Iveta Špaková
Daj mi svoju lásku, na pomoc mi rýchlo leť, požičaj mi nádej...
„Bojím sa, že to nie je iba kamarátstvo,“ pri tejto vete tupo hľadel do zeme. „Ako to myslíš?“ s prekvapením v hlase z nej vyletelo. „Že je to viac.“ „Z koho strany?“ jemne ho podpichla. „Z tvojej...“ odpovedal žartovne, „nechcem, aby si si ublížila. Nerád by som ranil teba....ani nikoho...“ „Nemusíš sa báť, je to iba priateľstvo, krásna spriaznenosť našich duší, nič menej ani nič viac...“začala si uvedomovať vážnosť témy. „To som rád. Chcem opäť počuť tvoj hlas,“ chvíľku sa odmlčal. Na znak priateľstva jej iba povedal: „Mám ťa veľmi rád,“ hovorieval jej to zakaždým, keď boli spolu. A ona jemu vždy odvetila rovnako s úsmevom: „Ja teba tiež, možno aj viac ako ty mňa.“ „Chceš sa hádať?“ zase bol vo svojom živle. „Nie to rozhodne nechcem, veď obaja máme radi harmóniu. Na(ne)šťastie láska sa nedá zmerať, ani dokázať jej veľkosť, sila či intenzita. Vieš ju iba sám precítiť...“ V tom ju prerušil tak smutným hlasom, skôr šepotom vyriekol: „Ja neviem, čo je to milovať! Ja nechcem mať žiadne city! Najlepšie bude, ak budem sám. Som nezodpovedný a ...“ „Prestaň sa ustavične podceňovať a takto sa trápiť, načo je to dobré, to sebatrýznenie?!“ prísnym hlasom, ako keď mama káže svojmu dieťaťu,
