...večný mládežník, samouk, cestovateľ, začiatočník a špekulant... bratislavčan ročník 1979, toho času v bádenskom Karlsruhe Zoznam autorových rubrík: Haló, tu Karlsruhe, Túlavý bicykel, S batohom cez hory, S batohom po Európe, Začiatky bývajú ťažké, Veršotepcove návody, Koľko rečí vieš, Think globally, Hrnček var, Slovensko.com, Malý princ, Šaškové počmáraní, Všetko dobré
Dnes podvečer som sa bol pozrieť v jednom prioroidnom obchodnom dome v centre mesta. Na chrbte som mal ruksak, v ňom pamäťovú kartu z fotoaparátu, čerstvý rozprávkový chlebík a Malého princa v slovinčine. Chcel som si len niečo pozrieť na treťom poschodí v oddelení elektroniky, keď tu zrazu pri vchádzaní do budovy sa ozvalo prenikavé pípanie zo stĺpikov pri vchode.
V rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013 sa v slovenskej tlači postupne objavujú hlasy radných z rôznych kútov krajiny, že aj ich mestečko by malo získať tento titul. Pod tým sa na webe rozbehne čitateľská diskusia, prečo by práve to ich mestečko titul získať nemalo. Nech to však dopadne akokoľvek, okrem jedného odídu všetci kandidáti s dlhým nosom. Prečo to teda potom neskúsiť v hre Monopoly?
Predstavte si krásny slnečný deň v nejakej zámockej záhrade. Napríklad v Karlsruhe, tam je jazierko s kačičkami, veľká zelená plocha plná džavotajúcich študentov z univerzity a sem-tam pobehávajúce veveričky. A tiež staré stromy, v korunách ktorých šumí vánok. Na brehu jazierka stoja dve lavičky. Len tak si na jednu z nich sadnúť a vychutnať pohodu dňa... hm?
Váhal som, či tento článok zaradiť do rubriky Šport, alebo či uznať, že okrem prechádzky a dvojhodinového stepovania na jednom mieste som vlastne šiel za kultúrou a zábavou. Asi to bude trefnejšie.
Karlsruhe zažíva veľkolepú svadbu. Ženia sa tu snáď všetci čerti. No i uprostred niekoľkodňového lejaku spojeného s vetrom a občasnou búrkou sa musí žiť ďalej a tak čas-nečas, občas treba vystrčiť nos z domu.
Asi príliš často sledujem vojnové filmy. Potom si začínam všímať také detaily ako roky vydania cykloturistických máp a na ulici sa prichytím, ako študujem plagát pozývajúci do cirkusu. Čím to bude?
Ak prejde aktuálny ministerský návrh zo Stuttgartu, tak mládež žijúca na pravom brehu Rýna medzi Karlsruhe a Bazilejom bude na túto otázku môcť odpovedať „OUI“.
Podľa koho je pomenované Hodžovo námestie v Bratislave? Podľa evanjelického kňaza a básnika Michala Miloslava Hodžu? Podľa publicistu a predsedu československej vlády Milana Hodžu? Alebo podľa komunistického vodcu Albánska Envera Hodžu?
... alebo Čo sa môže prihodiť na jednom fašiangovom sprievode.
Písal sa september 2001, taký ten sychravý jesenný doma-si-sprav-čajík deň a ja som pred prechádzkou upršanou zámockou záhradou dal prednosť ceste električkou krížom cez mesto. Pomaly som nastúpil do poloprázdnej štvorky pri univerzite a rozhliadol sa po voľnom mieste na sedenie. Vtedy sa pár ľudí na mňa uprene pozrelo a začalo sa ošívať na sedadlách. Traja chalani na poslednú chvíľu vyskočili von.
Keď som kamarátovi Igorovi z Ľubľany písal novoročný email, požiadal som ho, aby mi do Karlsruhe doniesol na ukážku nejaké nové euromince.
"Áno, desať som ich už dal do chladničky!" Tento týždeň sa budím každé ráno práve s touto vydarenou rozhlasovou reklamou na istý podunajský pivovar. Pred Vianocami sa takto ozýva množstvo firiem viac či menej nápaditým spôsobom. Pozrime sa však, ako rozhodne neušetriť na vianočnom pozdrave zákazníkovi.
V prednáškovej sále sedí asi štyristo študentov. Namiesto zošitov a skrípt si však na stôl vykladajú hrnčeky a termosky s lahodne voňajúcim nápojom. Do Vianoc zostáva už len niekoľko dní a v uliciach Karlsruhe zúri predvianočná nákupná horúčka. Svetlo v sále zhasína a na plátne sa objavia prvé záblesky staručkého čiernobieleho filmu. Feuerzangenbowle.
Keď koncom novembra otvorili vianočné trhy okolo pyramídy na Marktplatzi v Karlsruhe, najdlhšie rady boli aj tak pred zmrzlinárňou na rohu námestia. Časom teplomer zliezol k nule a dnes vidno viac ľudí stepujúcich od chladu a sŕkajúcich horúci Glühwein.
Áno, áno, ja viem, nesmie sa to. Ak však k tomu pripočítam ešte sériu trapasov, ktorú som si vzápätí nadrobil, tak môžem byť celkom rád, že som z toho vyviazol len s červenými ušami. Červenšími ako bol panáčik na semafore, za ktorým ma zastavil pán v zelenej bunde s nápisom Polizei...
Som majstrom v odmietaní úžasne výhodných akčných ponúk priamo na ulici. Predvčerom som však takýmto spôsobom prepásol niečo, za čo by odo mňa nikto nechcel ani cent.
Ďaleko za Atlantikom si možno pri nejakých príležitostiach prenajať vlajku USA s rozmermi 154 krát 78 metrov. Stačí doviezť poldruhatonový balík farebnej látky a oblbnúť šesťsto dobrovoľníkov, ktorí ho rozvinú. Mne na podstatne väčšiu nemeckú vlajku stačil len fotoaparát a jesenný západ slnka nad Karlsruhe.
Niekomu stačí sa na cestu spýtať, prípadne pozrieť do mapy, iný si vezme na pomoc najmodernejšiu techniku. O tom, že ani tá nie je vždy neomylná, som dnes presvedčil jedného jej nadšeného užívateľa.
V sobotu sme boli s kamarátmi na pešej túre v Schwarzwalde. Ráno sme sa na stanici mali stretnúť krátko pred deviatou, no ja som došiel o čosi skôr a tak viedli moje kroky najskôr do staničnej trafiky.
Vlani som na bádenskom maratóne evidentne podvádzal. Tento rok som tam však šiel poctivo ako pán kráľ, čiže pešo. Ak prvý antický maratónec po svojich 42 kilometroch padol mŕtvy, tak ja som bol po 21 kilometroch len polomŕtvy.
