Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Ráno vkĺzne do tenisiek svojským spôsobom. V oboch rukách polmetrové obuváky, nasunie si špičky a šup dnu päty. „Ešte bundu!", kričím za ním do dverí. V rozbehu zastane, chytí si rukávy, trochu mu pomôžem a kým sa sama oblečiem, zbehne po schodíkoch do predzáhradky. Migne doľava a už ho nevidím. Ale už pár dní viem, čo robí. Prebehne sa po zožltnutej tráve k rohu domu. Tam nie je tak sucho a ešte tam čo to rastie.
Bol u babičky v spálni. Nie ako v Alici, prevrátený a čudný. Krásny. Babička mala veľké zrkadlo s pripevnenou komodou - volala ho psycha. Oválna zrkadliaca plocha vyššia ako dospelý človek mala po bokoch stĺpy zakončené šiškami. V zásuvkách prídavnej skrinky bývali pančušky, vreckovky a babičkine šperky. A za psychou sa skrývala veľká škatuľa plná starých hračiek.
V reflektoroch prebiehajúceho auta sa ukáže jemný profil tváričky a zatvorené oči. Prsty stále pevne zvierajú moje, jeho palček občas pohladí môj necht. Pred chvíľou ešte džavotal o svetlách, bitkách, koláčikoch a už tam budeme? Auto nabehne na jamu a poskočí, pästička zvierajúca moju ruku sa stisne. Je to ďaleko, hodiny cesty, spinkaj. Dve deti, dokopy dva a pol metra a necelého pol metráka. A koľko zodpovednosti. Cítim, že ruka vykĺbená z predného sedadla k zadnému už trochu tŕpne, ešte to chvíľu vydržím. Keď prídeme uprostred noci na miesto, voňavých a trochu spotených ich preložíme do postelí. Handrové bábiky, celkom nám odovzdané. Akí sú ešte maličkí...
„Ako si to vravela? Rádio Junior?", pýta sa muž s ovládačom v ruke. „To sa dá pustiť na televízore?" Obrazovka je celá modrá s nápismi s frekvenciami a bielym postupne sa zapĺňajúcim pásikom. Kamarátka spomínala, že sa to rádio dá chytiť cez internet a ten do nášho televízora netečie. Netušila som, že aj tam sa dá naladiť. „A čo je to za rádio? Tam sú rozprávky?" Julka sa labužnícky rozvaľuje v kresle, ale Matúško uši nastražené poskakuje vedľa tata. „Rozprávky, príbehy, pesničky - asi. Uvidíme. Aha. Tu je."
Tato: Budeš sa báť. To je film pre starších. Drobec: Nebudem. Tato: Myslím si, že hej. Radšej ešte nie, pozrieš si to, keď budeš väčší. Drobec: Už som. Už mám šesť rokov. A ja sa vôbec nebojím.
„Môžem ti niečo pošepkať, maminka? Ja by som chcela nočnú košieľku." Takto to vravela, spomínam kráčajúc obchodom. Máme chladný byt, samú by mi nenapadlo ju malej kúpiť. V jej čísle len jeden model, obyčajná, žiadny super obrázok typu Hello Kitty. Snáď to prežije.
Rodičia si zaviažu oči a od tejto chvíle, až kým deti nepovedia, ich tak nechajú. Tak povedali - a ja pravidlá ctím. Uťahujem si šatku na očiach. Ruky dávam do dvoch malých o pol metra nižším vodcom a idem. Och! Dolu kopček! Pomaly, zbojníci, pomaly. Jasné, jasné, maminka. Možno som si to nemala tak tuho zaviazať... Prvá zastávka. Tu si, deti, môžete svoju bábiku namaľovať. Fuch. Šatka ide dole, oči však neotváram. Len podľa pocitu sa snažím dovtípiť, čo všetko sa deje. Oči a tvár pokrývajú asi farby, na vlasy šupli kopu gélu. Pod ruku si prezieravo dávam šatku, štetček na maľovanie nechtov cítim na celých prstoch. Snáď to neskončí na oblečení... Z jednej strany jedna vôňa, z druhej druhá, stále im ešte nepripadám dostatočne dobrá, pridajú aj tretiu. V šialenom opare strávim asi hodinu. Ideme totiž ďalej.
Rozvrkočené vlásky. Prehodené cez tváričku, len pod noštekom a na puse nie sú, odfúkla ich. Konce trochu zlepené, budú sa ťažšie rozčesávať. To od behania. Zas si ich včera navečer rozpustila, je jej tak dobre. „Chcem ich mať až po zem, ako Na vlásku", hovorieva. A „nie zapletance, mamimka" a „dnes ten copík vysoko."
Z domu rovno po chodníku, zahnúť doľava. Zakývať koníkom, čo sa pasú za plotom, okolo autobusovej stanice, cez križovatku a na nízky múrik. Kedysi sa po ňom báli bez držania za ruku, dnes už nie. Rovno až k druhej križovatke a už vidíme plot škôlky. Dnes sme tak išli naposledy. Začínajú sa dlhé prázdniny a definitívne sa pre nás končí jedna časť detstva.
Na stole kolieska s krémikom a štvorčeky s mliečkom. Dve veľké lyžice a šálka čaju. Zas si z neho neodpijem. Oblečení, umytí, zuby vyčistené, copy učesané. Máme štvrť hodiny, toľko zvyčajne trvajú raňajky. Potom rýchlo lieky, obuť, obliecť, a v tempe do škôlky a do práce. Dlho trvá to jedenie, ale raňajkovať treba, je to základ štartu do dňa. No, aby to nebola len zámienka - ozýva sa pokušiteľský hlas vo mne. Dobre, tak trochu je - odpovedá mu úprimný druhý.
Zobúdza ma tľapkanie detských nožičiek. „Nemôžem spať, maminka." Tak sa mi to večer nielen zdalo. Teplota vystúpala. „Poď Matúško, tu si ľažkaj." Robím mu miesto medzi nami veľkými. Po pol hodine zmením stranu, jeden bok už mám dosť okopaný. Malý stále nespí. Chcem nechať telíčko, nech ešte zabojuje. Po hodine kontrolujem čas. Po ďalšej polhodine to balím. „Matúško, poď, dáme liečiky, nech si aspoň trochu oddýchneš."
„So. What do you mean about something sweet?" „No. They have had a lots of sweets today already." Ok, dala by som si po obede, ale nebudem deti zbytočne lákať. Veď preto sa aj manžela pýtam pre istotu po anglicky, aby nerozumeli. Nerobíme to často. Ale občas sa zíde. Ešte pár rokov. Malí zatiaľ vedia iba farby, zvieratká a pár pesničiek. Moja mamka s babkou prepínali do nemčiny, keď nechceli šepkať (lebo to sa nepatrí), odísť (lebo to sa niekedy nedalo) a potrebovali prebrať niečo nám deťom neprístupné.
„... moja milá mamička, najviacej ťa ľúbim." Škôlkari stoja vedľa seba ako hríbiky, pozerajú sa pred seba, nie na svoje mamy a tatov - aby ich ich pohľad nevyviedol z rytmu. Až keď skončia obzrú sa tým smerom a poklonia sa, usmejú sa na seba - mamy hrdo, drobci trochu zahanbene. Podarilo sa. Hudba nefunguje, dievčatá nezatancujú, ale zaspievajú pekne. Dvakrát toľko dospelých ako detí. Aj Estikina mamka to stihla, aj keď ráno vysvetľovala dcére, že to asi nezvládne a snažila sa rozohnať jej smútok sľubom, že príde aspoň babka. A Šimonko sa správa tiež ako vzorný škôlkar, tentoraz nepobieha okolo, ako pred pár mesiacmi na vianočnej besiedke a skoro všetkých ostatných vystúpeniach doteraz.
„Čakala som ho doma, trochu som sa bála. Prišiel, pozdravil deti, pozrel sa na mňa a začudoval sa, že mám na hlave šatku. Objal ma a chytil zozadu na krku, chcel si ma pritúliť, aby ma pobozkal. Ale uprostred pohybu stuhol. Keď si uvedomil, že pod jeho rukou na krku nie je hustý vrkoč. Že tam nie je nič. Nepobozkal ma, bez slova sa otočil a celý večer so mnou neprehovoril." Tak mi prababička rozprávala príbeh svojich vlasov a odvážneho kroku - keď ťažkú hustú dlhú hrivu nechala ostrihať na mikádo. Manžel jej to dlho nevedel odpustiť. Ale vzoprela sa.
Keď k nám prišiel Mário asi pred rokom po prvý raz, bola som trochu rozpačitá. Mohutný chlapček od susedov, zo škôlkarskej triedy mojich detí a ... Róm. Prestaň, okrikovala som sa v duchu, neprenášaj na malých svoje predsudky. Je to kamarát ako každý iný. Je dobré, že ho nevyčleňujú. Ako inak ich chceš viesť k tolerancii. Nič zlé nerobí, je milý, je to skrátka jeden z ďalších škôlkarov, ktorý sa u nás zastavil. Najviac sa vtedy spolu nasmiali na tom, že sa bál zoskočiť do mäkkého vreca z ich poschodových postelí - malí iný spôsob smerom dolu nepoznajú.
Zubára sa nebojíme. Máme najlepšieho na svete, deti sa k nemu tešia. „A bolí to vŕtanie?", pýta sa po ceste sestra skúsenejšieho. „Nebolí. Len keď ide veľa vodičky povedal ujo Miško, že mu treba ukázať", odpovedá vecne brat.
„Máááámííííí! Julinka zas pišká ako chlapec!" Matúško pobúrene vychádza zo záchodových dverí. „No a čo, keď nič neopiškám!" rovnako pobúrene mu odpovedá sestra od záchodovej misy. „A aby si vedel, ty si opiškal! Dosku!" s patričným vyčítavým gestom o minútu zasyčí bratovi priamo do ucha. Preto sa zbojníčka rada sprchuje. Iba vtedy ju tato nechá slobodne so slastným pohľadom nechá cikať postojačky rovno do odtoku.
Kupuj si každý týždeň jedno balenie, potom to nebudeš musieť riešiť všetko naraz. Teraz majú veľkú akciu, predzásob sa! Zožeň si látkové, deťom sa nezaparia zadočky. Nie plienky, radšej špeciálne nohavičky, sú najekologickejšie. Zasvätené rady kamarátok aj matiek z príbuzenstva nebrali konca.
Vyjdem spoza rohu škôlky a oproti mne kráča chlapík v montérkach, v ruke veľkého plyšového medveďa. Chápem. Je popršané, ten maličký chlapček, ktorého vedie za ruku, by ho asi namočil do nejakej mláky. Pri bránke stretnem ďalšieho tata, pod pazuchou elegantnej bundy nesie rozmernú rozprávkovú knižku. Keď som sa pred chvíľou lúčila s deťmi, v škôlkarskej šatni sedel chlap ako hora, vo veľkých rukách malé transformerové autíčko - zatiaľ čo sa jeho syn prezúval, snažil sa zložiť ho do robota. A ďalší sklonený nad dieťaťom s totálne sústredeným výrazom bojoval s uzlíkom na ružovej čapici malej princeznej.
Budík je odporné zariadenie. Hlavne keď drnčí, keď je vonku ešte tma. Do toho mamkino hlasné volanie „Vstávajte!" z kuchyne pravidelne sa opakujúce každú polminútu. V izbe vždy chladnejšie než pod perinou a toľko rýchlych pohybov odrazu. Nenávidela som vstávanie do školy. A sľúbila si, že raz to ja budem robiť inak...
