"... nech je život hocijaký, treba ho žiť, a pretože žiť, to neznamená iba ostať nažive, ale aj smiať sa,myslieť, písať." Zoznam autorových rubrík: Re(tro)miniscencie, Akožefejtóny, O..., Súkromné, Literárne (po)kusy, We don't need no education, Drobčekovia, Nezaradené, Fotečky, Babička, Made in Poland
Písala som o nich už na písomnej maturite (júj, ako ten čas letí, dnes sú presne tri roky od našej stužkovej – spomienková slza sa mi takmer skotúľala na klávesnicu...). Bol to výrok don Bosca. O tom, ako by sme mali mať radi svoje povinnosti.
„Byl hrozný tento stát, když musel jsi se dívat, jak zakázali psát a zakázali zpívat, a bylo jim to málo, poručili dětem modlit se jak si přálo Veličenstvo Kat...“ (Karel Kryl)
1. novembra, na sviatok všetkých svätých, sme boli s maminou v nemocnici pozrieť babičku. Na izbe bola s ďalšími dvoma babkami, každá trochu hluchá, trošku pomotaná a všetky tri príliš staré pre dnešný svet. Obraz, ktorý by mohol vyvolávať ľútosť či smútok. My sme však z tej nemocničnej izby odchádzali šťastné.
Už aj u nás postavili kruhový objazd. Krásny. Celocyklický kruhový kruh. A ja sa po prvýkrát cítim byť integrálnou súčasťou dopravy. Vďaka kruhu.
Dnes bol skeptický deň. Prečo študuješ? Aký zmysel má každé ráno vstávať z postele? Nie sme len figúrkami Nekonečna?
Volám sa Katarína Stehlíková, takže môžeme pokojne hovoriť aj o mojom manifeste... Ale nebudeme.
V piatok doobeda som mala tú česť cestovať úplne preplneným vlakom. Počet osôb v uličke medzi dverami a záchodom osciloval okolo čísla desať, pod jeho hranicu však neklesol. Ako keby toho nebolo dosť, ešte prišla pokojná pani sprievodkyňa kontrolovať lístky a o absolútne zhustenie atmosféry sa postaral ujo ponúkajúci nápoje, ktorý si túto svoju činnosť nedobrovoľne obohatil aj rozličnými tanečnými kreáciami.
Vždy, keď u nás padne slovíčko hluchý v akomkoľvek rode, páde a pri akejkoľvek príležitosti, babička spustí: Ako tá babka...:
Mám takú úchylku - rada sa pozerám na smetiarov, ako berú smeti. I na tých, ktorí prichádzajú ešte pred nimi a z hlbín kontajnerov zachraňujú, čo sa dá.
Odišiel spolu s posledným snehom a odvtedy sa mi neozval. Až včera. Cítila som, že je to už len otázka niekoľkých hodín a my budeme opäť spolu.
Mamina. Tatino. Miško. Ja. Dvaja „hodnejší“ zaľúbenci (to akože im chutí papať). Teplý slnečný podvečer niekde pri vode (nech mi je odpustené, kde presne to bolo). Pašteka - tá „dedičná“, beckovský chleba, rajčiny, paprika a sirupová voda v hypermarketovej pet - fľaši.
Rozkladám karimatku, ešte slanú od mora. Oliznem si prsty. Viem, že sa to nepatrí, ale je 0:30, tma a ja som sama na balkóne.
Verejne sa priznávam, že až do včerajšieho dňa som nevidela ani jednu časť „bláznivých letných komédií“ Slunce, seno...
- Čachtice, jeden celý a tri polovičné. Vytiahnem päťdesiatku, polovicu mi šofér ešte vrátil. Začína sa náš výlet na Čachtický hrad.
Som fanúšička Formule 1. Snažím sa nevynechať ani jeden priamy prenos. A mojím veľkým snom je zúčastniť sa aspoň jedných pretekov. Viem, že toho možno uvidím menej ako doma na gauči, ale za tú atmosféru budú stáť aj tie peniažky, ktoré treba na lístok. Po dnešku som o tom pevne presvedčená.
Raz mi bolo povedané, že keby som pred takými sto - dvesto rokmi v mojom veku nevedela ešte variť, bola by som zostala na ocot. Ale dnes sa karta obrátila...
Ak chceš vedieť tajné veci, opýtaj sa malých detí. Aspoň tak sa u nás hovorí. Nuž, skúsila som to aj ja a takto som dopadla:
Fascinuje ma detské mudrovanie. To považovanie absolútnych maličkostí za najdôležitejšie veci na svete. Neustále otázky a vlastné závery a názory, nad ktorými sa dá len neveriacky krútiť hlavou a rozmýšľať, kde na to len tie detské hlávky chodia...
