Pozerám sa na svet a nechávam sa inšpirovať. Zoznam autorových rubrík: Bratislava, Samospráva, Verejné priestory, Trendy v riadení a rozvoji, Pamiatky a interpretácia, Občianska participácia, Fotky, Reflexie, Pekné chvíle, Mobilita, Architektúra
Pre tých, čo nevedia: Rendez je rušňové depo Bratislava - Východ. Živé nádražie s posunovačmi, vlakovými súpravami a návestidlami, kde sa vlaky zo všetkých strán stretávajú (dávajú si rendez-vous), aby z nich železničiari zoradili nové súpravy. Rendez bol istý čas cintorínom historických vlakov; dnes je zázračnou železničnou krajinou. Raz do roka (aj tento víkend) ožíva neskutočnou atmosférou zakúrených lokomotív.
Teplo a dusno, tlmené kroky a trilkovanie vtákov. Slnečné škvrny. Štrkot príborov z okien sanatória, vôňa živice a tajomné chodníčky, končiace bambusovou húštinou alebo brečtanovou stenou. Kochova záhrada pri Kochovom sanatóriu na Partizánskej ulici bola prvýkrát po 18 rokoch otvorená verejnosti vďaka Víkendu bratislavských historických parkov a záhrad.
Dá sa tam spraviť piknik. Možno sa v nich učiť, váľať sa dolu kopcom, žonglovať a hrať na gitaru alebo petang. Loziť po stromoch, ovoniavať magnólie, padať do fontány, behať ako vietor. Dať si rande, prechádzať sa, driemať, pozorovať a ukazovať sa. To všetko sa dá v bratislavských záhradách a parkoch bežne, pokiaľ neprší a nesneží. Tento víkend, 9. a 10. júna sa toho bude dať oveľa viac. V tom istom čase ako v Londýne sa aj u nás uskotoční akcia, zameraná na historické parky a záhrady, ich poznanie a ochranu.
Predstavte si dom, v ktorom sa miešajú stopy malých bábätiek i starých ľudí. Dom, ktorý je ťažiskom príjemnej, zelenej a mnohonárodnostnej starej štvrte Stuttgart West. Dom, ktorý vznikal podľa návrhov a s priamym zapojením jeho užívateľov. Tak v takomto dome som strávila niekoľko dní a odvtedy rozmýšľam, ako by sa niečo podobné dalo uskutočniť aj u nás.
Pre tých, čo sedia za počítačom a nemôžu ísť von, ale aj pre tých, čo si len chcú spomenúť a oddýchnuť vyberám žltú spod holého neba. Od najjemnejšej žltoružovej po najsýtejšiu žltooranžovú; od najjarnejšej po novembrovú. Dávam to, čo som našla a tak, ako to rozpráva príbeh od jari do jesene.
Dnes zasadá mestské zastupiteľstvo a plánuje schváliť územný plán. Keďže Bratislava nemá strategický plán, územný plán je v súčasnosti najdôležitejší dokument mesta. Dotkne sa každého nás a dotkne sa ho veľmi konkrétne, v každodennom živote.
Ak má niekto iný názor, treba ho zastaviť. Ak niekto trvá na dodržiavaní zákonnosti, treba mu v tom zabrániť. Ak tu niekto taký je, treba dosiahnuť, aby už nebol. Aspoň tak vyzerá stratégia súčasnej vlády, ktorá pripravila a napĺňa viacero krokov, smerujúcich k obmedzeniu činnosti aktívnych občanov a mimovládnych organizácií.
Mám rada vlaky, stanice a hradlá, zanikajúci svet drevených skladíšť a železničných záchodíkov, červenobiele rampy, návestidlá, modré svetlá posun zakázaný, staré vodné žeriavy, kvetináče s muškátmi, lokomotívy so slangovými menami a milión ďalších vecí, ktoré sa spájajú so železničnou dopravou. Dnes prinášam obrázky ľudí zo železnice, nafotené z vagóna i z peróna - v podstate len tak, pre potešenie :-)
Keď idú dospelí po meste, pozerajú na rôzne strany: do neba - či nebude pršať. Do výkladov - čo by si tak kúpili. Pred seba - aby do nikoho nenarazili. Ponad plece - či ich niekto nesleduje... Poznám jedného malého chlapca, ktorý pozerá zásadne pod seba. Najmä keď sa urazí, ale často aj inokedy. Či sa mu nohy nezabudnú ukladať tak, ako majú, či náhodou nestúpi na húsenicu alebo na trpajzlíka Pitrýska. Alebo či náhodou neobjaví poklad.
Keď som minulý rok na volebnom diskusnom fóre položila kandidátom na primátora otázku, aká je ich vízia Bratislavy, vypočula som si veľmi rôznorodé odpovede. Jeden z nich plánoval chodiť každý deň medzi ľudí, druhý pomenoval ako svoju víziu každodenné riešenie problémov občanov. Tretia kandidátka - možno so skúsenosťou z európskeho parlamentu - vysvetlila, čo by mala podľa nej Bratislava v určitom čase v konkrétnych oblastiach dosiahnuť. To bolo na dlho posledný krát, čo som počula hovoriť o takom čomsi, ako je vízia rozvoja Bratislavy. Preto dnes budem písať o plánoch, koncepciách a stratégiách, ktoré Bratislave chýbajú.
Tak veľmi som túžila byť na mlyne a zažiť ho okrem zimy aj na jar, až sa to stalo skutočnosťou. Prišli sme v piatok za tmy a takí nevyspatí, že sme na jeden ťah spali až do rána. Maťo nám nechal dolný mlyn s vyhriatou pecou, ale noc bola teplá, že si o tomto čase ani takú nepamätám. Ráno som vybehla von a začala skladať obrázky jedného dňa tak, ako za sebou bežali...
Boris Pasternak povedal kedysi ústami Lary vo svojom románe Doktor Živago, že čosi je tak priesvitné, ako oheň a jarný les... Milujem ten priehľadný les, v ktorom sedí na konároch zelená hmla. Každú jar sa snažím zachytiť to množstvo odtieňov zelenej, roztvárajúce sa listy, vlasatú trávu a postupne hustnúci les. Každú jar je to to isté a stále a znovu iné...
V tomto čase na mlyne je ešte možno sneh a keby sme tam boli, za oknom by hučala voda a ja by som rozmýšľala, či jej bude opäť tak veľa, že nám odnesie most. Ale to sa už dávno nestalo a moje rozmýšľanie je skôr len také dobrovoľné šteklenie sa strachom. Spomínam na mlyn a pýtam sa: kvitnú už na Borovom jablone? Dá sa ešte žľabmi šúchať po zvyškoch snehu z Prosečného?
Chodím po meste a fotím stromy. Je to super pocit, tieň, farby, hra vetra, množstvo odtieňov zelenej. Keď pozerám do koruny stromu, mám podobný pocit, ako keď ležím a pozerám do hviezdnatého neba alebo ako keď hľadím na more či do ohňa. Myslím si, že stromy sa majú chrániť. Myslím, že nie sú spotrebným tovarom, kulisou k architektúre, prekážkou pri výstavbe či nehodnotným prvkom, ktorý zaberá priestor, kde by sa dalo parkovať - ako som pred pár dňami videla v Bratislave.
Kamenné námestie v Bratislave patrí medzi moje obľúbené skanzeny. Priznám sa, že som už na ňom vyplieskala stovky fotiek. Ale keby som sa minulý týždeň nezúčastnila zaujímavej prednášky, možno by som ani nevedela pomenovať všetky tie hodnoty, ktoré sa na ňom koncentrujú... Aby sa stali aspoň trochu zrozumiteľnými aj pre ostatných, navrhujem pripraviť na Kamennom námestí náučný chodník. Možno bude výborným východiskom pre kultivovanie diskusie o tom, čo s námestím ďalej...
Latinčina má krásny výraz: „Pars pro toto“. Vo voľnom preklade to znamená, že malý kúsok niečoho vypovedá o celku oveľa lepšie a výstižnejšie, ako siahodlhé popisy. Úryvok z knihy vám dá predstavu o štýle autora, kamenný portál o celom dome a gesto človeka napovie veľa o jeho prístupe k ľuďom. Dnes som si pozrela tlačovú konferenciu Ministerstva životného prostredia na TA3 o zastavení ťažby v Tichej a Kôprovej doline. Stačí si pustiť prvých 5 minút a o mnohých veciach sa dozviete viac, ako z celej webstránky ministerstva či z programového vyhlásenia vlády.
Je to zvláštne miesto. Uprostred mesta a nie je to mesto. Samý industriál okolo a tu niekedy nepočuť nič. O ulicu ďalej sa presýpajú davy Bratislavčanov a tu sa stretáva komunita zberačov papiera a vychutnávačov pokoja.
Venované Palimu, ktorý chcel vedieť, čo to znamená, keď rozprávame o Kamennom námestí a rozbitej uličnej čiare.
Keď vyrážame v sobotu na Žitný ostrov, máme čas a slobodu zastaviť, kde chceme. Ideme naisto (pozrieť dva vodné mlyny – v Jelke a Tomášikove) a na neisto (zistiť, či už náhodou nezbúrali prečerpávaciu vodnú stanicu pri Patinciach). No a potom objavovať, čo sa za deň objaviť dá.
