Človek, občan, otec, manžel. Od roku 2022 píšem pre týždenník .týždeň. Zoznam autorových rubrík: Politika, Spoločnosť, Veda, Fimfárum, Zápisky z ciest, Kultúra, Príroda, Srandičky, Predvolebné články, Súkromné, Nezaradené
Dnes sa tak, ako už aj v minulých 17 rokoch stretli asi dve stovky ľudí pod pamätníkom československej štátnosti. Ako obvykle bolo položených niekoľko kytíc a vencov, zaznelo niekoľko krátkych prejavov a na záver československá hymna. Nič mimoriadne, azda len v tom, že to bola jediná spomienková akcia k 89. výročiu vzniku Československej republiky na území Slovenska.
Včerajšok je pre Slovensko smutne pamätný deň. Možno sa o ňom budú učiť žiaci ako o Víťaznom Októbri. Možno naozaj vojde do dejín, ale snáď nie. Snáď si o niekoľko rokov nikto nespomenie, čo sa to včera vlastne stalo. Dnes je to ale ešte príliš čerstvé na to, aby sme si mohli nevšimnúť, že včera podľa ústavy demokratického a právneho štátu zvolený parlament ZAKÁZAL konkrétnej skupine podnikateľov tvoriť zisk. Tým z tej hrubej, v koži viazanej knihy vo svojom vestibule, pravidelne 1. septembra okiadzanej takmer všetkými, urobil trhací kalendár.
Dnes je na programe výjazdového zasadnutia vlády v Tisovci návrh zákona z dielne ministerstva dopravy, ktorý sme v rámci hromadnej pripomienky napadli, lebo je zrejme protiústavný. Predpokladá totiž vyvlastňovanie na základe drastického pošliapania ústavných práv na ochranu majetku, porovnateľné bez zaváhania so znárodnením po Februári 1948. To celé za jediným účelom - čo najrýchlejšie postaviť diaľnicu do Košíc a teda zrealizovať sľub premiéra. To, že sa ministerstvo vyvlieklo z rozporového konania so zástupcami občanov obyčajnou dezinterpretáciou Legislatívnych pravidiel vlády, je teraz vedľajšie. Z čoho ale človeku skutočne zostáva rozum stáť, je prístup a reakcie ministerstva dopravy na pripomienky iných ministerstiev, či štátnych inštitúcií. Valec z Tisovca sa očividne ide rozbehnúť na plné obrátky...
Tak pani ministerke uspali novinári psa. Musím povedať, že pani ministerka je zrejme nie úplne bežný občan, keď sa kvôli narušeniu jej domovej slobody a útoku na domáce zviera musí zísť vláda, aby odporučila generálnej prokuratúre, čo má robiť. Bežný občan zájde na políciu, podá trestné oznámenie a čaká 30 dní, či polícia niečo vyšetrí. Za pani ministerku tak musí urobiť ešte aj vláda, a priam vládnym uznesením, jej vlastné oznámenie na polícií asi nemá dostatočnú váhu. Ale nie o tom som chcel.
Často sa hovorí, že označovanie SMER-u a jeho predstaviteľov za komunistov nie je správne, že je to nefér, či dokonca takmer protištátne. Posledný výčin z dielne ministerstva dopravy (a inak sa tento návrh zákona nedá nazvať), je jedným z mnohých dôkazov, že vláda je po vzore starých komunistov schopná čohokoľvek, len aby dodržala premiérove sľuby. A pomohla udržať preferencie.
Mnohí autori tu na blogu, ale samozrejme aj inde v médiách právom kritizujú vládu za nezmyselné a často pre demokraciu aj veľmi nebezpečné kroky, ktoré podniká. Ja by som teraz ale rád obrátil pozornosť opačným smerom. Kde je a čo vlastne robí opozícia?
Predstavte si (dúfam) hypotetickú situáciu. Stojíte večer na opustenej zastávke autobusu, čakáte na ten svoj. Zrazu k Vám pristúpi nenápadný, podsaditý chlapík a opýta sa, koľko je hodín. Keď v snahe odpovedať natiahnete ruku s hodinkami, chytí Vás za ňu, skrúti Vám ju za chrbát a pod krk priloží nôž, do uška Vám nežne šepkajúc, že ak mu nedáte peňaženku a mobil, tak Vás podreže.
Nie, nejde tu o útok v štýle Orsona Wellsa a jeho rozhlasovej hry, ktorá v New Yorku vyvolala paniku. Nejde tu dokonca ani o iných vyvolávačov paniky. Ale útok to rozhodne je a nebude pre mnohých ničím príjemný.
Dva aktuálne, aj keď odlišné prípady ukazujú, akú predstavu o demokracii a slobode názoru má súčasná vládna koalícia.
Musím povedať, že minister školstva Ján Mikolaj je jedným z mojich najobľúbenejších. Ani nie tak preto, že zrejme neveľmi rozumie pojmu vzdelávanie, či vzdelanostná spoločnosť (prosím nezamieňať so vzdelanostnou ekonomikou, čo je absurdné a nelogické politické heslo) v celej ich šírke. Skôr tým, ako pozná a rešpektuje zákony a ďalšie predpisy tohto štátu.
Dnes bol na SME.sk zverejnený rozhovor Karola Sudora s Fedorom Gálom. Ako už je bežným zvykom, ihneď sa v diskusii vyrojila hromada diskutérov, ktorí takým, či onakým spôsobom obhajujú Tisa a Slovenský štát ako záchranu Slovákov pred nemeckou okupáciou a rozdelením medzi Poľsko a Maďarsko. Priznám sa, že tomu nerozumiem.
Ivan Valentovič to naozaj nemá ľahké. Treba však povedať, že si za to z veľkej časti môže sám. Posledný návrh na znárodnenie súkromných zdravotných poisťovní nie je nijakou výnimkou. Je typickým, aj keď ťažko pochopiteľným prejavom myslenia ministra, ktorý už má na svojom konte skutočne zaujímavé veci.
Ostatné vyhlásenie hovorkyne premiéra ma naozaj pobavilo. Ani nie tak tým, čo sa snažilo povedať, ako skôr tým, ako to povedalo.
„Dohoda medzi vládou a SPP je podľa mňa škandál stredného až väčšieho rozsahu. Ako sa ukazuje, Robert Fico nemusí cestovať do nijakej Venezuely, aby sa naučil, ako veľkej slovenskej firme nanútiť svoju sociálno-demagogickú politiku. Hugo Chávez je oproti nemu úbohý amatér. Musel venezuelský ropný priemysel znárodniť, aby ho dostal pod kontrolu. Tvrdím, že teraz zasadol do šéfovského kresla v SPP Robert Fico.
Silvia Balázsiková je naozaj zábavná osoba. Očividný nedostatok znalostí niektorých zákonov neprekáža tejto osobe vyjadrovať sa k otázkam, ktoré sa dodržiavania presne týchto zákonov týkajú. Peknou ukážkou takejto nekompetentnosti je jej vyjadrenie v kauze reklamy VZP s ministrom Valentovičom: „Ak by si tento rozhovor vyžiadala iná poisťovňa, tiež by ho dostali k dispozícii. Nuž, Všeobecná zdravotná poisťovňa je zrejme nejakým špecifickým masovokomunikačným prostriedkom, pretože inak minister zdravotníctva Ivan Valentovič nemá na rozhovory čas. Ani s novinármi, ani s občanmi, ktorí nesúhlasia s jeho predstavou socialistického zdravotníctva.
Písal sa 1. jún 1953. Občania Československa sa prebudili do nového dňa, aby zistili, že to, čo ešte včera považovali za peniaze, je dnes len zdrap papiera. Do hodnoty 300 Kčs v pomere 5:1, všetko ostatné v hotovosti v pomere 50:1. Pre triednych nepriateľov platil len pomer 50:1. Tak „výhodný bol komunistický výmenný kurz peňazí. Čo úplne dorazilo mnohých, bol fakt, že všetky viazané vklady, vrátane penzijných fondov prepadli bez náhrady v prospech komunistického štátu. Chystajú na nás azda tety z ministerstva práce pod vedením súdružky Tomanovej a so súhlasom súdruha Fica ďalšiu celonárodnú krádež?
Keby to nebolo do plaču, bolo by to na smiech. Aj takto by sa dali charakterizovať ostatné vyjadrenia nášho súdruha predsedu vlády. To, že svoju legitimáciu člena KSČ odložil len formálne, ale mentalita a rétorika mu rozhodne zostali, potvrdzuje znovu a znovu, tento krát veľmi očividne.
Doteraz som si myslel, že vláda ktoréhokoľvek štátu je tu na to, aby vládla a teda realizovala vážne kroky, ktoré považuje za prospešné pre občanov (o správnosti tých krokov teraz nehovorím, to je úplne iná téma). Naša súčasná slovenská vláda si ale zrejme ako celok uvedomila, že najprospešnejším pre blaho občanov je smiech a humor a zahájila v tomto smere ofenzívu.
Včera sme odniesli na MZ SR hromadnú pripomienku k návrhu zákona, ktorý by okrem iného prinútil vyše milióna občanov zmeniť zdravotnú poisťovňu. Zmeniť ju tak, aby vláda a minister zdravotníctva získali kontrolu nad približne 80% zdrojov v systéme zdravotníctva, čo je evidentne jeden z hlavných, ak nie jediný dôvod takejto zmeny. Fraške so strážnou službou a hovorkyňou ministerstva, ktorá evidentne nepozná zákony tohto štátu sa tu venovať nebudem, ide mi o niečo dôležitejšie.
Vážený pán minister, podobne, ako som sa na jar minulého roku pýtal šéfa štrajkujúcich lekárov, pána Kollára, chcem aj Vám položiť štyri jednoduché otázky v súvislosti s Vašimi krokmi pri demontáži zdravotníckej reformy.
