Keď som kedysi išiel na Sidorovo nad Vlkolínec, objavil sa v diaľke kopec, ktorý mal tvar pyramídy. Nevedel som čo to je, až neskôr, po niekoľkých rokoch pri túre nad Demänovskou dolinou mi došlo, že to bola Siná.
Je leto a mnoho ľudí sa vyberie do Turecka, ja som sa vybral do Tureckej. Je to obec pri Starých Horách, ležiaca medzi strmými svahmi Veľkej Fatry, známa padajúcimi lavínami, haluškami a krňačkovými pretekmi.
Mních, ťava, päť furmanov... to sú názvy skál vo Vrátnej doline. V tretiu júlovú sobotu sme sa vybrali zbojníckym chodníkom cez tieto skaly do doliny Obšívanka.
Na Slovensku sú stovky hradných kopcov, no ten najvyšší sa nachádza na Liptove a volá sa Sestrč. Vrchol je vo výške 1000 m. Podobne dolina pod ním je Sestrčská a vedie z Malatinej do Bukoviny.
Krásny letný deň, najkrajší a najospevovanejší kopec na Slovensku, rázovitá obec Zázrivá. To bola najlepšia kombinácia na turistiku v cyrilometodskú nedeľu.
Martinské hole pozná každý skôr zo zimnej lyžovačky, no nemenej pekne je tu aj v lete. Aj keď je to bližšie z Martina, my sa vydávame nahor z druhej strany pod vedením martinských turistov.
Kto si chce prejsť hrebeňovku Nízkych Tatier od juhu, najlepším východiskom je asi Korytnica. A práve odtiaľ sme sa vydali s kubínskymi turistami v poslednú májovú nedeľu.
V sobotu sa konal 6. ročník tradičného behu do Choča. Májové počasie býva často daždivé a inak to nebolo ani teraz. Takže som išiel ako divák s nádejou, že nebude pršať až tak veľa.
Pekné počasie tohto roku prilákalo na tradičný výstup na Šíp množstvo ľudí. Jedna skupina išla z Kraľovian, druhý dav zase od Žaškova. Mal som pocit, že v dedine nezostal nikto doma. K nim sa pridali ešte ďalší zo Stankovian aj s turistami z poľskej Limanovej. Počet si netrúfam odhadnúť, no chodníkmi skalnatého kopca prešlo v ten deň možno tisíc nôh.
Zima nás zaskočila ako cestárov a tak z jarného výstupu na Choč sa stal zimný. Dokonca aj snehu bolo viac ako v zime. Tento rok sme išli na tradičný „Výstup oslobodenia“ z Valaskej Dubovej, odtiaľ, kde zlapali Jánošíka. Teraz tu stojí už len jeho drevená podoba.
Po vlaňajšej bezsnežnej zime sa tá tohoročná vybláznila v plnej paráde. Inak to nebolo ani na tradičnej Dolnokubínskej stope – Zimnom trnkobraní. Snehu bolo dosť, aj predávať by sme ho mohli a stále ešte pribúdalo.
Nikdy ma zimná turistika zvlášť nelákala a zdalo sa mi, že lepšie je sedieť doma pri peci. Začalo to asi tým, že sme sa presťahovali do paneláka a pri radiátore to už nebolo ono. Tak som predsa len sem-tam, keď bolo pekne, vybehol na nejaký blízky kopec, zohriať sa trochu na slnku. Ďaleko som však nešiel, lebo topánky mi vždy nejak premokli. Najhoršie je, potom ísť späť domov so zmrznutými nohami.
Jeseň, či zima dokáže niekedy „vyčariť“ počasie, ktoré výstižne nazývajú Poliaci „zgnila pogoda“. Toto nás neminulo práve v nedeľu a ani na kopcoch to neveštilo nič dobré, no jedinou potechou bolo, že zhora na nás nič nepadalo. Čakal nás prechod zo Zázrivej cez čiastočne umelo zasneženú Kubínsku hoľu.
Dúha sa vo väčšine prípadov spája s letnou búrkou a často sa objaví na pár sekúnd, keď vyjde slnko. No existuje aj iný variant, tzv. Halov jav. Dúha sa objavuje v zime a je kupodivu hore nohami. Toto sme zažili v nedeľu, cestou na Kubínsku hoľu. Na rozdiel od tej krátkej letnej nás sprevádzala celou cestou.
Na východnej hranici Oravy, na kopci, kde už často ani hmla nedosiahne, leží obec Malatiná. Tam sme v nedeľu ráno ešte za tmy vystúpili z autobusu, s cieľom pozrieť našich susedov na Liptove. Pre zmenu však nebudeme chodiť po kopcoch ale po dolinách.
Keď uhorský kráľ Béla IV utekal pred tatármi, usadil sa na chvíľu pri sútoku Oravy a Váhu. Odvtedy sa táto obec volá Kraľovany, kedysi pltnícka, teraz železničná križovatka.
Počas víkendu iste mnohí boli na cintorínoch zapáliť sviečky svojim blízkym. No sú ľudia, čo nespočinuli na kopčeku za mestom, ale ďaleko v horách. Jedným z nich bol aj Jozef Kalaš, ktorý zasvätil svoj život prírode a po smrti jeho popol rozptýlili na vrchu Lysica.
Hovorí sa, že jeseň je najkrajším obdobím na turistiku. Ustálené počasie, hmly v dolinách, slnko na kopcoch a k tomu sfarbené lístie. No v tomto roku je počasie vrtkavejšie a pripravilo pre nás mnohé prekvapenia. Aj predpoveď na nedeľu znela asi takto, citujem: „Zajtra cez deň bude veľmi pekne, bude prevládať len malá oblačnosť, len ráno a dopoludnia môže byť na niektorých miestach hmlisto“. Kto by sa nepotešil, zvlášť keď má naplánovanú túru do Veľkej Fatry.
V najsevernejšom cípiku Slovenska, na hraniciach s Poľskom, kraľuje kopec s menom Babia hora, ktorý naši susedia tiež nazývajú Diablak. Kto už niekedy zažil tunajšie nepriaznivé počasie, tak sa asi prikloní k tomuto poľskému pomenovaniu, pretože niekedy to tu je, akoby sa fakt všetci čerti ženili.
Pri potulkách slovenskými kopcami sa zvyčajne pohybujeme po turistických značkách. No sú aj také, kde žiadna značka nevedie. Je to buď z dôvodu ochrany prírody, alebo že sa tomuto miestu nepripisuje až taký význam a miestni ľudia tam trafia aj bez značky.
