Človek, občan, otec, manžel. Od roku 2022 píšem pre týždenník .týždeň. Zoznam autorových rubrík: Politika, Spoločnosť, Veda, Fimfárum, Zápisky z ciest, Kultúra, Príroda, Srandičky, Predvolebné články, Súkromné, Nezaradené
Napísal som dve strany textu o dovolenke na Kréte a keď som si to prečítal, mal som pocit, že čítam turistického sprievodcu. Zahodil som to. Ak budete chcieť vedieť o Kréte viac faktov, nepotrebujete to čítať odo mňa. Turistický sprievodca to vyrieši lepšie a to, čo v ňom nie je, nájdete v Třetím přání Roberta Fulghuma. Takže toto bude skôr pokus o recenziu, jemne strihnutý dojmami z dovolenky.
Mnohí z Vás si teraz myslia, že tu budem rozoberať spôsoby, ako sa správať v dopravných zápchach. Omyl.
Navonok to vyzerá ako jasný prípad – zarytí odporcovia euroústavy si opäť našli nejaký spôsob, ako „otravovať“ inak dúhovými farbami hrajúci slovenský eurooptimizmus a tento krát do toho zatiahli aj Ústavný súd a prezidenta. A ešte chcú aj referendum, ktoré zase bude stáť zbytočne veľa peňazí. Radšej pridajme dôchodcom! Alebo zdravotníctvu, školstvu a ja neviem komu ešte. Ideálna téma pre uhorkovú sezónu.
Mal som minule sen. Nebol taký vznešený, ako mal kedysi Martin Luther King a keďže väčšinou nepijem a som aj vcelku zdravý, nebol ani farebný, dokonca ani erotický. Ale bol tak zaujímavý, že som sa bál, že sa zobudím a nedozviem sa, ako sa skončí...
Globálne otepľovanie! Ropná katastrofa! Vyhynul ďalší živočíšny druh! Otrávené rieky! Takéto a podobné titulky sa na nás denne valia z médií a my máme pocit, že sa týmito veľkými, život na zemeguli ohrozujúcimi témami musíme zaoberať, ide predsa o budúcnosť ľudstva. Na druhej strane máme často pocit, že s tým ako radoví občana nič neurobíme. Čo teda robiť?
Myslím si, že ministerstvo kultúry, či STV sú zodpovedné len čiastočne a to tiež nie ako hlavní vinníci.Môže sa to zdať paradoxné, ale podľa mňa sú za ňu do značnej miery zodpovedné ministerstvá financií a školstva. Vysvetlenie nebude tento krát tak dlhé:
Predchádzajúci článok som mailom poslal aj tomu, koho sa podľa mňa najviac týka - šéfredaktorovi týždenníka Plus7dní, Milošovi Luknárovi. Keďže som dodnes nedostal od neho súhlas, nemôžem tu citovať jeho (musím povedať že promptnú) odpoveď. Čo ale môžem, je zverejniť svoju reakciu na jeho mail. Myslím, že je dostatočne zrozumiteľná aj bez predohry a dopĺňa posledný článok o niektoré aspekty.
Do práve prebiehajúcej debaty o kultúre a kultúrnosti vpadla anketa „Naj... Slovák“, uverejnená v týždenníku Plus7 dní. Napriek určitej skepse k anketám som si po zhliadnutí českej verzie, ktorá mimochodom vrcholí práve zajtra, pozrel kandidátov, resp. podľa redakcie a komisie historikov „velikánov“ ponúknutých do hlasovania. Napriek tomu, že žijem na Slovensku a po absolvovaní vystúpení komických dvojíc Hryc - Martináková, či Markovič - Jarjabek som v kultúre a médiách zvyknutý na všeličo, zostal som v celkom slušnom šoku.
Článkov na tému STV, kultúrnosť a verejnoprávnosť je už naozaj dosť. Pôvodne som práve preto nechcel o tejto téme písať. Keďže ma ale zopár diskutujúcich na SME online vyzvalo, aby som teda povedal svoj názor a nielen stále kritizoval signatárov, neodolal som, na príspevok do diskusie je to totiž príliš dlhé...
Máloktorý predpis v oblasti podnikania ma dokáže rozpáliť dobiela. Zákon a vyhláška o povinnosti viesť zoznamy všetkých papierov, ktoré firma vyprodukovala, medzi takéto vzácne výnimky patrí. Chápem, ak chce mať štát prehľad o podnikaní, keď treba vypĺňať všelijaké tlačivá, prehľady a štatistické hlásenia, ale nútiť podnikateľov, aby pomaly každý zdrap toaletného papiera registrovali a uskladňovali v trezore len preto, aby si nejaký archivár alebo historik mohol o 100 rokov pozrieť, či Vám správne fungovali črevá, keď ste sedeli vo firme, je už aj na mňa veľa. Preto mám návrh, ako sa vyhnúť tejto štátom nariadenej a realizovanej buzerácii (sorry, ale jemnejší výraz ma nenapadá):
Po vyše desaťročí a vyše pol milióne kilometrov odjazdených väčšinou na slovenských cestách mi napadlo spraviť malú príručku k typológii slovenských šoférov. Hádam niekomu pomôže sa orientovať, alebo pri stretnutí s niektorými typmi šoférov správne reagovať a teda prežiť takéto stretnutie bez ujmy na zdraví, laku, plechu a cti.
Asi nikto vybavený zdravým rozumom nepochybuje, že boj proti Hitlerovi bol spravodlivou vojnou. Keby ste sa ale to isté opýtali ľudí v roku 1938, odpoveď by zďaleka nebola taká jednoznačná. Možno by sa dokonca väčšina priklonila k myšlienke rokovania a ústupkov. Pri príležitosti 60. výročia konca 2. svetovej vojny sa tu ukazujú zaujímavé paralely.
Dnes, keď som si bol paralelne dopĺňať hladinu nikotínu v krvi a hladinu informácií v hlave na našom balkóne, teda som spájal príjemné s užitočným, po dlhej dobe som znovu videl ten zvláštny jav.
Po krátkom období, kedy v slovenských médiách prebiehala aspoň aká-taká diskusia okolo spôsobu ratifikácie Ústavy pre Európu nastalo v posledných týždňoch akési mrtvolné ticho.
Krátke pojednanie o tom, prečo mi vôbec nechýba najsledovanejšia televízia na Slovensku.
Mimoriadne hlúpa otázka. Každý rozumný a normálny človek vie, že bol. Ale táto otázka, či skôr jej druhá polovica je príčinou sporu, ktorý ma vedie k malej analýze. Už aj preto, lebo sa stále neviem rozhodnúť – zrušiť, alebo nezrušiť paragraf o „osvienčimskej lži“ (§261 platného Trestného zákona)?
„Je všeobecne známe že,...“ Takto začína a hneď aj končí slohová práca Nikolaja Anikejeviča Izjurova o zmysle života
