Egoista, ale už s tým bojujem, optimista, ale s realistickým pohľadom, snílek s nohami na zemi. Zoznam autorových rubrík: Sranda musí byť, Taxikárske story, Realita života, Kresťanstvo včera a dnes, Cez objektív, Dutá vŕba, Poviedky, Recepty, Názory, Bratislavské kostoly
TV reklama pôsobí raz pútavo, inokedy smiešne, väčšinou však otravne. Vyskočí na nás v polovičke rozpozeraného deja v tej (podľa nás), najnevhodnejšej chvíli presne vyrátanej odborníkmi na psychológiu. Reklamné šoty môžeme deliť i podľa obsahu. Podstatnú časť tvoria tie, ktoré nás nútia (vyzývajú) kupovať liečivá, vitamíny, kozmetiku... proste všetko čo súvisí so zdravím človeka. Kto by už nechcel byť zdravý, však?
Že už s tým neprestaneš! Jeho nos sa krčí, odvracia hlavu len čo zacíti cigaretový dym. Dvaja ľudia, rovnakého veku. Jeden fajčí, druhý nie. „Chce to len pevnú vôľu, a ty ju nemáš“ padne výčitka. Čo mi tým chce povedať, že som slaboch? „Vieš, že si tým ničíš zdravie?“ Nemusí mi hovoriť. Počúvam to od tej chvíle kedy sa moje okolie dozvedelo, že fajčím. Od mamy, otca, učiteľov, susedov. Všetci fajčiari si uvedomujú škodlivosť, riziká a odsudzovanie okolia, spoločnosti. Čo s tým? Odsúdite fajčiara?
Sedíme s Ferom pri štvrtom pive. Pijem len desinku, čistú bez zápražky, ktorú si dopriava môj proťajšok. Plán na tvrdý alkohol mám splnený do roku 2050 ešte z čias, kedy som pracoval ako barman. Tak sem rozmýšlál, či by si nescel nefrolepis gloriósa. Pivo mi zabehlo, zakašlal som s prekvapeným výrazom v tvári. Totok nebude po záhorácky. Fero a latinčina? Co čumíš jak vydra na kalnú vodu? Pýtam sa či nesceš papradzííí.
6:35 am. Ranný zhon, na kávu nie je ani pomyslenie, cigareta sama horí v popolníku. Tesne pred odchodom siahnem po kľúčoch od auta... ruka ostane visieť vo vzduchu. Tu mali byť... sem som ich položil, civím na nízky konferenčný stolík.
Nie, nepomýlil som sa v nadpise. Toto sú skutočné slová, ktoré medzi sebou v tomto tvare používa naša mládež. Ide najmä o písomný prejav na rôznych chatoch, v mailoch a čo je zarážajúce i v listoch, na pohľadniciach pri vypisovaní dotazníkov, žiadostí. Učitelia si zúfajú, rodičia sa bránia: Čo ho mám zabiť?
Naša štvorčlenná rodinná rada sa v závere porady uzniesla vypovedať UPC zmluvu a zaviesť si Magio digitálnu televíziu od T-Comu. Netušili sme, že tým prídeme aj o jeden televízor. Pravdou ostáva, že sme ušetrili, balík TV spolu s internetom, pevnou telefónnou linkou predstavuje dosť veľkú mesačnú položku v účtovníctve rodiny.
Záhorák Milan je zjavom výnimočným, ako hovorí ďalší z partie, jeho keď urobili, museli zahodiť kopírak, lebo druhý taký na svete už neexistuje. Človek s veľkým srdcom, ale neuveriteľný srandista.
Vyberám si Nokiu 6300. Firma sa rozhodla obnoviť komunikátory svojich zamestnancov, niektoré už svojím vzhľadom vzbudzovali dojem, akoby ich vyrobili v minulom storočí a nejaký čas ležali v kontajneri, odkiaľ nám ich šikovný bezdomovec strelil za facku.
Trošku hmlisté ráno, na oráčinách leží poprašok bieleho daru perinbabky, z diaľky sa vynárajú svetlá ďalšieho moderného koča, kde kočiš je zároveň aj pasažierom. Prichádzajú honci z neďalekej dediny, lovci miestni, i zo širokého okolia, hostia. Zopár psov už pobehuje v blízkych húštinách, nozdry sa im chvejú od vzrušenia, a medzi nimi náš nováčik, pointer Brenek.
John Grisham sa zapísal do podvedomí slovenskej verejnosti úspešnými bestsellermi. „Čarodejník“ je kniha hovoriaca o praktikách poisťovní. Majetkové, zdravotné, dôchodkové, všetko jedno kopyto. Nie je tomu inak ani u nás. Celkom ich chápem, prašule sú hnacím motorom ku všetkým svinstvám. Prašule vládnu svetom. Človek si poistením vlastne iba kupuje nádej a pocit istoty. Opak je však pravdou, posúďte sami.
Vlhká stena miestami posiata čiernou krupicou, odoláva všetkým moderným chemickým prostriedkom. Byt v podkroví, prerobený zo starej sušiarne nie je ideálnym miestom pre rodinu s deťmi. Našťastie sme s mamou sami dvaja a mne je to šumafuk. V dvanástich ma viac zaujíma ako a kde okúsiť čo najviac zakázaných vecí a či máme hajzlík a vodu na chodbe alebo v byte, kam by logicky patrili, je pre mňa rovnako podstatné ako zemetrasenie v tichomorí.
Štartér najskôr hlasno zráta zuby v prevodovke, usúdi že nechýba ani jeden a na tretí pokus zaberie. Kontrolky ešte raz mrknú, ručičky sa stáčajú do ideálnych polôh, pacient vzadu si oddýchne. „Konečne“, napriek tomu, že je júl v pyžame býva ráno zima.
Pretočím sa v posteli na druhý bok, „Jau!“, tlmene skríknem. Zabudol som že ležím v manželskej posteli z minulého storočia, kde dve lôžka od seba delí tri centimetre vyčnievajúca doska.
Na stôl pristála už tretia fľaša šampusu a začal som pochybovať, či stihnem sobotný obed.
Unavene čučím cez sklo na vchod činžiaku a typujem čo za exota to bude tentoraz. Pánko v stredných rokoch otvára dvere, bez pozdravu sa zvalí na predné sedadlo a vyštekne: „Sekurisova!“
Sobota ráno, kúsok pred štedrým dňom. Otvorím jedno oko, druhé... vonku tma iba pouličné osvetlenie vykresľuje na strope tie isté obrazce ako keď som zaspával... Načiahnem ruku k budíku a stláčam osvetlenie, 5:40. Vstávať nemusím, napriek tomu si uvedomujem, že spánok je už definitívne minulosťou a leňošenie v posteli si dopriavam len vo výnimočných situáciách. Pomaly sa dvíham z teplého pelíšku a mátožne sa plížim po byte smerom ku kuchyni, cestou zapínam hranatú obludu, ktorá sa stala náplňou denného života miliónov podobne postihnutých ľudí.
