Po vlaňajšej bezsnežnej zime sa tá tohoročná vybláznila v plnej paráde. Inak to nebolo ani na tradičnej Dolnokubínskej stope – Zimnom trnkobraní. Snehu bolo dosť, aj predávať by sme ho mohli a stále ešte pribúdalo.
Nikdy ma zimná turistika zvlášť nelákala a zdalo sa mi, že lepšie je sedieť doma pri peci. Začalo to asi tým, že sme sa presťahovali do paneláka a pri radiátore to už nebolo ono. Tak som predsa len sem-tam, keď bolo pekne, vybehol na nejaký blízky kopec, zohriať sa trochu na slnku. Ďaleko som však nešiel, lebo topánky mi vždy nejak premokli. Najhoršie je, potom ísť späť domov so zmrznutými nohami.
Jeseň, či zima dokáže niekedy „vyčariť“ počasie, ktoré výstižne nazývajú Poliaci „zgnila pogoda“. Toto nás neminulo práve v nedeľu a ani na kopcoch to neveštilo nič dobré, no jedinou potechou bolo, že zhora na nás nič nepadalo. Čakal nás prechod zo Zázrivej cez čiastočne umelo zasneženú Kubínsku hoľu.
Dúha sa vo väčšine prípadov spája s letnou búrkou a často sa objaví na pár sekúnd, keď vyjde slnko. No existuje aj iný variant, tzv. Halov jav. Dúha sa objavuje v zime a je kupodivu hore nohami. Toto sme zažili v nedeľu, cestou na Kubínsku hoľu. Na rozdiel od tej krátkej letnej nás sprevádzala celou cestou.
Na východnej hranici Oravy, na kopci, kde už často ani hmla nedosiahne, leží obec Malatiná. Tam sme v nedeľu ráno ešte za tmy vystúpili z autobusu, s cieľom pozrieť našich susedov na Liptove. Pre zmenu však nebudeme chodiť po kopcoch ale po dolinách.
Keď uhorský kráľ Béla IV utekal pred tatármi, usadil sa na chvíľu pri sútoku Oravy a Váhu. Odvtedy sa táto obec volá Kraľovany, kedysi pltnícka, teraz železničná križovatka.
Počas víkendu iste mnohí boli na cintorínoch zapáliť sviečky svojim blízkym. No sú ľudia, čo nespočinuli na kopčeku za mestom, ale ďaleko v horách. Jedným z nich bol aj Jozef Kalaš, ktorý zasvätil svoj život prírode a po smrti jeho popol rozptýlili na vrchu Lysica.
Hovorí sa, že jeseň je najkrajším obdobím na turistiku. Ustálené počasie, hmly v dolinách, slnko na kopcoch a k tomu sfarbené lístie. No v tomto roku je počasie vrtkavejšie a pripravilo pre nás mnohé prekvapenia. Aj predpoveď na nedeľu znela asi takto, citujem: „Zajtra cez deň bude veľmi pekne, bude prevládať len malá oblačnosť, len ráno a dopoludnia môže byť na niektorých miestach hmlisto“. Kto by sa nepotešil, zvlášť keď má naplánovanú túru do Veľkej Fatry.
V najsevernejšom cípiku Slovenska, na hraniciach s Poľskom, kraľuje kopec s menom Babia hora, ktorý naši susedia tiež nazývajú Diablak. Kto už niekedy zažil tunajšie nepriaznivé počasie, tak sa asi prikloní k tomuto poľskému pomenovaniu, pretože niekedy to tu je, akoby sa fakt všetci čerti ženili.
Pri potulkách slovenskými kopcami sa zvyčajne pohybujeme po turistických značkách. No sú aj také, kde žiadna značka nevedie. Je to buď z dôvodu ochrany prírody, alebo že sa tomuto miestu nepripisuje až taký význam a miestni ľudia tam trafia aj bez značky.
Asi najznámejší a najospevovanejší kopec na Slovensku je práve Kriváň. Neviem čím si to zaslúžil, no určite padne do oka každému, kto sa blíži od Dunaja k Tatrám. (Pokiaľ samozrejme nie je zamračené). A naviac sa z tejto strany javí ako najvyšší.
Kopcom pomenovaných Kľak asi prischol takýto názov preto, že sa zdá akoby kľačali niekde medzi stromami a boli menej výrazné. Najznámejší je malofatranský Kľak nad Fačkovom. Oproti nemu vo Veľkj Fatre je ďalší s výškou 1394 m. A práve tento bol v nedeľu cieľom kubínskych turistov, ku ktorým som sa pridal. Na stanici v Ľubochni sa nás zišlo 13, keď sa k nám pripojili ešte dve turistky z Popradu.
Kopce sa zvyčajne spájajú s pešou turistikou, no v poslednej dobe vďaka horským bicyklom stretávame cyklistov aj v takom teréne, kde by sme ich ešte prednedávnom nevideli.
Malú Fatru asi netreba predstavovať nikomu, kto má niečo dočinenia s kopcami. V nedeľu sme si s kubínskimi turistami zopakovali trochu pozmenenú hrebeňovku zo Strečna, kde prichádzame ráno vlakom o hodinu neskôr ako naposledy. Zase zrušili nejaké spoje.
Zvyčajne sa zvyknem v nedeľu prechádzať niekde po kopcoch, dnes však bolo počasie akési neisté a začalo poprchať. Preto som sa len tak prešiel po meste. Tak ako raz- začas nájdem nejaký kvet v lese, ktorý som ešte v živote nevidel, tak som kupodivu niečo podobné objavil aj priamo v meste.
Kopcov s názvom Salatín je na Slovensku viac, ja som bol v nedeľu s kubínskymi turistami na tom nízkotatranskom, s výškou 1630 m.n.m. Je teda vyšší ako napr. Choč ale nie je medzi turistami taký obľúbený, aspoň podľa počtu ľudí, ktorých som tam stretol. Zrejme je to horšou prístupnosťou, lebo ak sa chceme dostať len k jeho úpätiu, treba prejsť okolo 6 km po ceste.
Keďže je tu pomaly letná turistická sezóna, vybral som sa ešte rýchlo pred ňou do Dier v Malej Fatre, aby som si v kľude niečo pofotil. Naposledy som tam totiž bol v auguste a ešte v nedeľu, tak to bola hotová invázia ľudí a fronty na rebríky. Keď som sa zastavil, že si niečo odfotím, tak sa z davu ozývalo: „Nezdržuj, foť sa doma“ a pod. Preto teraz som išiel v stredu a v júni. Myslel som, že možno predsa len pôjdu nejaké školské výlety ale opak bol pravdou. V Dolných a Nových dierach som nestretol ani živú dušu.
Kto už bol niekedy na Choči, vie že výstup naň trvá okolo troch hodín a málokto si vie predstaviť, že na tento kopčisko by mal bežať. A predsa takýchto ľudí sa našlo poslednú májovú sobotu skoro 500. Skialpinisti, maratónci a všetci, čo majú s behaním niečo spoločné sa zišli už na 5.ročníku Memoriálu Jozefa Čajku, horolezca čo tragicky zahynul v Roháčoch.
Aj keď je leto v plnom prúde, zostal mi založený v šuflíku jeden blog z minulej jesene, tak ho tu dávam, aby som naň nezabudol. Na takýto pekný kút Slovenska by bolo škoda zabudnúť. Možno bude inšpiráciou pre niekoho vybrať sa na takúto trasu teraz v lete.
Chorvátska krajina je typická svojim členitým povrchom, plná skalnatých kopcov, jazier, vodopádov a kaňonov. Tieto horstvá často obklopujú aj pobrežie a vytvárajú romantické zákutia s dlhými plážami lemovanými skalnými výbežkami, či lesným porastom. Takýchto veľmi podobných prímorských stredísk je veľmi mnoho, ale jedno je predsa len niečím výnimočné.
