Pozerám sa na svet a nechávam sa inšpirovať. Zoznam autorových rubrík: Bratislava, Samospráva, Verejné priestory, Trendy v riadení a rozvoji, Pamiatky a interpretácia, Občianska participácia, Fotky, Reflexie, Pekné chvíle, Mobilita, Architektúra
Aké je to, spýta sa ma mamička s dvomi dievčatkami, keď odchádzame s batohmi z chaty pod Chopkom, aké je to chodiť takto s batohom a spať na útulniach? Je to fajn, poviem a až potom si uvedomím, že prázdnejšiu odpoveď som jej asi nemohla dať...
Každý moment svetla a tmy je zázrakom, napísal Walt Whitman, americký básnik.
Na zajtrajšie rokovanie vlády predkladá minister výstavby a regionálneho rozvoja Marián Janušek návrh zákona o urýchľovaní strategických stavieb. Predkladá ho bez štandardného medzirezortného pripomienkovania, s jednoznačným cieľom: urýchliť výstavbu diaľnic.
Ak máte chuť spríjemniť si nedeľu gruzínskym jedlom, alebo aspoň jedlom s ľahkou gruzínskou inšpiráciou, prinášam pár tipov a recept na chačapuri - tradičné syrové placky...
Je určite mnoho veci, v ktorých sa premiér Fico a primátor Bratislavy Ďurkovský líšia. Ak sa pozrieme na politickú oblasť, v prvom rade je to ich rozdielna stranícka príslušnosť a v druhom rade rozdielny elektorát, teda ľudia, ktorí ich volili. Bez problémov možno predpokladať aj to, že rozdielne vnímajú rolu štátu a význam trhu v demokratickej spoločnosti. Pri podrobnejšom skúmaní však možno nájsť viacero vecí, v ktorých sa obaja prekvapujúco podobajú.
Východný vietor prináša Mary Poppins; západné svetlo prináša šikmé lúče, odlesky z otvorených okien, svätožiaru a teplé odtiene farieb...
Neprežívaj to tak, upokojuje ma Čupa, keď mi podáva tašku a odovzdáva ma do rúk vojakom na hranici. To snáď nemyslí vážne? Mám byť pokojná po tom, čo ráno dve hodiny meškal, lebo vraj večer sme sa stretli s kamarátmi, zasedeli sme sa, zarozprávali... Vidím a vo vzduchu aj cítim to jeho zasedenie, ešte že si zobral so sebou Timura, ktorý odšoféruje väčšinu cesty k mierovej línii, takže Čupa si môže na zadnom sedadle pospať. Zatiaľ mi Timur rozpráva, ako pred 14 rokmi ušli pred vojnou až do Gudauty a ako chodil ako puberťák opatrovať počas vojny do nemocnice ranených. Vieš, každý chcel nejako pomôcť...
Ľahká, ďaleká, vetristá. Chladná. Berlínska modrá, iskriaca tyrkysová, blankytná. Nedeľná farba, slivková a čučoriedková. Vzácna farba lapisu lazuli. Strohá námornícka modrá; levanduľovomodrá, uvoľňujúca a ochraňujúca. Ľadová a sinavá. Šmolková a hrncová modrá. Blue. Farba modrín na kolenách. Atramentová. Nebeská.
Vždy som si myslela, že architekti sú tí, ktorí počúvajú, čo im šepká priestor, na ktorom sa chystajú niečo vytvoriť...
Nedovolajú sa vám klienti. Tie cesty idú stále do kopca a z kopca. Nebo je tak veľké a stále na vás padá, ešte aj v noci. Všetko čo potrebujete si musíte odniesť na chrbte.Tak prečo potom chodiť na hory?
Ak ste blondýna s rodinou a štyrmi deťmi, nechoďte tam, napísal mi Miro Tropko, keď som uňho zisťovala, či nevie, aká je bezpečnostná situácia v Abcházsku, kam ma pozvala organizácia Consiliation Resources. Mám tri deti a tmavé vlasy - rozhodla som sa ísť...
Keby sa Bratislava rozhodla strategicky plánovať, mala by to ťažké. V prvom rade by museli podstate strategického plánovania porozumieť a stotožniť sa s ním volení predstavitelia na čele s primátorom a hoci by to všetko nestálo len na nich, museli by v sebe vydolovať aspoň trošku vizionárstva, kombinovaného s presvedčením, že tí, čo v Bratislave žijú majú právo hovoriť do jej smerovania.
Pretože niektoré z mojich posledných nadpisov boli príliš sugestívne (Ako sa pečú hady, V ústrety orkánu) zvolila som veľmi realistický a veľmi, veľmi popisný nadpis blogu, za ktorým nie je nič viac a nič menej, ako to, čo sľubuje, teda správa o tom, čo robíme na horách, keď prší. No, možno tu nájdete aj niečo o holandských majstroch a francúzskych impresionistoch...
Ono sa to naozaj niekedy stane. Minie sa vám všetko jedlo, čo máte; ste na chate alebo v horách a široko- ďaleko niet žiadneho obchodu... Ale ak poznáte rozprávku o Pampúšikovi, viete, ako na to. Úplne prvé, čo na pečenie potrebujete, je oheň. Určite nie oheň s vysokými šľahajúcimi plameňmi, ale pahrebu so sálavým teplom.
Poznám tri radosti fotografa: nafotiť si super vec; pozrieť si ju doma na obrazovke a potom ju hodiť na blog :-). Takto vyzeralo nebo minulý utorok niekedy medzi ôsmou ráno a ôsmou večer nad Bratislavou, Sencom, Trnavou, Pezinkom, Jurom a opäť Bratislavou...
Nie sme veľké mesto, ale máme všetko, čo treba aj čo netreba. Hrad a kostoly, veže a mosty, banky a biznis centrá, sídliská, vily, ulice a námestia. Pomedzi to bývalé i terajšie čierne stavby. To všetko som včera videla zhora z Michalskej veže, keď som zrazu mala chvíľu času medzi dvomi stretnutiami. Či to vezmete zľava doprava alebo naopak, ten pohľad vám rozpráva príbeh mesta, kde sa viac presadzujú individuálne a politické záujmy, ako hľadanie spoločného názoru na to, kam má mesto smerovať a ako má vyzerať.
Veď sú to len skejťáci a bikeri, poviete si; veď sa nič nedeje. Podľa mňa sa deje, lebo tí, čo majú väčšiu moc idú robiť dobro podľa svojich predstáv tým s menšou mocou. Tým, ktorí to dobro možno vôbec nechcú. A možno chcú - len sa ich nikto nespýtal, aké...
Jahodová zmrzlina, krv na rozbitých kolenách, muškáty v oknách a lienky sedembodkované. Odtiene purpurovej, rubínovej, karmínovej, indickej či škridlovočervenej.... Je leto - tak prečo si tú krásnu gýčovú červenú počas letného dňa nevychutnať?
Nemôžem si pomôcť - aj keď je titulok melodramatický, ale vystihuje, ako vyzerala moja cesta z Košíc do Bratislavy... Čo mám napísať? Že to bolo drsné a berúce dych? Že mi trochu lepilo? Myslím, že stačia fotky.
Sú nádherné, veľké a hlučné, napísala Danka Dvořáková v diskusii pod mojím predošlým článkom. Nepísala o veľrybách prevaľujúcich sa vo vlnách a vydychujúcich paru, ale o lokomotívach, ktoré sa stretli na Rendezi v Bratislave na veľkom zraze historických železničných vozidiel. Aby mohli rušne defilovať pred tisíckami návštevníkov, bolo ich treba zakúriť, vyleštiť a predovšetkým zoradiť. Takto to vyzerá podvečer na Rendezi pred vlakovou parádou...
