Som obyčajne-neobyčajná, zaujímavo-fádna, romanticko-skeptická, snívajúca mama, žena a učiteľka. Večné dieťa. Ja... Zoznam autorových rubrík: Mamičkovské radosti, Trošku filozofovania, Klebetím, Politizujem
V zašlých časoch mojej slobody a bezdetnosti som sa viac-menej náhodou ocitla na tanečnom tábore. Celej akcie som sa chcela zučastniť len ako nestranný pozorovateľ a v prípade ohrozenia včas zdupkať. Naozaj som si nemyslela, že by ma ľudový tanec mohol zlákať. Patrila som skôr ku skupinke zvedavcov a neinformovnaných prihliadačov. A v nej som aj plánovala zostať. Lenže človek mieni a Pán Boh mení.
Mám skvelú pätnásťročnú sestru, poznám jej zvyky a spôsoby, občas sa mi zdôverí s tajomstvami, pretriasame spolu jej zážitky a tak trošku ohovárame našich známych. Rozumieme si. Ale jedna vec ma pri nej a jej priateľoch vždy veľmi udivuje. Ako spolu trávia voľný čas.
Pochádzam z výsostne ženskej rodiny. A keď hovorím ženskej, tak ani trošku nepreháňam. Moja stará mama mala tri sestry, moja maminka je z dvoch sestier, ja mám tri sestry a už dve dcéry. Keď sa doma stretneme len najbližšia rodina, teda ja, moje sestry a naše deti, plus naši rodičia tak žien je deväť a chlapi sú traja. Vždy, naozaj VŽDY je v našej rodine viac žien ako chlapov. Môj úbohý ocko zrejme dúfal, že keď si beriem chlapca z práve opačného extrému, teda výsostne chlapčenskej rodiny, tak si polepší. Bohužiaľ, jeho tajné sny sa nenaplnili...
Videli ste už niekedy ženu, dojčiacu svoje dieťa na verejnosti?! Ja áno, seba :).
Mám sestru. Moju malú sestričku, ktorá nečakane vstúpila do môjho života. V mojom srdci už pätnásť rokov zaberá popredné miesto. A je to tak aj dnes a bolo to tak aj včera...
Vždy som si myslela, že si vezmem dobrého katolíka. Budeme si spolu žiť, chodiť do kostola, vychovávať deti a bude nám ako v rozprávke. Lenže človek mieni a Pán Boh mení... Môj manžel je baptista. A ja som katolíčka.
Spievala som našu hymnu. A možno prvý krát v mojom živote to neboli prázdne slová. Lebo nad Tatrou sa naozaj blýska a hromy divo bijú. A my sme prišli, aby sme ich zastavili.
Otvorený list riaditeľovi TANAPu. Pridajte sa aj Vy k boju o záchranu posledného kúska divočiny.
Asi patrím k naivným hlupákom, alebo som idealista, alebo len nechápem ideu našich zástupcov na Ministerstve životného prostredia. Je mi celkom jasné, že každé ministerstvo, alebo organizácia má istú víziu, na základe ktorej chce fungovať. Momentálne kroky nášho MŽP sa však radikálne líšia od toho, čo som od nich očakávala a čo očakávam. Podľa doterajších krokov sa mi javí ich vízia nasledovne:
V živote som už dostala všeličo. Za tie roky čo žijem už toho bolo naozaj veľa. Niečo bolo nenahraditeľné, niečo zapadlo prachom, niečo som dobre odložila a niektoré darčeky si chránim ako oko v hlave. Moje deti. Narodili sa také dokonalé, s maličkými prštekmi, gombičkovým noštekom a nenahraditeľným detským úsmevom. Od prvej chvíle, čo sa namáhavo predrali na svetlo sveta som cítila, že som dostala niečo, čo bude pre mňa zmyslom života. Ich narodenie sa však spája ešte s jedným darom. Takým, aký sa nedáva len tak a dáva ho len niekto.
Vyložte si nohy na stôl, stlmte osvetlenie, pripravte si pukance, roztiahnite si bránice a neoblejte sa coca colou :))) . V slovenskom znení uvádzam hlášky mojej urečnenej skoro trojročnej mudrlantky.
Nie, nejde o žiadny hrôzostrašný medicínsky problém, ale o moje malé súkromné pozorovanie. Mojej dcérke asi zle odstrihli pupočnú šnúru. Vždy keď sa stratím z dohľadu, rozbehne sa za mnou a nájde ma aj keby som zaliezla pod čierno-čiernu zem. Tuším sa jej zvykne zaseknúť do dvier, alebo sa natiahne na maximálnu dĺžku a prudký náraz ju upovedomí o mojom vzďaľujúcom sa pohybe.
Ľudia si ma už nepletú s chlapcom. Vyrástla som. Podrástli mi ruky aj vlasy, hoci nohy mám stále rovnako krátke ako lož. S tým som sa už zmierila vďaka hláške istého mládenca, lebo mi povedal, že ich mám aj tak pekné.
Pred časom som opäť raz narazila na klasický problém našej spoločnosti. Ak sa pokúsite niekoho nahovoriť na niečo, čím by zmenil stav spoločnosti, alebo od neho chcete, aby vyvinul nejakú vlastnú aktivitu, som si takmer istá, že narazíte na pár obľúbených fráz : neviem, nedá sa mi, mám veľa práce, nemôžem, uvidím, ešte si rozmyslím, potom ti poviem, možno časom, nechce sa mi, potom sa dohodneme... atď.
Dnešný deň si RKC pripomína deň nenarodených detí a snaží sa medzi ľuďmi šíriť posolstvo záchrany pre tieto deti.Krásna idea, chvályhodný pokus, ale zvláštny spôsob pri realizácii tejto myšlienky. Alebo sa mýlim? Neviem. Sama som členkou katolíckej cirkvi a rozhodne nie som zástancom umelého prerušenia tehotenstva. Ale na druhej strane ani nie som za legislatívne riešenie tejto otázky prostredníctvom zákazu.
Pred Vianocami som mala intenzívny pocit, že svet okolo mňa beží, nie letí. Pred sviatkami, kedy sa tak s nadšením rozpráva o pokoji. Blíži sa Veľká noc a prežívame obdobie pôstu. Niektorí. Len toho ticha a pokoja, ktoré z toho pre mňa automaticky vyplýva, je žalostne málo. Možno sa tento môj pocit znásobuje tým, že som doma a dovolenkujem s mojimi deťmi. A svet okolo mňa letí a letí a ja túžim po tom vianočnom pokoji a tichu. Stále.
zahlási mamička tesne po pôrode. Bola to mama. Mama?
Musím sa priznať, že v mojej staršej dcérke je zabudované zvláštne čaro. Neviem ako to to dieťa robí, ale ľudia si ju rýchlo obľúbia, sú k nej bezprostrední a pozorní. Často sa jej niekto prihovorí, niečo je povie, podá, podaruje a tu u nás skoro všetci vedia ako sa volá. Ja sa ani nestačím čudovať, odkiaľ tá-ktorá teta vie. Včerajšok však bol niečo extra, aj napriek tomu, že si už na obdarovávanie môjho dieťaťa zvykám :).
Mám pár dobrých dôvodov na to, aby som sama sebe slobodne priznala, že som exot. Alebo je to len moje zdanie? Rozhodne sa však niekedy cítim ako Venušanka zhodená na zlé miesto určenia. Zrejme sa splietli navigačné stanice a experiment mojej existencie vybočil z predurčeného smeru :).
