemne voňavé. Niektorých nocľažníkov, ktorí v ňom hneď po usušení spali, bolela hlava.
So spevnosťou našich predkov súvisela aj hudba. Medzi najstaršie hudobné nástroje mohli patriť aj píšťala, fujara a trúba. Boli to typické hudobné nástroje solistickej hudby súvisiace s pasením oviec, ktoré sa u nás chovali od nepamäti. Bezdierkové a šesťdierkové píšťaly už umožňovali hru v celom diatonickom rozsahu i s prefukovaním do vyšších polôh.
Nasledujúcu rečňovanku mi vyrozprával okolo r. 1980 náš občan Peter Chovan /nar. 1910, umrel 1991/. On sa ju naučil r. 1920 od môjho starého otca Jána Okáľa - Tomášovho z Hubovej (z Gombáša), ktorý sa narodil r. 1865 a umrel r. 1930. Môj otec Tomáš bol birmovným otcom spomínaného Petra Chovana. Vplyvom toho sa naše rodiny tuhšie zrodinili. Aby bol celý zápis zaujímavejší, upravil som ho do gombášskeho nárečia, lebo v tom čase, keď sa rečňovanka recitovala, mihla byť len málo ovplyvnená spisovnou slovenčinou. V našom nárečí sa často vyskytuje krátka a dlhá samohláska „ä. Vychádzajúc z týchto údajov má rečňovanka určite aspoň 100 rokov. Škoda by bola, aby padla do zabudnutia.
Na holi Perušín sa dorobilo okolo 200 vozov sena (1 voz = 8 - 10 q). Po roku 1945 tam prestali kosiť Gombašania. Posledný raz tam ešte kosili v roku 1953 Remeníkovci, ktorí tu v tom čase pásli dobytok. Bol to posledný rok kosenia na Perušíne. Oni si vtedy narobili sena na Polianke a v Javorine. V nasledujúcich rokoch sa už tam nekosilo, ale určitý čas sa tam pásol dobytok.
Dolnoliptovské obce Gombáš (teraz Hubová), Švošov a Stankovany mali len málo poľa - ornej pôdy. Zapodievali sa hlavne drevorubačstvom a poľnohospodárstvo bolo len doplnkovým zamestnaním. Aby sa zvýšil chov dobytka, kosili sa všetky vysokohorské lúky. Volali ich aj Hornie lúky.
Konope už v dávne minulosti patrili aj u nás medzi dôležité pestované priadne rastliny. Ich použitie bolo rozsiahle. Pestovali sa hlavne pre vlákno a zo semien sa lisoval olej. O ich pestovaní i u nás, na Liptove, sa zachovali viaceré historické doklady. Podľa nich sa u nás pestovali konope skôr ako ľan. O ich dávnom pestovaní svedčí záznam rukopisu z r. 1551 Status bonorum et pertinentiarum arcis Lykava et UJVAR, v preklade: „Štatút pôžitkov a (ostatných) náležitostí hradu Likava a Liptovského hrádku, kde sa ukladá jednotlivým poddanským obciam Liptova odovzdávať likavskému hradnému panstvu určitú mieru (lukno a korec - staré duté miery) konopného semena. Semeno sa odovzdávalo pred veľkým pôstom na výrobu oleja. Starší ľudia spomínali, že s konopným semiačkom robievali halušky alebo rezance.
Ľan a konope treba pokladať za najstaršie pestované textilné rastliny. Ľan pestovali v Mezopotámii už 4 - 5 tisíc rokmi pred Kr. Pravlasťou konope je Ázia a India a do Európy prišli už 2 tisíc rokov pred Kr. Podľa historických záznamov zo 16. storočia sa konope pestovali u nás skoršie ako ľan.
Majitelia hovädzieho dobytka pasúceho sa na holiach donášali dobytku soľ. Konzumáciou soli sa kravky lepšie pásli. No, návštevníci nikdy neprišli na hoľu prázdni. I pastierom sa skoro vždy niečo ušlo. Bol to kúsok slaninky, chlieb alebo aj nejaké fajčivo.
Dedinskí chlapci obyčajne pri pasení kráv vymýšľali všelijaké pestvá. Okrem rozličných hier strieľali s karbitom alebo prachom nehaseného vápna. Nasypali ich do kovovej nádoby alebo fľaše, zaliali vodou a vzduchotesne uzavreli. Rozpúšťaním karbitu alebo vápna voda vrením zväčšovala svoj objem až tak, že u nakoniec vysoký tlak so značným strelným nárazom roztrhol. Keď nemali karbit alebo vápno a mali nádobu s hermetickým uzáverom, tak do nej naliali čistú vodu, vložili do pahrebe ohňa a varom nastalo jej rozhrnutie a výbuch. Ak nádoba nevybuchla, k ohňu šli až po vyhasnutí pahrebe ohňa.
Turianska fabrika, v ktorej robil Jozef Rimko sa volala Vereinigtes Holz – und Industriewerk, A.G. Turany. Pracoval pri rozvoze reziva (dosiek, fošien, hranolov), po prípade ho špangľoval (ukladal) s priateľom do vysokých tabiel.
V Slovníku slovenského jazyka je pojem kuchta vysvetlený ako zastaraný hovorov výraz pre kuchárskeho učňa. Tento výraz prevzali do svojej dolnoliptovskej lesníckej terminológie aj lesní robotníci (šlogári) obcí Gombáš, Švošov a Stankovany v značne pozmenenom a doplnenom význame a preto vyžaduje obšírnejšie vysvetlenie.
Ovce sa chovali v Gombáši, Švošove a Stankovanoch o nepamäti. Chovali sa len jednej fajty (druhu) a volali sa valašky. Bývali biele a ojedinele čierne alebo čiernobiele (zbastárenie). Hovorilo sa, že ovca dáva trojaký úžitok: vlnu, mlieko a mäso. Pásavali ich ich od včasnej jari až do neskorej jesene.
V 18. a 19. storočí pracovali naši predkovia ako drevorubači a vynikajúci pltníci na Hrone, Váhu a aj na riečke Ľubochnianka. Byť pltníkom bolo hrdé zamestnanie, ktoré vyžadovalo hrdého a smelého chlapa. V pltníckych rodinách bolo tradičné, že najstarší syn bol pltník. Už od chlapca ho brával otec na pltiská, aby sa zasväcoval do tajov pltníctva.
Valcha je vodné technické zariadenie na splstenie utkanej vlnenej tkaniny na súkno. Docieli sa to sparením a zbíjaním súkna. Utkané súkno je riedke. Keď sa zložilo z krosien, bolo úzke a preto sa preložilo na polovicu a zošilo sa vlnenou niťou, takže bolo o polovicu kratšie, ale dvakrát širšie.
