Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Keď ráno vchádzam k deťom do izbičky, odhrniem žalúžie a pozriem z okna. Vždy tým istým smerom. Medzi domy smerom k Dunaju, kde stojí môj kontrolný dom. Práve doňho sa ráno zvykne oprieť čerstvé vychádzajúce slnko a jeho svetlá fasáda sa krásne teplo oranžovie. To bude pekný deň, pomyslím si a idem budiť malých. Ten dom mi hovorí, že už vyšlo slnko, že chce hriať a svietiť dlho. Teplá farba sľubuje pekný čas.
Viete, koľko stojí jedna diplomovka? Študenta = autora desiatky, ideálne veľa desiatok hodín výskumu a písania, úprav a prepisovania, konzultovania, vylepšovania. Potom pár desiatok eur za tlač a digitalizáciu. A ešte kopu nervov pri obhajobe.
Po prvý raz mi napadlo „to je zvláštne", keď si na brannom cvičení vytiahli tie deti z batôžka ploskačku. Dve okaté dievčatá a chlapec s kostnatým zápästím a vystúpenými kolenami. My ostatní sme mali kadejaké gumené fľaše a termosky, oni takú, ktorú som vtedy ešte nepoznala. Páčilo sa nám, že bola uzavretá hnedým plastovým vrchnáčikom, všetci sme sa z neho chceli napiť. Len učiteľky sa mračili.
Vždy, keď zrána zacítim vo vzduchu vlhkú hlinu a prvé, čo v aute spustím sú stierače, viem, že je jeseň. Nad poľami sa váľajú biele chuchvalce a chvíľku trvá, kým sa pohybom zahrejem tak, aby mi vonku nebolo nepríjemne. Presne o tomto čase sa u nás doma kedysi začínal boj.
Trochu sa trasiem, ešteže mi uvarili čaj a do veľkého hrnčeka. Upínam sa k nemu, držím ho oboma rukami. Predo mnou trieda plná šestnásťročných. Mám im niečo porozprávať - aby sa vedeli ponúknuť zamestnávateľovi, vystupovať, samých seba nepotopili tým, že sa nevedia správať. Asi sa aj tešia, moje rozprávanie je namiesto klasickej hodiny. Cítim na sebe tridsať párov očí. A v nich výzva - tak sa ukáž! Vďaka za ten hrnček. Moje útočisko, bod istoty.
Ani neviem, či keď som bola malá, túžila som po kolobežke. Asi nie. Kolobežky si z toho času vo výkladoch obchodov si vôbec nepamätám. Mala som trojkolku, potom bicykel, časom väčší a ešte neskôr aj poriadny. Plus skúsenosť s kolieskovými korčuľami. Bolestný pád a po ňom korčule mesiace zatvorené v skrini. Nakoniec som ich darovala. Dodnes si vybavujem, čo som cítila, keď som asi pred desiatimi rokmi po prvý raz videla niekde v zahraničnej reklame malú striebornú vecičku s dvoma drobnými kolieskami. Jéj! Takúto by som rada!
Každé ráno, keď idem do práce, míňam zvláštneho chlapíka. Už to, že mu hovorím chlapík , nie je úplne presné. Má asi štyridsať a podľa fyziognómie to muž jednoznačne je - stavbou tela, pri bližšom pozretí rašiacou bradou. Ale - inak ako v ružovom som ho nevidela, miluje pestré farby. Na hlave dlhovlasú blonďavú parochňu, teraz má novú, ešte nezlepenú. V nej stužky, sponky, farebné gumičky.
Okrajom dediny kráča mladá žena v teplákoch. Mieri k polorozpadnutým domom - tam bývajú niektorí jej žiaci a ich rodičia. „Dobrý deň. Vy ste Tomáškova mama? Prišla som sa spýtať, prečo nechodí v poslednom čase do školy." „Ne. Takeho syna ja nemam, Tomaša." „Určite? Myslím si, že hej. Koľko máte detí? Desať?" „Dzešec. Ale ne Tomaša." „Ukážete mi občiansky? Aha. Tu ho máte zapísaného. Tomáš. A nechodí do školy." „Héj. Vidzice. Tomašu? Tomašu? Dze ši? Prišla učiteľka! Čom nechodziš do školy?"
Milí cestári, konštruktéri, príslušní zodpovední. Pred mesiacom ste sa začali motať okolo mojej každodennej cesty medzi Rovinkou a Bratislavou. Netešila som sa - na konci prázdnin? Teraz, keď bude na cestách nával to idú rozširovať? To predsa nemôžu stihnúť!
Aďa vedľa mňa v lavici sedela dva roky. Vždy som si myslela, že sa na gymnáziu ocitla tak trochu náhodou. Nádherne spievala a zo všetkého najradšej šila. Lenže mala ekzém a každú ušitú sukňu si odniesla boľavými pľuzgiermi na rukách. Určite bola našou najveselšou spolužiačkou - všetko dokázala obrátiť na smiech. Len pri známkovaní jej ľahko nebolo. Trojky, štvorky, neraz ešte horšie. A pritom sa veľmi snažila. Viem to, sedeli sme len pár centimetrov od seba.
Čerstvo je, vravím si, keď sa skoro ráno zdravím s chlapíkom, ktorý priviezol čerstvé rožky. Možno sa ešte oteplí, nad priehradou sa vznáša hmla. Voda je ešte teplá, pri plávaní sa zahrejem. Ale večer na opekačke už to bude chcieť bundu.
Kosačka k nám domov pribudla okamžite potom, čo sme sa nasťahovali do bytu s predzáhradkou. Ešte sme nemali ani vybalené taniere a už bzučala vonku po trávniku. No, trávničku. Predzáhradka má asi 4 x 30 metrov. Veď predsa tu nebudeme mať prales, zdôvodnil manžel. Samozrejme, to tu predsa nebudeme mať, uznala som.
„V Nemčiňanoch žije postihnutý chlapec. Každú sobotu trúbi dedinčanom večierku. Príďte sa pozrieť." Nočné telefonáty na spravodajskú linku bývajú rôzne. Tento potešil. Pán volal v stredu. A v nedeľňajších plánoch Televíznych novín sa objavil riadok „Trubac Nemcinany".
„Čo robíte? To chcete všetok ten odpad vyvoziť v týchto vedrách? Čože?" „No, vyviezť to treba." „Ale však ti dám vozík, nie?" „Máš?" „No mám. Pristavím." „Tak vieš čo? Najprv na ňom prevezieme ten 120-kilový preklad, dobre?" „Tak ho pristavím."
Sú skvelí. Chlapi, ktorí ostali niekde uprostred osemdesiatych rokov. Obaja prekvapivo útli, mocné ruky so špinou, ktorá sa nedá nikdy úplne umyť a drobné fúziky pod nosom. Odchádzajú sa vyspať, aby ráno od siedmej zas v montérkach nastúpili do práce. Nahadzujú omietku, búrajú staré a stavajú nové steny. Každý deň otváram oči - toto všetko urobili? Tak krásne? A rýchlo? Sú to pohoďáci a veľa toho nenahovoria, vraví mi muž. Pomáha ako sa dá, ale nestačí ich tempu. Pri umývadle odkvapkávajú tri poldecáky. Utriem ich a dám na kraj stola. Tu ich zajtra nájdu. Zaslúžia si.
Začína sa stmievať. Do ruksaku balím spacák a teplé ponožky, vodu, nožík a baterka sa tiež zídu. Prišli sme spolu s deťmi stráviť intenzívny týždeň plný hier. Teraz sa delíme. Deti čaká spoločná rozprávková noc, dospelí idú spať von. A ešte niečo, čo, uvidí sa neskôr.
Prááásk! Strhla som sa a strašne sa zľakla. Človek desať minút po polnoci premýšľa o živote a o svete a nechá sa unášať fantáziou. Motor auta pokojne vrčí, jazda plynulá. A zrazu ohromný náraz do pravého boku. Manžel za volantom sa snaží zvládnuť manéver a vyhnúť sa šmyku, zastavuje. „Niekto nám nedal prednosť", hovorí až prekvapivo pokojne. Ten niekto ide pomaly za nami. Keď zastaneme, pribrzdí tiež - ale kým stihneme vystúpiť, pohne sa a je preč. Kurnik! Prší, je hnusne zima, neskoro a domov ešte asi tri hodiny. „Ako je to na policajtov? 158?"
„Za čo sa hanbíš? Veď tú slepotu si neukradol!“ Na tú vetu nezabudnem. Budú to presne o tomto čase štyri roky, čo som sa po prvý raz stretla s pánom Ličkom. Chceli sme robiť niečo so školou pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Pani riaditeľka Múdra (nomen omen na ňu platí absolútne) mi dala telefónne číslo na pána, ktorý nám o svete ľudí bez zraku bude vedieť veľa povedať. Zavolala som. Dvihla pani Ličková. Manžel je v záhrade, zavolá ho. Cez telefón sme si dohodli stretnutie o pár dní.
Toto nebude pekné ani láskavé. Iba zo života. Od bratislavského Slovnaftu je do Šamorína asi dvadsať kilometrov. Po ceste sú štyri benzínky a hneď skraja Šamorína piata. Včera cestou z práce som na tých dvadsiatich kilometroch videla pri ceste troch pánov. Stáli s rukami vpredu a od zipsu na nohaviciach sa im tiahol tenký oblúčik. Jeden stál za autom. Ďalší dvaja sa ani nenamáhali zísť z cesty na trávu.
Taká škoda. Ani päťmetrový rebrík nestačí na tie najkrajšie kúsky celkom hore. Naťahujem sa odušu a viac to nejde. Plody nižšie vyzbierali drobci. Teraz je rad na mne. Julinka stojí pod rebríkom a nastavuje (bielu! au!) sukničku: „Maminka, hoď a ja ich potom dám do vaničky k ostatným." Tieto dni sme na marhuliach živí.
