Píšuci pábitel Jozef Medard Slovík Zoznam autorových rubrík: Z dávnej histórie, príbehy z ulice, postrehy hlavy, kniha do dažda, cestovanie na hrášku, poviedka, šport a stáť na jednej nohe, glosa, básne s čistou, krehkou lyriko, medzi knihami, citáty nie len o sebe, na besede, vône a chute, architektúra lahodiaca oku, Súkromné, Nezaradené
Sme ako Traja kamaráti v knihe od Remarqua, stretávame sa na zimných prejazdoch na bežkách. Večer po prejazde ideme večer na pánsku jazdu zaspievať si od srdca "ako nám je dobre...". Tento rok sme sa stretli na jeseň, boli sme na túre na Kľaku a Strážove. V horách bolo krásne, modrú oblohu sme mali nad sebou a batohy celkom ľahké. Kráčali sme dolinami z kopca na kopec a cítili sa šťastne.
Určite poznáte televíznu rozprávku o dedovi Jozefovi, ako mu prišiel domov veľký balík a v nej bola Bambuľka. Dnes nám veĺmi nechodia listy poštou, ale maily internetom a balíky s prekvapeniami už vôbec nie. No mne sa také niečo nedávno prihodilo. Prišiel mi domov naozajstný balík a v ňom sa ukrýval krásny obraz.
Ach "jo" bicykel, to je vec. Šľapeš do pedálov a hlavu máš v oblakoch. Prejdeš cez kaluž a si skoro cely od blata. Sem - tam ťa chodník zavedie do lesa, hríby ti samé naskáču do batôžka. A za vyloženú námahu je odmena, neopakovateľná vôňa Oravy, ktorú cítiš vo svojich pľúcach. V okolí Babej hory mám niekoľko obľúbených cyklotrás, ale "Glemboke" je len jedno. V rajskom tichu si vychutnávam prírodu a nenachádzam sa ani veľmi ďaleko, kúsok nad dedinou Rabčice, v ktorej bývam.
Do Chorvátska tradičného dovolenkového letoviska Slovákov som sa vybral kvôli prieduškám. Hlavne v zime mám s nimi problémy. Po bežných peripetiách z cesty autobusom nás ubytovali v jednom penzióne v Tribunji pri Vodiciach. Počasie bolo krásne a more čisté. Kúpal som sa, chodil na výlety do Národného parku Krka, do historického mesta Šibeník. No najviac mi učaroval starý kostolík z 15. storočia na kopci Sv. Nikolaja v Tribunji. Bol odtiaľ nádherný výhľad na okolité ostrovčeky a more.
Slaná voda je názov unikátneho minerálneho prameňa na hornej Orave. Z hľadiska minerálnych vôd patrí medzi pramene s najvyššou mineralizáciou na Slovensku. Pramene boli známe už v roku 1550 a na varenie ich využívali aj obyvatelia z okolia. To, že unikátne zloženie slanej jódovo-brómovej vody sa da využiť v prospech rozvoja tohto regiónu pochopil v 19. storočí aj poslanec Uhorského snemu a rodák z oravského Klina Ferko Skyčák.
Richard Bach pilot malého lietadla, lieta s priateľmi, len tak, pre radosť, stále zašpinený od oleja motorov. V jeho knihe poviedok „Dar křídel" píše o svojom klube, o priateľoch, o mačke, ktorá čakáva na letisku na jeho kolegu a o množstve iných zaujímavých veci spojených s lietaním.
Strávil som jeden júlový týždeň v kúpeľoch v Dudinciach. S kúpeľami sa mi doposiaľ spájala len autobiografická knižka od Hermanna Hesseho Kúpeľný hosť, ktorú som kedysi čítal. Autor v knihe opisuje dojmy z kúpeľného mesta Baden, ktoré boli plné reumatikov a chorých ľudí. Hesse si v nej všímal počas svojich pobytov ostatných hostí, v akom štádiu sú ich choroby a vždy mal dobrý pocit, keď zistil, že s jeho dnou to nie je najhoršie. Paradoxne na mňa kúpele Dudince zapôsobili nie ako miesto, kde sa liečia chorí ľudia, ale skôr ako pulzujúce kúpeľné mestečko plné domácich a zahraničných hostí a turistov, ktorí sa večer radi zabávajú a tancujú. Na dobrú kondíciu hosti určite vplýva vynikajúca minerálna voda, ktorá je vhodná na liečenie pohybového ústrojenstva a srdcovo - cievnych chorôb. Po jej účinkoch sa chorí pacienti prebúdzali večer znovu k životu, ich nohy sa roztancovali, srdce bilo radostne a zľahka.
Na strednej škole som sa chcel viac osamostatniť. Rozhodol som sa bývať na internáte. V nedeľu pred prvým dňom vyučovania ma mama odprevadila do Tvrdošína. Dali sme si palacinky v hotely Limba, kvôli ním som prišiel neskôr večer na internát. Musel som si doniesť posteľ z prvého poschodia a bývali sme na izbe štyria.
Naša záhrada kvetín vonia ružami, kosatcami, tulipánmi, gladiolami, surfíniami, petúniami. Máme aj slnečnice ktoré sa stále otáčajú za slnkom. A ja sa cítim medzi nimi ako záhradník. Zobrať krhlu a poliať mi robí vždy obrovskú radosť. No nie len mne, ale určite aj kvetine. Uvedomujem si vtedy, že s kvetinami je život oveľa krajší, voňavejší, jasnejší.
Stane sa mi, že sa ráno zobudím a mám chuť sa niekam vybrať. Zmeniť vzduch, chodiť po uličkách cudzieho mesta. Smiať sa od ucha k uchu veselo na neznámych ľudí. Vybočiť zo stereotypu bežných obyčajných dní. Bakalárku som dopísal a tak som sa rozhodol, že sa od učenia na chvíľku odreagujem. Vybral som sa nielen za nákupnou turistikou do neďalekého poľského Žywca, ale aj na "Mačací zámok do Lodygowic. Naštartoval som svoje auto a hurá s nim na cestu.
"Koci zomek" je goralský názov pre vyšný koniec dediny v Rabčiciach, volajú ho tak vraj preto, lebo chalupy sú tu postavené v strmom briežku a ľudia sa tu museli ako mačky škriabať hore kopcom, kým sa dostali k svojim domom. Najhoršie to bolo v zime, no dnes sa tu žije oveľa ľahšie a je tu naozaj krásne. Hovorí sa aj, že tento názov vznikol preto, že tu kedysi žil kočiš s koňmi. No kto už dnes presne vie, ako vznikol tento názov? Dlho tu drži sneh a tak sa tu rád chodím bežkovať. Obľúbil som si toto miesto pretože je to svet sám o sebe, na hraniciach s Poľskom pod Babou horou. Vychutnajte si s nami marcovú atmosféru tohto príťažlivého zastrčeného kúta Oravy.
V tých časoch mi začali rásť na hlave dva výrastky presne na mieste, kde mávajú čerti rohy. Začal som si o sebe myslieť, že budem asi jeden z nich. Dlho som o tom mlčal, až keď už mi prerástli moje vlasy a mohli byť viditeľné, rozhodol som sa ich vylomiť medzi dverami. Nepodarilo sa mi to! Začal som sa hanbiť a bál som sa chodiť aj do školy. Nakoniec som sa priznal starej mame, že je so mnou zle. - Určite mi nárastu aj diabolské kopytá a chvost.
Orava bola kedysi jednou z najvýznamnejších oblastí slovenskej ľudovej kultúry. Na pomerne malom území sa sústreďoval veľký počet rázovitých dreveníc. Roľnícke obyvateľstvo nebudovalo domy, robili to remeselníci - tesári, ktorých bol na dedinách dostatok. Charakter domov ovplyvňoval pôvod majstrov, ich zaužívaný typ domu a predovšetkým želanie stavebníka, jeho majetkové pomery, prírodne a zemepisné podmienky. V 50. rokov 20. storočia sa postupne začala ľudová architektúra z dedín vytrácať. Pričom tieto drevenice dokladujú skutočné remeselnícke majstrovstvo a vynaliezavosť našich predkov. Vybral som preto základne typy nádherných dreveníc, ktoré boli v minulosti prirodzenou súčasťou tejto krajiny.
Lomná je malá dedina zastrčená medzi horami. Pre ľudí ktorí radi chodia na bežkách v oravskom regióne a jeho okolí je to, ale veľký pojem. V sobotu 28. 2. 09 sa tam konal už 29. ročník lyžiarskeho prejazdu na ktorom bolo viac ako 500 bežkárov z rôznych kútov severného Slovenska. Zúčastnil som sa ho aj ja s dvoma kamarátmi. Boli sme tu už niekoľkokrát a vždy to stalo za to. Tento ročník sa obzvlášť vyznačoval vynikajúcou organizáciou, dobrým občerstvením na trati a skvelou zábavou. Po lyžiarskom prejazde bolo zlosovanie tomboly v kultúrnom dome s množstvom hodnotných cien. Vyberte sa snami na trať dlhú 27 km a vychutnajte si nádhernú pravú rozprávkovú zimu.
Za čias socializmu, keď bol v Poľsku vyhlásený výnimočný stav a predákov hnutia Solidárnosť prenasledovali, na krajinu dopadli ťažké časy. V obchode regáli zívali prázdnotou a každý si musel pomôcť, ako vedel. Vtedy sa na slovensko - poľských hraniciach rozmohlo pašovanie koní, oblečenia, kožušín, kroviek, poľských sladkých cukríkov. Najslávnejší pašerák v tých časoch v Poľsku nebol muž, ale bola to žena.
Na Orave padal sneh, pribúdalo ho a pribúdalo, až ho nebolo ani kde dávať. Ako som odhádzal cestičku od mojej garáže k hlavnej ceste, za hodinu už bola zase zaviata. Na další deň som sa vybral na jubilejný 30. ročník prejazdu piatimi hoľami, ktorý sa konal v oravskej dedine Hruštín. Ešte ráno pred prejazdom som čerstvo napadaný sneh znovu vyhádzal, aby som vyšiel autom z garáže. Mal som pred sebou 30 km lyžiarsky prejazd na bežkách. Nakoniec som všetko zvládol - sneh vyhádzal, prišiel včas na prejazd, uspešne ho absolvoval medzi prvými. Rád sa s vami podelim o pôsobivé scenérie na trati a mojej zaviatej chalúpky so zimnou záhradou.
Vychutnať si jedlo, v kľude si posedieť v tieni stromov, chránení pred poludňajším slnkom. Svieži vzduch prináša pohodu, uvoľnenie a pocit voľnosti. Človek je hosťom vo svojom dome a takéto to v lete má byť. Nerobiť nič iného, len to čo robia všetci Taliani - milióny ľudí u miliónu stolov - pohodlne sa oprieť o zadné operadlo stoličky a znehybnieť po dobrom jedle. Vybral som k takémuto nedeľnému obedu niekoľko výborných receptov z knihy Pod toskánským slnkom od spisovateľky Frances Mayesovej.
Po strednej škole sme boli partia kamarátov. Jeden chalan čo sa s nami kamarátil fetoval. Nejako sme si to ani neuvedomovali, hovorilo sa o tom, ale nikdy sme sa ho na to nepýtali. Neposudzovali sme ho podľa toho, bol veľmi sčítaný, rozhľadený a dalo sa s ním rozprávať na hocijakú tému.
Po historikovi Pavlovi Dvořákovi z malokarpatského kraja prišla do Námestova na besedu Veronika Šikulová. Prišla v čiernom, s krížikom, s rôznymi symbolmi na ňom, z ktorých sa vykľuli nakoniec nádherné kvietky. Mala smutný výraz na tvári, ale pri rozprávaní jej ruky začali tancovať, vlniť sa ako pri brušnom tanci slávnej tanečnice Mata Hari.
Američanka Francis Mayesová autorka knihy Pod toskánským sluncem je profesorka, ktorá prišla hľadať do Talianska svoju novú identitu. Kúpila si starý dom „Bramasole s olivami a révou, so záhradou bylín a kvetín, so starým vinohradom a olivovníkmi na terasách. S niekoľko storočí starou etruskou cestičkou, po ktorej sa každý deň prechádza jeden neznámy pán.
