"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
Je takým zaužívaným klišé, že akademická pôda je suchárska, nudná. Chcem vás presvedčiť, že je to iba nepravdivá fáma. Na zmenu názoru vám však môžem ponúknuť iba jeden vizuálny dôkaz, ale nakoľko sme sa naň pozerali celý letný semester, nie je to zase až tak málo:
Na základnej škole, kam som chodila ja, môj starší brat a teraz v tejto rodinnej tradícii pokračuje aj najmladší, sa vždy na Deň detí koná jarmok a výťažok z neho ide na detskú onkológiu. A tak aj dnes, ostatne ako každoročne, smerovali moje kroky práve sem.
Okopávam cibuľku. Raz slabo naklonená k zemi, raz zase úplne blizučko k nej vyberám burinky. Chvíľu ma to baví a chvíľu myslím na niečo úplne iné. Napríklad na ekonómiu. Ako som si v zime pri jej učení hovorila, že by som radšej aj burinu trhala... Teraz je to naopak. Nachvíľu.
K polnoci chýba už iba niečo cez pol hodinku. Ešte sedím pri počítači a tak nevnímam, že niekto vychádza na balkón. Zaregistrujem to, až keď tatino vchádza s víťazoslávnym výrazom v tvári späť dovnútra a súčasne nadšene seká rukou a z úst vyludzuje hurónske yeeees!.
Dostala som prvý svadobný dar – návliečky. Mohla som si vybrať medzi bielymi, ružovkavo-bielymi a zelenkavo-hnedo-bielymi. Zvolila som tretiu možnosť, lebo som si vedela živo predstaviť, ako by sa hodili k spálni z bledého dreva z Ikea. Neskutočná harmónia.
Som naštvaná a je mi z toho aj tak trošku smiešne. V tejto chvíli (7:52) som mala sedieť vo vlaku. Sedím ale doma a zoraďujem písmenká pred počítačom do počítača, prečo sa vlastne štvem.
Náš Miško je už štvrták. Piesok sa leje a voda sa sype akosi rýchlo. No keď stojím pred dverami ich triedy a pozerám na tabuľku IV. trieda, akoby sa čas na chvíľu zastavil. Pamätám si na ten ročník z nejakého nejasného dôvodu akosi zreteľnejšie.
Už sa začalo pomaly odkrajovať aj z letného semestra a mne sa až do tejto chvíle nepodarilo urobiť revíziu toho zimného.
Stránky novín sú ešte stále plné nášho jediného strieborného medailistu Radoslava Žideka. Nemám nič proti tomu, len je to istým spôsobom málinko nepresné. U nás v rodine sú totiž tiež dvaja medailisti.
Dnes je tomu presne rok, čo som na blog uložila prvé písmenká. Niektorým sa darilo lepšie, iným trošku menej. A ja mám radosť z toho prvého a pri zemi ma drží to druhé. A ďakujem. Sebe, že som vydržala. Vám, že stále čítate. A dúfam, že vydržíte vy i ja. :-)
Strašne sa bojím zubárov. Začalo sa to už v škôlke a skončí sa to až vtedy, keď sa splní môj veľký sen - ľahnúť si do zubárskeho kresla, zaspať a zobudiť sa s opravenými zubami. Zatiaľ však môžem len snívať... A báť sa naďalej, samozrejme.
Ako sa to vlastne začalo, sa dozviete aj tu. Tiež som sa chytila do osídiel, lebo som sa stala, ževraj, jeho vyvolenou, nuž budem v štafete pokračovať.
Vždy som chcela skúsiť chodiť po snehu bosá. Zistiť, aké to je. Aký je sneh úplne na koži. Dnes som využila jeho novú nádielku a postavila sa naň vo svojej bosote. ...je to ako postaviť sa do peria a ľahučko došľapnúť až na samé dno. Až neskôr cítiť veľkú zimu. Ale na tom nezáleží, keď už máte teplé ponožky a vidíte v snehu svoje stopy:
Napríklad urobiť do snehu anjela s jedným krídlom a potom to - možno - vysvetľovať starým známym, že veď to sme my, lebo lietať môžeme iba v objatí.
Posledných sedem dní sme strávili na lyžovačke v Slovenskom raji.Keďže bolo fan-tas-tic-ky, dovolím vám nazrieť do môjho denníčka z týchto dní...
Konečne som sa rozhodla! Už nebudem len tak sedieť na zadku, prípadne ležať niekde na gauči (pozdravujem Katku K.) a čakať nejakého agenta z modelingovej agentúry či nejakého objaviteľa hereckých talentov, aby ma povzniesol z hlbín úplne obyčajného sveta do toho reflektormi ožiareného. Jednoducho som si povedala, že tadiaľ cesta nevedie. Dnes už nie. Časy sa menia a na Slovensku sa už celebritou nemôže stať hocikto! A tak začínam na sebe pracovať. Ako prvé si urobím zoznam, ktorým sa chcem na svojej – predpokladám strastiplnej – ceste k šoubiznisu riadiť.
...tajomstva:-) (nasledujúci článok nie je vhodný pre tých, ktorí stále veria, že dnes chodil naozajský Mikuláš a že darčeky nosí Ježiško)
