Narodila som sa na Silvestra. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Staré zlaté časy, Deti, Perličky, Súkromné
Zvoní telefón. „Mám plno bedlí, príď si zobrať, lebo už neviem čo s nimi.“ „Ja zase mám plno roboty, s bedľami sa mi nechce babrať“ „Nemusíš sa babrať, ja ti ich aj obalím, len ich hodíš na panvicu vypražiť“
Bolo to v čase, keď môj muž ešte „statočne“ bojoval s alkoholom a my okolo sme boli z toho zápasu unavení, na konci so silami a pripravení na rezignáciu.
...modré oči a blond vlasy. Oznam z obecného rozhlasu, ktorý sa u nás ozýva každú chvíľu, napríklad aj takto „ súkromný cigán predáva na námestí papriku....“ ma nedávno zaujal trošku viac a vyšla som na ulicu, vypočuť si aj „ opakovanie.“
Malý obchod, málo parkovacích miest. Keď som chcela zaparkovať ja, bolo tam miesto, tak akurát, na moje šoférske schopnosti.
V poslednom čase bolo na blogu pár článkov o nažívaní so psami a hlavne s psíčkarmi. Polemizovalo sa tu, či pes patrí do bytu na sídlisku, alebo nie. Niektoré ohlasy a reakcie na ne boli dosť ostré, každý si obhajuje svoju pravdu.
Televízne noviny. Prečo ich pozerám? Samé katastrofy, zlé správy a potom mi z toho nie je dobre.
Občas sa zastavíme na zmrzline. A vždy si povieme, že teraz to bolo naposledy. Vôbec nám nechutí, ale aj tak, keď ideme okolo, dáme si. Je to taká naša srdcová záležitosť a stále dúfame, že možno už bude lepšia. Nie je!
Stalo sa mi pár krát, že ma nad ránom zobudil hluk na ulici. Skončila sa diskotéka a mládež sa vracala domov.
Vraj magický. V tento deň bude veľa sobášov, aby sa to krásne vynímalo na obrúčkach. Všetkým, ktorí sa berú z týchto dôvodov prajem, aby im to vydržalo aspoň do ďalšieho pekného dátumu, napr. 7. 7 2007.
Bolo to niekedy koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Bývali sme na samom vrchu štvorposchodovej bytovky a pod nami sused, ktorí sa rád opaľoval. Ako tak raz vešiam na balkóne prádlo, spadli mi moje najkrajšie, čipkované nohavičky a ostali visieť na susedovej anténe.
Maroš je u nás od začiatku zimy a až teraz sa prejavil. Prekvapil nás a hlavne prekvapil sám seba.
Už niekoľko dní som bez nálady, alebo lepšie povedané, mám ju dosť blbú. Nemám zjavnú príčinu, len si tak potichu doma depkujem.
Pripájam sa k iniciatíve Mariána Minárika a v rámci Nedeľnej chvíľky poézie ponúkam svoj prvý a posledný pokus.
Telenovely nepozerám z jednoduchého dôvodu. Nemám tú trpezlivosť, čakať 180 dielov a potom sa aj tak zoberú. Pozriem si posledný diel, to sa mi páči. Vinníci sú potrestaní, matka si nájde dieťa, ktoré sa jej stratilo hneď, ako ho porodila, zo slúžky je pani domu a madam ide do basy. To čo sa zamotávalo pol roka sa vyrieši za dvadsať minút a ja si zasa môžem ísť po svojom.
Zavolala mi švagriná. „U mamy je brigáda, prídeš?“ Prídem! Takéto zrazy mám rada.
Celý život som mala problém s váhou. Trápili ma kilá, hlavne tie, ktoré mi chýbali. Stále počúvam, aké to majú ťažké ľudia s nadváhou. Priťahujú pozornosť, sú terčom poznámok a posmeškov a niekedy až diskriminácie.
Ak sa mi niečo vnucuje nasilu, automaticky to začnem odmietať. Dodnes som napríklad nevidela film Titanik, tak ma znechutili tie časté upútvky. Reklamy tiež ma mňa pôsobia skôr opačne. Moja babka hovorila, že keď sa niečo musí ponúkať „jak hnilý syr, nemôže to byť dobré“.
Bola som ustráchané decko. Bála som sa Mikuláša, čerta, ježibaby, vlka, víl aj obrov. Teraz už viem, že za to mohla hlavne moja babka, ktorú som mala mimochodom, veľmi rada. To bolo stále: „Keď nebudeš jesť, poviem to Mikulášovi, keď nepôjdeš spať, poviem to čertovi“. Na povale bola ježibaba, v záhrade pri potoku vlk a v komore všetko ostatné. Mala to dobre vymyslené, aspoň ma nemusela kade-tade hľadať a zbytočne si nohy drať, stále som sa jej držala za sukne.
Strašne mi znepríjemňujú život. Dalo by sa povedať, že mi obmedzujú voľný a slobodný pohyb. Začne sa to v apríli, len čo sa oteplí a končí s prvými mrazmi. Bývame pár desiatok metrov od rybníka a hájička. Krásne miesto na prechádzky. Krásne a pre mňa životu nebezpečné. Moja nočná mora sa volá had.
