Narodila som sa na Silvestra. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Staré zlaté časy, Deti, Perličky, Súkromné
Včera ráno sa tomu už nedalo vyhnúť. Bola som objednaná, tak som tam musela ísť. Nalačno, to by nebol až taký problém. Ale keď mi sestrička zobrala asi päť litrov krvi a pred očami som mala hmlu, bola som zrazu rada, že som v nemocnici. Potom rentgen, sono, ekg ... Nebudem to preťahovať, som zdravá.
„Dobrýýý, tu liečite drogistov? Áno, ale môžu byť aj iné povolania.“
Bolo mi strašne horúco a nemohla som spať. A ja keď nemôžem spať som mrzutá, dalo by sa povedať, že až nepríjemná. Okná všetky pootvárané a ani záclona sa nepohla. Akurát, čo som počula každého psa v dedine, čo ma znervózňovalo ešte viac. Poznáte ten samorozčuľovací stav.
Keď som nechala syna prvý krát v škôlke, pozeral za mnou pohľadom cestujúceho na Titaniku, keď už bolo jasné, že koniec je neodvratný. Tento pohľad mu vydržal celé tri roky a ešte pekných pár aj na ZDŠ-ke. Neskoršie sa to zlepšilo, ale „bruško“ ho sem-tam ešte bolievalo. Každé ráno sme sa tromfovali, kto sa bude lepšie tváriť, či on nešťastne, alebo ja neoblomne. Musím priznať, že niekedy sa mu podarilo vyhrať.
Už to bude rok, čo spolu nehovoríme. Ty vieš, že si bol môj najmilší bratranec. Tvoje vtipy a srandičky som mala rada, vedela som, že tam kde si Ty, tam je zábava. Aj keď si bol mladší ako ja, pokladala som Ťa za toho múdrejšieho a skúsenejšieho.
Ani neviem ako a odkiaľ, ale mali sme v počítači takú hračku . Po zadaní dátumu narodenia sme sa dozvedeli, čím a kedy sme boli v minulom živote. Bavili sme sa na tom celá rodina aj širšie okolie. Niektorí tomu verili, to boli tí, čo im vyšlo niečo dobré a ostatní nie.
V prvej triede mala naša dcéra šťastie na učiteľku. Tým, že vedela čítať, písať a zvládala aj to prvácke rátanie, asi by sa v škole dosť nudila. Táto pani učiteľka mala ale svoju prácu rada a nerobilo jej problém zaujať deti aj mimo prísnej osnovy. Občas sa jej stalo, že prišla zo školy bez tašky, krasopis ju nebavil a bolo ju treba do toho nútiť, ale prvácky rok sme prežili v pohode.
Parafrázujem vtip, keď dostala dcéra v škole poznámku, že odvráva a otec učiteľke odpísal, „to má po matke, dostali obidve.“
Ľudia, ktorí poznajú históriu našej rodiny mi dávajú často otázku „ako som to vydržala“? Majú na mysli alkoholizmus môjho muža. Jednoduchá otázka, jednoduchá odpoveď. Ani neviem.
Bolo to v roku 1997. Vtedy bola u nás Zuzka a keď sa jej pobyt končil, rozmýšľali sme, čo ďalej. Kam s ňou? U mamy zázemie nemala a otca tisíc kilometrov ďaleko. Keď sa narodila, tatko emigroval do Nemecka
Keď som bola malá, jar som poznala podľa toho, že mašu mamu chytilo sťahovanie. Len čo sa ukázalo pekné počasie, vyložila na dvor stoličky, cez to dlhý rebrík a všetky periny šup, pekne na slnko. Na druhú takúto konštrukciu naukladala matrace a epedá. Potom premiestnila nábytok v obývačke aj v spálni. Vždy som sa čudovala, ako to sama dokázala. Ťažký sekretár aj gauč šupla na druhú stranu a my sme mali zase na rok novú izbu, aj keď so starým nábytkom.
Stáva sa, že rodičia detí, ktoré sú práve u nás, pobudnú s nami pár dní, obyčajne cez víkend. Niekedy im to navrhne Vlado, ale sú aj takí, čo si to sami želajú. Bývajú to mamy, ktoré sú so silami aj nervami na konci.
Veľmi rada pozerám cestopisy a obdivujem ľudí, čo sa len tak pustia do sveta. Do úžasu ma privádza človek, ktorý sa sám vyberie do púšte, alebo do pralesa. O Reinholdovi Messnerovi, lezúcom na kopce v zime a fujavici ani nehovorím. Nedávno som pozerala dokument o objavení Južného pólu a dosť ma to rozhodilo.
Bolo to v 1996. roku - prvý rok nášho nového života. Cez prázdniny sme mali sedem detí a pán farár Marián Gáborík, (pripomenulo mi to ten nešťastný hokej) nám ponúkol, že by sme mohli ísť na pár dní na jeho chalupu. Je to jeho rodný dom na lazoch pri Považskej Bystrici.
Niekedy sa mi stane, že to trošku preženiem s moralizovaním a poúčaním, zbadám to až keď je neskoro a potom mi je to blbé. Pristihnem sa, že rozdávam ponaučenia, ako moja babka voľakedy mne. Napríklad, „to by si sa musela skôr narodiť, aby si mňa ocigánila“, alebo „keď budeš mať tie roky čo ja , sama na to prídeš“.
Boli časy, to ešte pred Veľkým treskom, keď sme aj my fungovali ako celkom normála, obyčajná rodina. Tato, mama a dve deti.
Určite ste videli scénu vo filme, možno na vlastnej koži zažili. Žena dostane pôrodné bolesti a manžel dostane "paniku". Lieta po byte, je mu na omdletie a nakoniec dorazí do pôrodnice bez manželky. Viem, vo filmoch je to prehnané, ja však mám opačnú skúsenosť. Keď som išla rodiť ja, môj manžel mal všetko dokonale pod kontrolou.
Náš syn chodí občas fotiť na svadby a podobné akcie. Väčšinou sú to priatelia a známi, alebo známi známych. Vždy si prinesie nejakú "výslužku" a nikdy nechýba ani fľaška alkoholu.
Môj otec fajčil 60 cigariet denne a keď sa rozhodol, že s tým prestane, tresol poslednú krabičku o zem a bolo. Keď sa po dvoch týždňoch urazený ozval, že sme ho mohli aspoň pochváliť, mama sa čudovala, čo s toho robí takú vedu. Ona tiež nefajčí a ani nikdy nefajčila a nikto sa tomu nečuduje a že keď s tým začínal, nepotreboval, aby ho niekto chválil.
