Radovan Potočár
Syndróm slovenskej nespokojnosti
O tom, prečo sa Slováci (ne)hanbia za svoju krajinu.
Boli Sme. Zoznam autorových rubrík: Vážne veci, Vlažne vážne, Trochu scesty, Próza, Školy, Esej?, Nezaradené

O tom, prečo sa Slováci (ne)hanbia za svoju krajinu.

Istanbul má zhruba 13 miliónov obyvateľov. Zhováral som sa možno s troma tuctami, po mene z nich poznám iba dvoch. Suma sumarum to mesto vlastne vôbec nepoznám, ale predsa si myslím, že čas strávený na hranici Európy a Ázie ma niečo naučil.

Politické mítingy, stretnutia s občanmi, predvolebné guláše... nazvime si to, ako chceme, sú pre obyčajného Slováka stratou času. Musel som ich však sám niekoľko navštíviť, aby som pochopil, že čas strávený s politikmi mesiac pred voľbami nie je o nič produktívnejší ako počítanie múch v záhrade. Porovnanie troch politických strán však napokon predsa len môže niečo povedať...

„Dvadsať rokov sľubujú a kradnú. Komunisti robili pre ľudí,"hlása jeden z bilbordov predvolebnej kampane. Uvedený slogan však pomerne priliehavo pasuje na obdobie spred oných dvadsiatich rokov Celkom postačí ak „dvadsať" prepíšeme na „štyridsať" a ľudí, o ktorých ide, uvedieme do zátvorky. Čo sa však potom za celé dve desaťročia vlastne zmenilo?

Malý prieskum o tom, koho by volili (takmer) osemnásťroční gymnazisti.

Nenájde sa azda nikto, kto by sa aspoň sčasu-načas nestretol s reklamou. Možno sa jej síce úspešne vyhýbať, ale moderná reklama si vždy nájde cestičku a dostane sa ku každému z nás. Internet, televízia, rozhlas, tlačoviny, bilbordy... ale to nie je všetko. Reklama sa k nám totiž dostáva aj oveľa iniciatívnejšie, nebojme sa povedať, agresívnejšie - napríklad v podobe nevyžiadaných letákov či spamu.

My, národne najuvedomelejší občania Slovenska, prihovárame sa Vám týmto listom vo veci boja za ochranu nášho jazyka, národnej hrdosti a vlastenectva.

„Mikoľajená reforma“ či „deforma školstva“ – i takéto označenia prischli na školách reforme, ktorá v praxi funguje už takmer dva roky. Ako sa za ten čas zmenil život na základných a stredných školách?

December 2009. Dvadsať rokov po skončení „večných čias" sa prechádzam po Paríži so zvláštnym pocitom. Prešiel som stovky kilometrov a nepreskočil jediný ostnatý drôt. Nestrieľala po mne jediná hraničná stráž. Za neprítomnosti ma na Slovensku nikto neodsúdil za nedovolené opustenie vlasti. Dokonca ani brata nemal kto vyhodiť z výšky. A aby toho naozaj nebolo dosť, nemusel som si ani meniť peniaze.

Cítime my, najbohatší ľudia planéty, potrebu pomôcť tým na opačnom konci rebríčka?

„Radovan Karadžič!“ napadlo takmer každému, keď moji rodičia oznamovali, aké meno vybrali pre svoje prvé dieťa. V čase, keď som sa narodil, bol tento srbský zločinec na vrchole slávy a myslím si, že dodnes je asi najsmutnejšie známym Radovanom.