Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Večer v hudobke. Zvuky bicích sa miešajú s tónmi klavíra. Niekto sa pokúša o štvorhru. Z iných dverí znie dookola päť tónov hore a dolu, precvičujú prstoklad. V šatni sa všetko ozýva dvojnásobne. Čakajúce mamy sedia celkom ticho, čítajú časopisy, sŕkajú kávu z automatu.
Nasadám do auta, vnútri je mrazivo. Kým som bola behať, deti s tatom nakupovali. „Julka ti chce niečo povedať." Julka je ticho, pery stiahnuté, kúsok od plaču. Počká, kým sme doma. Sadne si tak, aby sa na mňa nemusela pozerať, ale aby som ju mohla objať. Takmer jej nerozumiem. Začne plakať skôr, než povie prvé slovo. „Chcela som zobraaať žuvačkyyyy..." Najprv nechápem. Až potom ma obarí. Chcela kradnúť. Pokoj. Počúvaj, vravím samej sebe. Malá rumádzga, brunátna fľakatá tvár, mokré líca, opiera sa o mňa. Trasie sa, chrbátik jej pri vzlykoch nadskakuje. Pýtam sa, ona odpovedá. Strašne jej je ľúto.
Tvorivá mama nerobí deťom na školskú desiatu rožky so šunkou. Tvorivá mama vymýšľa. Tousty. Pečené koláčiky namiesto kupovaných keksov. Nátierky a jednohubkové vychytávky. Dáva im na desiatu zdravé jedlo a super mňamky, ktorým sa deti tešia a odlišujú ich od spolužiakov. Také som mala predstavy. Lenže moje deti ma z nich veľmi skoro vyviedli.
Chvíľu to trvalo, kým sa Matúš skamarátil s písmenkami. A pochopil, že V a I tvoria slabiku a ďalšiu chvíľu, kým ju prečítal správne ako „vi" a nie triafal „lo" či „ma". Na našu veľkú radosť sme prišli do štádia, že malí čítajú všetko, čo sa dá. „Vá-že-ní hos-ti-a, vážení hostia?" „Ne-vstup, nevostu? Ne-v-s-tupo-va, Nevosotu-povať?" V aute sme náhodou nechali pár českých detských komiksov Čtyřlístek. Pri každej jazde dlhšej ako desať minút ich malí chytili a začali slabikovať. Super - na jednej strane, ale čeština nám neprišla úplne ideálna. Ešte nevedia čítať ani po slovensky, treba ich to naučiť správne.
Labužnícky sa prevaľuje na posteli. Zrazu sa záhadne usmeje, vyhrnie si perinu, vypúli zadok - a puk! Nahlas, presne miereným smerom rovno na sestru.
Mami? A tebe to nesmrdelo, keď si nám utierala dupu? A sople? A keď sme si grcli? A popišali sa? Fúj! Predbiehajú sa, kto sa spýta na niečo odpornejšie. Mám na jazyku niečo o materskej láske. Ale nepoviem to. Jasné, že aj mamám to vadí. Len im nič iné neostáva. A vedia, že jedného dňa sa to skončí. Alebo - transformuje...
Buch! Tma, pol tretej ráno. Ach. Dieťa spadlo z postele. Doma spia na vysokých, meter a pol nad zemou so zábranou. Skoro vždy, keď ich niekde mimo domov uložíme na klasické, zošmyknú sa. Nevedia to na nich. Veď preto pod ne dávam vankúše. Tak teda Matúš je dole. Ostrím v tme na ležiace dieťa. Bojujem so zvyškami spánku. Bezmocne si pretriem čelo. Presne viem, čo bude ráno. Nevrlá, nevyspatá, nebudem schopná sa vyhrabať spod perín. Neznášam to!
„Toto možno nebudeš potrebovať, ale pre istotu si zober, vyskúšaš." Veľakrát som si na priateľkinu vetu spomenula, každý deň viac ako rok. Povedala mi ju, keď mi dávala nosičku. Brala som si ju ešte s veľkým bruchom, ťažko som si vedela predstaviť, ako do nej budem vkladať dieťa a nosiť ho v nej. Keď malí prišli na svet a boli schopní držať hlavičku, okamžite sme pozháňali aj druhú.
„Nepustím ťa. Chcem sa ešte tuľkať. Je to lepšie ako pusinkovanie. Pri tuľkaní ... z teba cítim ... takú kvetinku." Drobka ma pevne, nemôžem sa pohnúť. Aspoň ju nezneistí moje dojatie. Ukladáme sa na dobrú noc. Líca pritlačené, nahlas mi dýcha do ucha. Stíska ma z celej sily, ako ja ju.
Aké skvelé a zaujímavé je mať dve rovnaké deti - povedia mi občas priatelia. Hm. Pred prázdninami sme si priniesli domov zo školy štós papierov. Aby nezabudli, ospravedlňujúco vysvetlila pani učiteľka. Jasné, prikývla som. Dva týždne voľna môžu s prvákmi poriadne zamávať.
Príbeh malého Vikinga, ktorý sa naučil rozprávať s drakmi je rozkošný. Spolu s dvoma priateľmi a jedným nevydareným dráčikom bez zubov sa plavia do Ameriky. Čítam a z jednej strany sa o mňa opiera zbojník, občas až nadskočí od smiechu a od vzrušenia. Z druhej drobka, unavená po dlhom dni. Po tretej stránke si ustlala na moje nohy vankúš, pri ďalšej naň položila hlavu a ruky. O chvíľu cítim, ako sa jej malé prsty uvoľňujú a hlavou jej mierne trhne. Ramenami prejde malý záchvev. Hrudník sa dvíha v pokojnom rytme, je celkom uvoľnená. Zaspala. Natiahnem sa a nohy jej prikryjem dekou. Zajtra jej povieme, o čom sme čítali.
Už je veľká, ale stále mi neprestáva voňať. Nakloním sa jej k strapatým vláskom. Len ich pohladím, šklbanie odkladáme na ráno. Pohodí hlavou a pošteklí ma na líci. Má jemné prsty, aké som ja nemala ani ako dieťa. Jemný teplý dotyk a keď sa sústredí zadržiava dych. Sedíme tesne pri sebe, cítim ju každou bunkou. Stále je to vzácnejšie.
„Počúvaj, Julka. Tieto dva hrady sú proti sebe a teraz je rytiersky súboj o korunu. Idú proti sebe bojovať turnaj najprv s drevným mečom a potom so železným. Udivíme ako to dopadne." „No a teraz pozeraj ty. Aj ja mám hrad. Bolo raz jedno ružové kráľovstvo a vychádzala z neho hudba. Boli tam pekné kvety, dokonca aj záhradka a v tej záhradke bola princezná." „A teraz ďalší, dobre? Potom ti poviem. Aj ty lep."
„Mami! Dnes som bol asistent trénera! A o mesiac máme skúšky! Tato, musíme aj doma trénovať, dobre?" Lavína hneď vo dverách, ešte ani „ahoj" a „ako ste sa mali". Hm. Ten chlap je fakt dobrý.
„Čo je toto?" Cukríky som jej ráno nedávala, ale v kapse aktovky je plná škatuľka. „To sú... tiktaky od Elinky. Vravela som ti, že mala dnes narodeniny. Rozdávala. A mami, môžem si dať? Odložím si ich v izbičke." No jasné, presne viem, ako rýchlo a kde by skončili. „ Nie. Odnes ich do kuchyne."
Do posledných krokov pomáhame niesť ruksaky s knižkami, tašky s telocvikom, hudobkou, potreby na výtvarnú. Na prahu školy sa rozlúčime. Objímeme sa a pobozkáme. Stojíme a hľadíme ako smerujú k šatniam o pár sekúnd dlhšie, než oni vnímajú.
Prsty sa nám dotýkajú, pobrukujeme si popod nos. Skladáme spolu obrázok z malých plastových kúskov. Náročné je to, musíme dávať veľký pozor, aby sme nezničili, čo vyskladáme.
„Prerušenie! Nemáme medveďa. Tak bude namiesto neho žirafa, dobre?" Mám čo robiť, aby som sa nerozosmiala. „Dobre, veď to má tiež štyri nohy. Môže byť žirafa." „Ho ho ho, čo robíš, človeče, zabil si mojich najvernejších sluhov", hrmí hlbokým hlasom medveď - žirafa - Julka. Vedľa nej sa chichoce Matúš. Jeho kráľ vykukuje z roku scény, cúva pred divým zverom.
„Keď, keď, ja to neviem, snif. Neviem to..." Malá pusa ako podkovička, oči červené, aj celá tvár. Plače už určite dlhšie. Práve som prišla domov, pol deviatej večer. Pánečky. „Tak mi to ukáž, Matúško. Čo sa deje." Na stole hárok papiera so slabikami. MA a MO, SE, LI, MI... „Skúsime prečítať? Tak, čo je toto za písmenko?" „M." „A toto?" „O." „Tak a spolu to je?" „ME?" Uf. „Matúško, keď je to M a O, ako by to mohlo byť spolu?" „Vidíš, neviem, snif." „Ja viem, ja viem! To je mo!", poskakuje vedľa neho sestra. Hárok prečíta zhora zdola bez chyby za pol minúty. „Tak to skúsme ešte raz." Trápime sa ešte pár minút. Je neskoro. Nemá to význam. Treba cvičiť zajtra.
Už sú to dva týždne. Priviedla som deti do školy. Hneď za dverami vestibulu ma zastavila cudzia učiteľka. „Tu sa s nimi už rozlúčte, odteraz už budú chodiť do šatne sami." Pustila som im ruky, kľakla si, aby som ich mohla objať. S vakmi na chrbtoch to bolo nemotorné. Pobozkali sme sa, zaželala som im krásny deň, zašepkali sme si ako vždy, že sa ľúbime najviac na svete. Otočili sa a kráčali k šatni. Julinka sa ešte obrátila a poslala mi vzdušnú pusu. Zašli - a ja som vykráčala von, k autu a do práce. Ťažko sa ide. Už im nezavesím bundičky, musia sami. Nepomôžem hľadať odkopnutú papuču, nenadvihnem vak. Tak zrazu sú veľkí.
